Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

mima.t

AUTOR

mimat

Darček pre Sašu

9.6.2009 dopisy

 

Môj muž mi kedysi povedal, že fyzické telo je najnižšie, nad tým je duchovné a až nad tým je JA. A že niektorí ľudia hľadaním dospejú k tomu duchovnu, ibaže tam zostanú, napr. ľudový liečiteľ, veštica … Sú očarení duchovným svetom = dušami, anjelmi, aurami, astrálnom…a nevedia, že je niečo nad tým. Tak nejako.
Ty vravíš, že Ja sa formuje fyzickým aj duchovnom? Ako môže byť formované? To by predsa muselo mať nejaký konkrétny tvar, či vlastnosti. A to nemá. Presne ako všetko božské. Nie? 
Niečo som musela zase zle pochopiť  
Prepáč mám hlavu inde.

 

 

Treba mi vymyslieť dobrý darček pre Sašenu k 30-tym narodeninám. Naozaj chcem jej dať darček, z ktorého bude mať radosť, takže zapínam všetky svoje zmysly a počúvam, čo mi radia. Je tu šanca ukázať jej, že ju minimálne vnímam.

So Sašou sa v posledných mesiacoch nevídame. Správame sa však nenútene a dávame tomu čas. Cesty priateľov, aj tých najlepších, sa niekedy na istý čas rozídu … aby zase „spojili svojich pútnikov staronovými radosťami zo znovunájdeného priateľstva“ – napísal ktosi.

Rozmýšľali sme čo jej dáme: živý veľký kvet je skvelý darček pre ňu, ale nedostatočný odo mňa. Knihy dokážu povedať všetko za nás (aj sme našli nejaké konkrétne klenoty), ale to boli darčeky skôr pre môjho muža a my nechceme darovať, po čom túžime my. Napadol mi obraz. Saša si každý rok kupuje kalendár s maľbami slávnych maliarov, a potom si najkrajšie dáva zarámovať. Taká olejomaľba by bol vynikajúci darček! 🙂 Hľadali sme, ale našli iba jeden s čiernymi siluetami čínskych žien kráčajúcich symbolickým chodníkom k studni, v pozadí úzke stromy. Celé to pôsobilo minimalisticky, symbolicky ako Sašena sama, ale pritom veľavravne. Čierne postavičky na červenom podklade … Hmm. Saša má steny aj stropy svetlo hnedé, okrem spálne a náprotivnej stene k vchodovým dverám – tie sú červené. Červený obraz nad bielym gaučom v obývačke by spájal tieto priestory s chodbou. Ale musela som si byť istá a tak som išla ku nej na „prieskum“. Nemýlila som sa. Stena nad gaučom je pustá, aj oproti nemu. Obraz je dobrý nápad … ale nie ten konkrétny. Nie je to ono.

Všimla som si, že jej byt sa zmenil, odkedy som tam bola naposledy. Už je dokončený a má svoju tvár. Hľadala som svoje poznávacie znamenia, svoje darčeky, ale nikde som ich nenachádzala. Nechcem ale podľahnúť rezignujúcim myšlienkam, že nedokážem vymyslieť vhodný darček. Objektívne zhodnocujem, že sa jej tam už iba proste nehodia. Nehodia. Ako nehodia? Saša predsa nie je ľadová kráľovná, všade naokolo vidím stopy jej srdcu milých. Čo moje stopy? Naozaj ich už vyhladil čas? Pokorne to akceptujem, viem, že náš vzťah som v posledné mesiace zanedbávala. Stiahla som k sebe iných ľudí a aj keď som vedela, že je to len dočasu, venovala sa im celá. A Saša nečaká. 

Žiadne mosty ale nie sú spálené. Je to na nás. Je to na mne. Viem to. Mám potrebu ukázať jej, že si ju stále veľmi vážim a kedykoľvek som tu pre ňu. Nič od nej nečakám, chcem jej len dávať kedykoľvek ma o to požiada. A chcem jej dávať už len radosti (starostí mala so mnou dosť) a teraz mám veľkú príležitosť jej to jedným gestom ukázať.

