Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Dušan Damián

AUTOR

dusandamian

Ešte stále verím! Aj keď som dospelý…

 

Sedím v koženom kresle v pracovni môjho otca… Dýcham suchý vzduch a sledujem ako sa vo svetle strešných okien víri prach.

Pred chvíľou som však ležal na zemi. Na chodbe, na zelenom koberci, ktorý kedysi pred mnohými rokmi bol kobercom v mojej detskej izbe.

Vedľa mňa bol kôš s čistými šatami, ktoré sa len včera vyprali. …sa vyprali?! Nie samé. Do práčky ich dávala mama.

Ležal som pri tom koši a dýchal som známu vôňu čistej látky. Túto vôňu, ktorú môj nos rozoznáva odjakživa. Keby som zavrel oči, vnútri v sebe bol by som nazad v starej detskej izbe. Dokonale si ju pamätám. Všetky vône, všetky farby, všetok nábytok ako sa časom menil a každú jednu hračku, dokonca aj to kde mala svoje miesto aj vtedy, ak sa nábytok zmenil.

Teraz som však sám v prázdnom dome a tak nejako rozmýšľam, že tie časy čo prešli stáli za to. Že tie časy boli krásne. Bolo krásne byť dieťaťom.

Malým chlapcom, ktorý sa kedykoľvek mohol ukryť v náručí rodičov a rodný dom bol preňho nedobytnou pevnosťou, kam sa nič zlé nikdy nedostalo a ani sa dostať nemohlo.

Strašné omyly detskej mysle. Prečo bývajú precitnutia také tvrdé? Ani neviem, prečo sa vlastne pýtam. Keby neboli také tvrdé, nikdy by sme si to dobré nezapamätali. Keby sme prešli citlivo zmenou od dobrého k zlému, od ľahkého k ťažkému, od bezpečného k nebezpečnému, asi by sme nedokázali oceniť aké krásne časy sme nechali za sebou.

 

Sedím v koženom kresle v pracovni môjho otca a rozmýšľam nad vetou z filmu Superman sa vracia. Bola to krásna veta, ktorú režisér prevzal so starších filmov o Supermanovi.

Išlo o posolstvo otca synovi a to podstatné z neho bolo: „Až se otec stane synem a syn otcem… a pak se syn stane otcem a otec synem.“ Prvá časť tvorila vždy súčasť úvodu filmu a druhá jeho záver. Nikdy v živote som to nechápal vrúcnejšie ako teraz.

Teraz už totiž bezpečie nevedomosti pominulo. Už neverím na všemocnú ruku svojho otca, ktorá je schopná nepreniknuteľnej ochrany a už neverím ani na všemúdru matku… Je stále menej toho čo neviem ako toho čo viem… A okolie už ma neučí, už ma len usmerňuje. Stavia mi do cesty mantinely od ktorých sa odrážam.

Tak ma napadá, že deti by nikdy nemali byť vychovávané v klamnej bavlnke. Veď to precitanie je priam odporné, už od útleho detstva sa všetky umelo držané ilúzie rúcajú. Ježiško nenosí darčeky, Mikuláš nenosí sladkosti, bocian nenosí deti, zúbková víla nevykupuje mliečne zúbky, kominárov gombík nenosí šťastie… Asi len poštár stále nosí poštu. Ale aj jeho pomaly nahradí neosobná platforma, ktorá pomaly zabije jediného, kto aj niečo nosil.

Ale ono je to vlastne ešte horšie než som si myslel.

Keď som bol malý, vždy som chcel byť veľkým – chcel som byť dospelým, šoférovať auto, zarábať vlastné peniaze aby som si kúpil všetko čo len chcem, oženiť sa a nie hrať sa na otca ale byť ozajstným otcom…

Teraz som dospelý – veľký. Svojim spôsobom sa splnili všetky moje túžby… To len ten nový slobodný pohľad na ne mi nedovolí tešiť sa z toho tak ako keď som bol malý.

