Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

olgaraudis

AUTOR

olgaraudis

posledná karavana, pokračovanie

Dom bol natretý nabielo. Biela vrstva vápna a hrubé hlinené steny ako tak pomáhali  udržať teplotu vo vnútri na znesiteľnej úrovni. Akonáhle sa Slnko vyšplhalo nad obzor, horúčava rýchlo stúpala a doslova zabíjala všetko živé. Preto keď tiene, vrhané múrmi sa začali skracovať, obyvatelia domu prerušili prácu vonku a stiahli  sa do jeho tmavých útrob.Nebolo ich veľa: starec, vysušený a vybielený vekom, jeho syn s manželkou a dvoma deťmi. Iba dvoma- ostatné zomreli veľmi skoro po narodení. To bolo všetko, čo zostalo od početnej rodiny pohoniča karavan Sehyba. Nezdary posledných rokov vyžiadali príliš vysokú  daň.   Tie, kto prežili, po minulej  sezóne opustili svoje príbytky a odišli preč.Nechali všetko tak, zobrali len to čo mohli odniesť na chrbtoch svojich akar. Sehyb nevedel, čo sa s nimi stalo a ani nechcel vedeť. Celý život vodil karavany- ako jeho otec a ako otec jeho otca. A ako by mál po ňom vodiť karavany jeho syn. Sehyb bol naňho hrdý a tešil sa že na  slávností Návratu odovzdá mu svoje žezlo vodcu. Nadeje sa rozplynuli behom  nasledujúcich nevydarených sezon. Najprv počas púti stratili priveľa akar, takže časť drahocenného nákladu museli nechať ako dar démonom púští. V ďalších rokoch sezóna chladna prišla tak neskoro a bola tak krátka, že sa karavany prosto neodvážili vyslať. Osadníci boli na hranici  zúfalstva. Preto na budúci rok karavana odišla napriek tomu že sezóna znovu meškala a páľavy pretrvávali. Následky boli katastrofálne. Uhynuli takmer všetky akary a mnoho žien s osady prišlo o svojho živiteľa. Je pravda, že tržby vtedy boli mimoriadne výhodné /čim je vzácnejší tovar, tým je drahší/ a napriek  stratám zvierat a tovaru zisk vyrovnal úbytky s minulých sezon. Ale straty na životoch boli natoľko drastické že obyvatelia osady už sa nevypravili na cestu. Márne čakali na hlad.Raz sa aj ochladilo, ale karavana sa vrátila s pol-cesty, lebo opäť prišla horúčava. Vtedy aj odišla väčšina obyvateľov. Sehybov syn Mirat tiež chcel odisť, ale Sehyb kategoricky odmietol opustiť svoj dom. Tú sa narodil, tú  vyrástol, oženil sa, vychoval deti a tú aj zomrie- povedal synovi. Veď nemajú  kam isť! Za čo kúpia pozemok a obydlie- počas zlých rokov minuli na živobytie všetky úspory! A ako sa budú živiť?! Nikdy nerobili nič iné, iba vodili karavany- inej obživy tú niet. -Treba prečkať, hovoril starý vodca. Nie je to obvykle, aby niekoľko rokov po sebe bola nepriaznivá sezóna, ale dobrý rok musí prísť! Treba byť tvrdý, treba mať trpezlivosť a sa modliť k Bohu o odpustenie- tak povedaj synovi zakaždým, keď reč zašla na odchod. Treba byť tvrdý! A bol ako kameň. Preklial druhého syna, ktorý odišiel s inými rodinami a zakázal spomínať jeho meno. Starká, matka Sehybovych deti , nezniesla rozpad rodiny, zrútila sa a do mesiaca zomrela. Zostali tu úplne sami.                                                        Tvrdohlavý starigáň! Mirat vyšplechol posledný mech vody do žľabu a vystrel stuhnutý chrbát. Celú noc strávil na ceste. Sezóna chladna mala by už prísť, ale nič tomu nenasvedčovalo. Lúče slnka sa ešte nedostali ani len do polovice skaly, ale pražilo tak, že na pokožke cítil zimomriavky. Je zvláštne, že popálenie teplom tak pripomína  popálenie mrazom! Mirat vysypal unaveným akaram za pol-vrecia zrna a pobral sa domov. Dnes všetci musia poriadne si oddýchnuť. Všetko je pripravene. Niekoľko dní, vlastne nočí, Mirat aj zo synom vozili na akarach náklad zásob hlboko do púští. V skrýšach nechali mechy s vodou, chleby, plátky sušeného mäsa, šťavnaté plody pambaku a zrno pre akary. Jednoducho nebolo možne zobrať zo sebou vodu a jedlo na toľko dní  naraz. Veď treba ešte naložiť aj tovar. A tak si vytvorili niekoľko táborov pozdĺž trasy karavany. Tie roky nezdarov ich naučili mnohému. Napokon mál dosť času to premyslieť. Toto je ich posledná šanca. Mirat zaťal zuby. Musí to vyjsť! Ak prídu naspäť živé, peniaze s predaného tovaru by im stačili aby začali nový život. Bol rozhodnutý odisť s tejto pustatiny, či už to otcovi páči alebo nie.

