Vidieť v diaľke kráčať tieň.

Ako prach padne za hradby stien…

Ísť v diaľ , kráčať sama?

Či si slzy utierať do rána?

Keď pomynie radosť z dotyku,

Kto vie žiť, bez vody, bez dychu.

Keď slová vypočuté sú , vtedy  svitne nádej…

…iba osud spráchnivel… časy  skončia ako tragický dej!

Striehnuť na jar, pučiacu lúku,

Či sa odhodlať a stáť pred tvárou verejného pluku!

Tajomnstvá naplnia vzťah – lásku!

Tajomnstvá odhalia krutosť – masku!

Mlčanie – svetské ubíjanie.

Plač a ľudské zatratenie.

Negácia mojich viet !

…a názor na svet už niet…

Ja som dobrý , ty si tá zlá!

Ruža už odkvitla – žena lásku odvrhla.

Cez noc bdieť .

Cez deň snívať.

nikdy žiť!

Láska ako kameň. Zahodiť!

Duša závesy obrany skladá,

z truhlice trpkosť – čiernu tmu hľadá.

Láska pomynula, vychladol cit.

Putá sa roztrhli ako slabučká nit.

Slovo odlieta. V hmle nevidieť cieľ,

Vietor ho odvial a bez slova odišiel…

So srdca kameň, zovretá päsť!

Jemný vánok čas nevráti späť.

Hlboká studňa, po vode len prach.

Z víru dvoch tiel zostal len strach.

Po objatí dušu nesúži smäd,

Z pohára vyprchal trojročný med.

Pohľad onemel….

Poklad sa stratil…

Úsmev zovšednel,

V slze lásku utopil!

Roky oddaná vernosť!

Nestačia len frázy a jemnosť…

Medzi odpadky – do tej studne spadnú,

Ako v rakve vydýchnu a zmrznú.

jana.vandrakova