Od rána až do večera sa musím o seba starať sám, aj to len ak mám šťastie, lebo inak sa musím starať aj o druhých… O členov rodiny, ktorí už nevládzu, alebo o členov rodiny, ktorí ešte nevládzu. No nie len o rodinu, musím sa postarať o každého… O návštevy rodinné i úradné, o nemé tvory, ktoré jediné majú to šťastie, že nikdy svoj status nezmenia, pokiaľ budú žiť. Ale povedzme, že to nie je dôvod na sťažovanie sa, veď je to prirodzené… Nie? Zrejme je to iba obyčajná logika, že ten kto je navrchu pyramídy má nad sebou už len Slnko. Možno keby som sa rútil dole, aspoň ma môže zachytiť množstvo rúk… Len či sa im bude chcieť chytať.

Šoférovanie je tiež fajn, aj keď väčšinou vôbec nejazdím tam kam chcem, ale tam kde je to nutné… Nakupovať, vybaviť účty, do práce, prípadne natankovať aby som mohol ďalej jazdiť ak bude treba.

Na všetko však treba peniaze… a tých je vždy málo. Čím viac ich je tým rýchlejšie sa míňajú, zväčša na veci, ktoré opäť vôbec nechcem, no napriek tomu ich nutne potrebujem.

Tak ma napadá, či si náhodou tie najhodnotnejšie veci v domácnosti neuvedomujú vopred, či je vhodná chvíľa na to aby sa opotrebovali alebo nie.

Keď peniaze nemám, prosto fungujú… Keď ich mám okamžite sa kazia. Človek ich ťažko zarobí a ľahko minie.

Snažím sa v mysli si utriediť, kam sa podeli tie klamné ilúzie, že keď si zarobím peniaze môžem si za ne kúpiť čo len chcem. Príde mi to tak hrozne smiešne, až naivné, že to svoje detské zmýšľanie miestami až nenávidím.

Úmerne s výškou zárobku sa zvyšujú aj nároky na to čo by som chcel… a pritom nejde vôbec o veci prepychové. Obyčajná dovolenka je drahá ako menší motocykel, alebo ojazdené auto. Kníhkupectvá sú tak drahé, že si človek radšej zvolí antikvariát. Šaty sú tak drahé, že človek horko ťažko oblečie seba z jednej výplaty, nie to ešte rodinu, ale ani seba neoblečie ak by mu nezostalo na jedlo. A pritom aj z toho jedla musí vyberať, často menej kvalitné, alebo menej zdravé potraviny, lebo sú lacnejšie ako tie, ktoré sú zdraviu prospešné a tak dôležité pre kvalitný život.

Vždy keď tak chodím po meste a riešim túto spleť kultúrno-spoločenských problémov, točí sa mi hlava a je mi do zlosti.

Otec a mama už nie sú všemohúci, nevyberajú pre mňa čo je najlepšie životné cesty. Nie teraz si ich musím vybrať sám a to rovno za chodu. Nedá sa zastaviť a premyslieť si to, lebo aj to zastavenie má na život veľký vplyv a keď sa preň človek rozhodne obyčajne má naň vážne dôvody.  

Denne musím vziať do úvahy politickú, ekonomickú a kultúrnu situáciu a podvedome zhodnocovať aký čin bude pre mňa ten ktorý deň najvhodnejší. Musím zvážiť komu okrem seba chcem urobiť dobre, komu chcem pomôcť, či náhodou niekomu neškodím…

Je to pavučina a hmla hnusu, ktorý na jednu kopu natlačila naša civilizácia. Občas si vravím, že byť lovcom a zberačom by bolo nádherné. Rozhodovanie by bolo jasné… Všetko by bolo jednoduché. Teda samozrejme život by bol ťažký, ale aspoň jednoznačný, bez zbytočného balastu falošných obmedzení v podobe zákonov, noriem a nariadení.        

Takže z detských túžob som si niekoľko splnil, okrem toho že som dospelý, šoférujem, zarábam vlastné peniaze tu však stále zostáva nájsť si ženu, oženiť sa, a stať sa otcom.