Komentáre

2 Responses to posledná karavana, pokračovanie

  • Po štylistickej stránke nemám tomuto úryvku čo vytknúť, aj keď ako celok mi prišiel trochu únavný. Zrejme preto, že tam chýbajú dialógy, trochu akcie, proste niečo viac než opisy deja. (Opismi deja nazývam opisovanie všeobecného diania napríklad za dlhšie časové obdobie. Priveľa opisov deja podľa mojej súkromnej mienky škodí, lebo uberajú príbehu na akčnosti. Všimnite si, že niektoré romány ich vôbec nemajú, resp. redukované na minimum. Idú z akcie do akcie, a potom sa dobre čítajú. Napríklad také knihy Dana Browna. Netvrdím, že je to nejaká hodnotná literatúra, ale ako oddychovka sa číta dobre. Ja sa preto snažím opisy deja nahrádzať akciami kde sa len dá. Ale nehovorím, že opisy deja vôbec nemajú v zaujímavej knihe miesto.) Možno váš úryvok je v kontexte celej knihy obalený akčnými scénami, ak áno, tak je to dobre, v takom prípade určite nie je pridlhý. Ale ak to takto pokračuje niekoľko desiatok strán, asi by stálo za úvahu skúsiť ho niečím spestriť. Ale to je samozrejme len môj osobný názor ktorý sa nemusí zhodovať s názormi iných – dokonca nikoho iného okrem mňa.

    Tu je ešte pár vecí, čo by ste si mali opraviť:

    Za bodkou nasleduje VŽDY medzera.

    nezdarov – neúspechov

    behom  – v priebehu

    Slnko – keďže hovoríš, že ide o exoplanétu, Slnko nie je názov materskej hviezdy preto sa musí písať s malým „s“ ako slnko

    s tejto pustatiny – z tejto pustatiny (aj všade inde, kde je v genitíve s namiesto z)

  • Vďaka za konkrétnu a korektnú kritiku. Ohľadne pravopisu asi sa niektoré veci  nenaučím nikdy, hoci všimla som: odkedy píšem- pravopis sa mi zlepšil. Čo sa tyká akčnosti – musím uznať, ten úryvok neprekypuje dejom. Možne preto, že ja osobne ne inklinujem k veľmi akčným veciam a k dialógom. Tento román /odvážim sa ho tak pomenovať/ zhŕňa obdobie niekoľkých desaťtisíc rokov, počas ktorých planéta pomaly umiera. Každá kapitola popisuje iné obdobie, pričom medzi obdobiami je veľký časový úsek. Je ťažko urobiť s takého príbehu akčné dejstvo, vychádza mi skôr filozofická vec-a práve preto som istá že mnoho  ľudí to nenadchne. Viete, v detstve som nemala prezývku, ale kamarátky mi občas hovorili: filozof. Používali toto slovo ako nadávku.  Skúsim nabudúce iný úryvok.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button