… a vtedy to prišlo. Už viem, čo jej dám! Mám konkrétnu predstavu, čo by to malo byť. Zostávam pri tom obraze, bude nad gaučom. Ale v hnedých farbách a bude to plastika, najlepšie z bronzu. Ladilo by to k jej hnedozlatým závesom a hnedoružovej stene. Tam niekde vnútri som cítila konkrétnu predstavu, ale nechcela ju vyvolať na povrch, lebo by ma obmedzovala v hľadaní. Predsa len, aká je šanca, že objavím vysnívané? Treba byt realista a všímať si aj to, čo svet dáva.

Na druhý deň sme vycestovali do Popradu. Verím, že ako ľudí ovplyvňuje prostredie, tak isto aj veci nasávajú atmosféru okolia. Tatranský vzduch, cudzie jazyky, farebnosť trhov, to všetko isto dá darčeku odtiaľ neviditeľný, ale citeľný nádych nevšednosti. Rozhodli sme sa pre starožitníctvo. Je to istota, že nevyberieme gýč a, popravde, spomenuli sme si na šach, ktorý tam kedysi bol. V sklenenej vitríne, hneď pri vchode podlažného antikvariátu, na tom istom mieste kde stále, čakali nás dve škatuľky s čiernobielymi figúrkami.   

Pristúpila som k nim, ale ešte tam úplne ani nie som, keď ma začalo priťahovať NIEČO iné, čo ani poriadne nevidím, ale už som to zreteľne cítila. Ťahalo to všetku moju pozornosť na seba. Uvedomovala som si odkrývanie tej záhady zreteľne, objav po objave, ako záber po zábere v spomalenom filme: je to hnedé s ružovkastým nádychom, plastické, oválne, ani malé, ani veľké a žiari, má to lúče! Je to akoby z kovu. Anjelská tvár vystupujúca do priestoru, ani mužská, ani ženská. Oči otvorené, a predsa sa nedívajú uprene, akoby naznačovali, že nie dovonka sa máme pozerať. Pery trocha našpúlené, už-už mi idú čosi povedať. Zvlnené, ohnivé vlasy okolo tváre tancujú. Krása. To je ono!!! Toto je moja vysnívaná predstava, ktorú som nechcela ťahať na svetlo sveta, aby som seba neumárala zbytočne sklamaním. A teraz je tu! Neuveriteľné. Držím ju v rukách a cítim v tom viac. Tu nešlo o náhodu, toto nie je obyčajná synchronicita. Bezprostredná budúcnosť je už tu a dá sa „vidieť“. To, po čom som túžila ako po darčeku pre Sašu, tu bolo už dávno pred tým pre ňu a dotiahlo ma k sebe, aby Saša dostala, čo má dostať. A mne sa podarilo, čo sa mi má podariť.

 

(Moja intuícia sa prejavovala v plnom prúde, čo mi tiež prinieslo ďalší pocit akoby z inej cesty. Niečo iné mi to tiež pripomínalo. No ale zavrhla som novo vychádzajúcu myšlienku, ktorá mi narúšala túto chvíľu radosti. Nezapodievala som sa ňou. Načo? 

Pre istotu som však kúpila aj šachy – keby niečo. Veď tým nič nepokazím. Dva je viac ako jeden. A kým slnko bude visieť nad gaučom, nedajbože nepovšimnuto, šachom sa bude hýbať (a dúfam, že aj šach ňou).)

Vrátili sme sa domov a ja som sa vytešovala z totho zázraku. V kľude som mohla dať voľný priechod prvopočatej predstave o darčeku, ktorá ma napadla v Sašinom byte. Nechávam ju voľne sa zhmotnovať, aby som ju mohla porovnať so skutočnosťou. Zhoda! Neskutočná až čarovná zhoda. Akoby sa mi Sašin darček zjavil zahmlene, ako v sne a potom ma prilákal až tam do Popradu k sebe. Teším sa, našla som Sasin darček! 