Možno, že moje reči doteraz vyzneli, len ako sťažovanie sa, ale tak to nie je. Verím, že zmyslom života človeka je odovzdanie svojho odkazu do budúcnosti. To sa však dá len cez veľké dielo. Niekto urobí monumentálnu budovu, iný obraz, sochu či niečo podobné… Ale najvznešenejšie naplnenie je spojiť sa s druhým človekom a spoločne stvoriť novú bytosť.  Opäť je to však ideál, ktorý sa síce krásne počúva a ešte krajšie sa nad ním premýšľa, ale ťažko sa realizuje.

Možno je to len dnešnou dobou, ale život akosi ideálom nepraje.

Mladé dievčatá sotva prvý krát prebudia svoje telo, a už ho ničia náročným životom, plným alkoholu a drog.

Posvätné ideály čistoty sa opäť rúcajú v neviazanom pohlavnom živote a láska je len komerčný mýtus aby sa lepšie predávali kvety, bonboniéry, spodné prádlo alebo dovolenky do teplých krajín.

Boh je veľká neznáma a ľudia sú čoraz lenivejší vôbec odkrývať jeho tajomstvá.

Nájsť si ženu, dnes vlastne nie je ťažké, ale ako som povedal, väčšinou sa to prieči mojim ideálom, v ktorých som bol vychovaný.

Mladí muži a ženy sú unesení neviazanosťou natoľko, že každého, kto myslí na zväzky považujú za chorého.

Neskôr príde obdobie, kedy už to tempo ničenia seba nezvládajú a začínajú spomaľovať. Zväzok sa im zdá vhodný nástroj, ktorý im v tom má pomôcť… berú ho ako kotvu. Boja sa, že sami sa zastaviť nedokážu a tak sa viažu, ale nesprávne.

Ono tie zväzky ich aj zastavia, ale škody, ktoré napácha zlý zväzok na živote sú nezvratné.

Mierne znechutene sa usmievam keď takíto ľudia potom hľadajú nové zdravé vzťahy. A zvaľujú chyby na život, pričom si za to môžu sami.

Ženy sú väčšinou vo veku dozrievania a radi skúšajú svetácky zasväcovať do takéhoto života mladých chlapcov. To isté robia aj muži s dievčatami. Zrejme si myslia, že robia osvetovú činnosť, ale neuvedomujú si, že si vyberajú opäť len mladých a neviazaných ľudí, ktorým takto nenávratne zasahujú do ich cítenia a krivia tak, už beztak krivý charakter spoločnosti.

 

Stále sedím v koženom kresle v pracovni môjho otca… Dýcham rovnako suchý vzduch a sledujem už snáď stý tanec čiastočiek prachu.

Tak si vravím, že ak existujem ja, povedzme, že z tohto pohľadu nenormálny človek, musí predsa existovať aj niekto druhý…

Niekto, kto sa na to celé snáď pozerá podobne ako ja. Komu je tiež smutno za už mŕtvymi a stále umierajúcimi ideálmi.

Žeby bola dospelosť o tomto?! Možno som našiel zmysel svojho života! Nájsť niekoho, kto to vidí tak ako ja… Stvoriť nové ideály… také, ktoré by nezomreli. Ktoré by sa udržali v našom spoločnom diele…

Ale čo ak tento zmysel nenaplním? Čo ak to nie je zmysel?

Bojím sa.

Ale najhoršie na dospelosti je, že už nejestvuje žiadna autorita, ktorá by ma mohla tohto strachu zbaviť.

A tak musím riskovať.

Je to všetko vecou viery… Ale ja verím. Verím, že keď človek vie kam kráča, tak sa pred ním rozostúpi aj celý svet. 

 

Dušan Damián
Kedysi som bol výrečnejší a slová zo mňa prýštili ako gejzíry. No tak ako kedysi, keď som na tento blog prišiel, i dnes sa občas zamýšľam nad tým, či som tvrdým človekom s mäkkým jadrom, alebo mäkkýš s tvrdou podstatou. V duchu podobných myšlienok sa ešte občas rozlievam do veršov a piesní dosiaľ nespievaných. Keby ma chcel ktokoľvek kontaktovať, môže tak urobiť na týchto e-mailoch: dusandamian@centrum.sk alebo dusandamian@gmail.com
Ďalšie príspevky