Ale čo mi to slnko pripominalo? Nedalo mi to pokoj. Niekde som ho už určite videla. Akási pochybnosť, či práveže istota mi nedala pokoj. Musela som sa pozrieť. Vybalila som ho z papiera a… netrebalo mi nad ničim rozmyslať, netrebalo dlho hľadať v pamäti. Spoznala som ho takmer okamžite.
Je to TO slnko. To slnko, ktoré som poslala Dade do Londýna kedysi dávno (pred 13rokmi), keď potrebovala objať a nik k nej nemohol ísť. To strieborné slniečko s akoby mužskou tvárou, ktoré bolo bratom jej mesiačiku. Poslala som jej niečo zo seba a pripísala, že nech nevracia, lebo ja viem, že zo srdca darované sa raz ku mne isto vráti samo.
A teraz som držala v rukách také slnko s akoby mužskou tvárou vystupujúcou z plochých ohnivých vlasov. Vizerá presne ako moje slnko, vizerá to akoby sa ku mne vrátilo. Je krásne, je čarovné a je TU. Och…
Muž mi stroho dohováral „kúpila si ho Saše, nie je tvoje.“
-„Si si istý? Prečo potom som chcela aj ten šach? Je to moje slnko, kúpila som ho sebe. Keby tu teraz bola Dada, bez slov by sme sa na seba pozreli a obe boli užastnuté z toho, ako sa tento dávny symbol mňa ku mne vratil.“
Každú minútu som si bola viac istá – vrátilo sa ku mne moje slnko.

 

Potrebovala som upokojiť svoju mysel a vidieť veci jasnejšie. Nechala som slnko slnkom a začala si čítať novú knizku. Čítala som náhodne vybrané odstavce. Vtipne zachytené pravdy v krátkych príbehoch – sú ako podobenstvá. Čítala som jednu, dalšiu, krátku, dlhú, nič vo mne nezostávalo. Až čítam o žene a mrkve:

Táto žena nežila poriadnym životom, ale urobila jeden dobrý skutok. Darovala mrkvu žobrákovi. Táto mrkva jej zaručila miesto v nebi. Žena sa mrkvy chytila a tá ju ťahala hore do neba, dívala sa iba na ňu a preto si nevšimla, že sa jej nohy chytil žobrák, žobráka sused, suseda žena. Ale nakoniec sa žene zachcelo pozrieť sa posledný raz dolu na zem a ked zbadala, koho ťahá so sebou, náramne sa rozčertila a kričala: „Kšš! Chodte preč, to je moja mrkva!“ Nachvýľu sa pustila mrkvy a všetci aj s ňou spadli.. JEDINOU PRIČINOU VŠETKEHO ZLA NA ZEMI SU SLOVA „TO JE MOJE“.…

Kniha mi klesla na kolena, slnko sa pozeralo rovno na mňa. Skúmala som, čo sa zmenilo (?). Pozerali sme si do očí a zalieval ma smútok. Neviem, či sa mi to zdalo, alebo naozaj to slnko zlovestne na mňa civelo. Bolo zrazu viac mužské, drsnejšie, zlovestnejšie… išiel z neho strach. Namýšľam si také? Veci sú predsa bez duše, to my ľudia im vdychujeme nálady. My určujeme, či su pekné, alebo škaredé. My rozhodujeme či ich chceme, alebo nechceme a prečo. My im dávame prívlastky, ony len sú.

Moje svedomie, či intuícia mi šepkala, že to nie je TO slnko vracajúce sa ku mne. Iba som si také priala. Teraz si prajem vziať späť tie slová. Moja myseľ sa so mnou niekedy hrá, ako mačka s myšou. Vdychuje predmetu rôzne nálady, obaľuje ich vždy inou aurou. Maľuje mi svet svojimi farbami a ja vidím veci, ako ich chcem alebo potrebujem vidieť. Sebaklam.

Zahanbená som zabalila darček naspäť do papiera dúfajuc, že čas, ktorý mi zostáva zahľadí všetky stopy po mojej chvíľkovej slabosti a v piatok v ňom znovu objavím darček taký, aký som kedysi dala Dade – ten najlepsí aký som mohla, darček zo srdca,

…DARČEK PRE SAŠU.

 

 

Ďalšie príspevky

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button