Komentáre

7 Responses to Ešte stále verím! Aj keď som dospelý…

  • A v mnohom sa na to pozerám práve tak ako Ty. Dalo by sa však povedať, že ja som na tie veci ohľadom toho, že dospelosť nie je ktoviečo, prišla už v detstve. V neskorom detstve. Áno, keď som bola veľmi malá, aj ja som si želala byť dospelou, robiť čo budem chcieť, zarábať peniaze, za ktoré si kúpim čo len budem chcieť, dokonca mať dieťa… no potom som z toho vyrástla. Všimla som si dospelosť bližšie a pochopila som, že to vôbec nie je také idylické. V neskoršom detstve som zaspätkovala a odmietala som vstúpiť do príšernej puberty a len o málo lepšej dospelosti.

    Z môjho pohľadu je to vyzerá zvláštne, že sa cítiš ako dospelý a pritom viem, že si odo mňa mladší. Ja sa tak ešte necítim a neviem, či sa niekedy budem cítiť. Neviem, či sa tak vôbec chcem niekedy cítiť. Skôr nie ako áno. Neuznávam hodnoty dospelosti, nesúhlasím s tým, že “ najvznešenejšie naplnenie je spojiť sa s druhým človekom a spoločne stvoriť novú bytosť“. Ale to absolútne neznamená, že oslavujem  bezuzdnosť a neviazané mravy. Tie sa mi bridia ešte viac. Čo potom oslavujem? Detstvo. Jedinú časť života, kedy som sa cítila normálne. Dospelosť (a vlastne ja puberta, ako som to napísala v jednom mojom príspevku) je podľa mňa choroba, detstvo je hlavný zmysel života, jeho najdôležitejšia časť. Prečo potom nechcem darovať detstvo niekomu inému, prečo sama nechcem mať dieťa? Nuž, dôvodov je nespočetne veľa, ale jedným z nich a tejto témy sa týkajúci je tento: pretože nie je večné. Pretože to dieťa by určite raz „ochorelo“ na pubertu a následne dospelosť a to je strašné.

    Pokiaľ niečo krásne nemôže byť večné či aspoň trvajúce počas celého ľudského života, nemalo by to byť vôbec. To je moje motto. Toho sa držím a budem sa držať. A na záver jedno podobné motto, aj keď toto nie je moje pôvodné: „život je smrteľná choroba, ktorá sa prenáša pohlavným stykom“.

  • Nešťastie mnohých detí je v tom, že rodičia neučia ich žít ale poslúchať. Sú potom ako psy odchované na vôdzke. Zrazu príde čas a voditko je preč. Nevedia sa nabažiť slobody, nevedia čo s ňou, sú s nej opite. Opite do bezvedomia. Jedného rana sa prebudia na špinavej podlahe medzi zvratkami, s horkou  pachuťou v ústach, s bolesťou hlavy a zvyškami  číchsi  telesných  tekutín  na  šatoch.  Niekomu následky opici zmiznú bez stopy, niekoho budu strašiť po celý  život. Vyrastala som bez voditka. Učili ma žít.Platom za slobodu bolo predčasné  dospievanie. Pozor, ne dospelosť! Minula som poslednú fázu detstva- bláznivú  pubertu a navždy sa zasekla v prvej fáze dospievania. Tak ako vy, Adhara. Teraz s bolesťou začínam uvedomovať že  prichádza zrelosť-aké jemné slovo! Zrazu po jari prichádza jeseň, ale ja som  nezažila leto! Vy obaja ešte ho môžete zažít, vraj je krásne!

  • Prehovoril si mi z duše. 🙂 Zatváram oči, nechcem vidieť, nechcem počuť, nechcem sa starostiť…zatiaľ to nie je problém, ale je mi jasné, že raz s tým budem musieť prestať. A že to možno nie je inteligetntné riešenie, lebo „prebudenie“ bude o to tvrdšie.

    Ale čo sa týka vzťahov, mladých ľudí a podobne – ďakujem za nádej, že existujú aj chalani/mladí muži, ktorí majú nejaké ideály. Že mám možnosť nájsť niekoho normálneho a neposlúžiť len ako kotva, alebo nástroj na návrat do normálneho života, keďže som dostatočne naivná na to, aby som verila v lásku, slušnosť a morálku a nebudem už v dvadsiatich zničená. 🙂

    Naozaj veľmi pekný článok. 😉

  • Lenže ja si napriek všetkému nemyslím, že dospelosť a puberta sú choroby. 

    Tento článok nie ani tak o dospelosti ako skôr o súčasnej spoločnosti a o tom čo táto takzvaná moderná spoločnosť vystrája svojou „výchovou“. 

    Je to kritika falošného ochranárstva, kritika pkrytectva mnohých ľudí, mladých ale i starých. 

    Je to kritika javu… Ako keď mladý vojak so samopalom páli plnú dávku do protivníka a kričí: Za mier! 

    A pointou je viera, že takýto nie sú všetci ľudia… A že aj keď tá dospelosť sa javí ťažko, že má zmysel… Opäť ide len o to, či si schopná veriť tomu…

    A celé je to vlastne plné optimizmu, ale len ak veríš, že je možnosť ako to daný stav zmeniť. 🙂

  • Tak to som veľmi rád, ak som zapôsobil trochu motivačne a vlial som ti kvapku nádeje. 🙂 

    Myslím si, že veriť v niečo čisté si vyžaduje odvahu. Ešte väčšiu odvahu si vyžaduje žiť podľa ideálov, ktoré tú čistotu chránia. 

    Občas je každý človek pokrytcom, ale tí, ktorí sa nezľaknú a zotrvajú neochvejne na svojich predstavách, tí určite nájdu čo hľadajú. 🙂 

    Mimochodom vďaka za pochvalu. Potešila si ma. 😉

     

     

     

     

  • Samozrejme, že dospelosť má zmysel. Z hľadiska množenia sa – deti sa predsa nemôžu množiť, takže dospelosť slúži na produkovanie nových jedincov nepostihnutých touto strašnou chorobou, ale len dočasne, lebo aj ich to raz dostihne tá choroba, v ktorej sa majú len rozmnožiť a potom umrieť (znie to, ako keby som písala o úhoroch, no ale ak si veci veľmi zjednodušíme tak sme v podstate ako také úhory len s väčšou časovou škálou – rozmnožiť sa a umrieť :-)).Ale jasné, viem, že o takomto zmysle si nehovoril.

    Ten optimizmus som tam ale nejako nepostrehla, a že sa spoločnosť zmení, tak v to teda neverím.

  • uz asi piaty krat som otvorila toto okno a stale neviem co napisat…

    k detom – myslim si, ze by bolo fajn mat dieta a dat mu sancu k vsetkemu, k comu som sa napr ja nikdy nedostala. myslim si, ze detstvo by ozaj malo ostat detstvom, s kopou zazitkov, s podporou a ochranou zo strany rodicov. samozrejme s rozumnym pohladom na svet. nemusi sa drzat toho, ze jezisko nosi darceky no ani toho, ze mama a otec za neho vsetko urobia. z tejto strany mam pocit, ze dnesne deti a mladez maju trochu navrch, pretoze hoci su detmi, maju trochu realistickejsi pohlad na svet. z druhej strany je to vsak na skodu, pretoze si nevazia hodnoty ako manzelstvo, rodicovstvo, autorita a milovanie. teraz vsetci co maju patnast a este nemali sex, tak su „cudni“. a ked clovek povie – mala som prveho priatela ked som mala dvadsat, tak sa budu chytat za brucho. co je vsak na tom zleho?

    ano, ludia by sa mali rozmnozovat tak, ako sa rozmnozuju vsetky zive tvory pre zachovanie druhu. no takym sposobom, ze tie mladata sa nic nenaucia to nefunguje ani v prirode! levica predsa nema sest levicat len preto aby dostala „podporu“…ach…odbocujem…

    Tvoje dielko u mna rozprudilo velmi rychly sled myslienok… mnohe problemy zial nie je jednoduche vyriesit…no mozno raz sa to zmeni…

    nech Ta Tvoja muza nikdy neopusti…

     

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button