Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Ivan Rajtár

AUTOR

Ivan Rajtár

Dolu Dunajom


V časopise Krásy Slovenska 5 – 6, 1994 Vlado Miššík objektívne a s nadhľadom napísal : “ … všetky informácie, ktoré sa o Gabčíkove valia z masovokomunikačných prostriedkov, sú buď svietivo biele, alebo úplne čierne. Ani od vodákov, ako milovníkov Dunaja, nemožno očakávať úplne objektívny postoj k tomuto dielu. Sú príliš citovo zviazaní s tým, čo tu bolo pred vstupom stavbárov do tohto panenského priestoru. Nepatrím k tým, ktorí považujú každú takúto stavbu za katastrofu. Srdce iste smúti, ale rozum káže hľadať východiská. Niektoré krásy výstavbou vodných diel miznú, iné však vznikajú……”



Dva – tri roky od prehradenia Dunaja pri Čunove som na staré koryto chodil najmä preto, aby som zaznamenal zmeny, ktoré vodné dielo prinieslo. Určite si viacerí starší pamätníci pamätajú rozsiahle štrkové pláne, ktoré predtým tvorili dno rieky a rok – dva po prehradení Dunaja lákali možnosťou utáboriť sa. Pozoruhodne rýchlo sa však zazelenali a o pár rôčkov sa zmenili na bujnú dunajskú džungľu. V porovnaní s predchádzajúcim obdobím sa mi preto neskôr zdala plavba starým korytom akási monotónna a častejšie som vyhľadával sieť ramien okolo Bodíkov. Tento rok sme si však zaumienili, že sa pokúsime spraviť si ucelený obraz o starom koryte Dunaja od začiatku až do konca, teda z Čunova do Sapu (Palkovičovo). Nakoniec to vydalo na dvojdňovku, tak sme to mohli potiahnuť až do Komárna. Keďže sme starú dobrú Pálavku vymenili za Baraku, tak sa z akcie stal aj slávnostný krst novej lode, čo potvrdzovala aj pribalená pollitrovka fernetu.


Baraku sme prvýkrát položili na vodu pod vodáckym areálom v Čunove, na rkm 1852. Ihneď sa do nás oprel dosť silný protivietor, takže hneď prvé dva kilometre, kým sme sa dostali na miesto, kde sa staré koryto zúžilo, nám dali celkom zabrať. Tam však už silu vetra tlmili  stromy, lemujúce oba brehy. Až po tzv. Binderovu hať – rkm 1842, prúd síce ťahal, ale akosi unavene.



Pod haťou, ktorá je zároveň jediným miestom na spomínanom úseku, kde sa prenáša, sa však celkom slušne rozbehol a statočne nám celú plavbu starým korytom Dunaja pomáhal. Na mieste prenášky sa starý Dunaj najviac približuje k plavebnému kanálu, tak sme si neodpustili ani pohľad naň. Desiatky kilometrov dlhým kanálom sa vietor hnal bez akejkoľvek prekážky a tomu zodpovedala aj veľkosť vĺn.



S radosťou sme sa vrátili do sveta prírody, kde nám spoločnosť robili kormorány, volavky a iné divo žijúce vtáky. Ešte raz sme si s rešpektom prezreli “ Binderku” a pobrali sa ďalej.



Blízkosť sveta ramien sme na našom brehu skôr tušili, než videli. Breh tu lemovala skutočná džungľa a pokus pristáť a nakuknúť do ramien pri Bodíkoch prekazil taký “útok” komárov, aký som ešte nezažil. Do ramien sme aspoň nahliadli zhruba na rkm 1821. Tam netreba prenášať a dá sa do ramena vplávať. Opustený hausbót sme využili a na jeho terase sme si dopriali skvelý konzervový obed. Trikrát sláva trenčianskému párku s fazuľou!



Po obede ešte kávička a ako znovuzrodení ďalej. Míňame krčmu pri bývalom prístave – rkm 1819 a po ďalších zhruba ôsmich kilometroch plavby sme na mieste, kde sa dunajská voda zo starého koryta spája s vodou z plavebného kanála pod Gabčíkovom (Sap, bývalé Palkovičovo).



Vplávame opäť do jedného mohutného, doširoka rozliateho Dunaja a vietor nám ihneď dáva jasne najavo, kto je tu dnes pán. Otáčame sa a v diaľke vidíme hrádzu v Gabčíkove. Pokúšame sa ju i odfotiť, ale na fotografii ju nie je príliš vidieť. V silnom protivetre, pomaly ako proti prúdu, sa dostávame k mostu v Medveďove – rkm 1806, za ním nakúkame do Kľúčovského ramena.



Vietor našťastie slabne, ale aj tak už toho máme dnes ozaj dosť, preto sa obzeráme po vhodnom mieste na nocľah. Objavili sme ho na maďarskom brehu na rkm 1804. Expresne rýchlo vyťahujeme z lodného batohu repelent a vôbec ním nešetríme. Len vďaka nemu si môžeme dovoliť aj ohník a pečenú slaninku.



 Prišlo i na fernet. Na druhý deň vo fľaške zostalo skutočne len na symbolický prípitok…. Krst novej lode sme neodflákli. Rýchlo do stanu, “vyvraždiť” komáre a zaľahnúť. Spali sme ako polená. V nedeľu nás zobudilo slnečné ráno, aj vietor sa trošku umúdril a my sme prekvapene sledovali čulý lodný ruch na tomto úseku Dunaja. Pri rannej kávičke to bolo celkom príjemné.




8:30, a my už opäť v riečnom prúde, smer Komárno. Náš breh Dunaja lemuje krásna zeleň (CHKO Lužné lesy), maďarský najmä priemyselné objekty. Tak sme sa teda radšej vrátili na Slovensko. Zhruba na rkm 1790 sme objavili pekné miestečko so štrkovou plážou. Tu sme varili, oddychovali a spriadali ďalšie plány. Boli sme presvedčení, že do Komárna to bude už len pohodička. Opäť sa zdvihol vietor a do cieľa to bola nakoniec dobrá “makačka”. Na tých posledných 24 km tak ľahko nezabudneme. Závideli sme cyklistom na hrádzi, ktorí okolo nás iba prefrčali. Baraka má v porovnaní s Pálavou vyššie bočné valce a výrazne zdvihnuté “čelo”. To je pri plavbe vo vlnách a v perejách výhoda, menej naberiete, ale na väčšej vodnej ploche v silnom protivetre, “spoľahlivá brzda”. Posledné dve desiatky kilometrov boli nekonečné a vyskúšali našu psychiku. Keď sa objavil železničný most v Komárne, ozvalo sa zborové hurááá! Ešte cestný most, prístav a môžeme odbočiť do ústia Váhu rkm 1766, kde nás čaká krátka, ale výdatná plavba proti prúdu k poslednému vážskemu mostu.



Chlapcov, čo sa predvádzali na vodných skútroch by sme najradšej poslali do…My balíme statočnú Baraku a všetky caky – paky. Nezabudli sme sa zastaviť v tamojšej čárde na skvelé halászlé. Po dobrej večeri nebolo vôbec jednoduché to všetko čo sme mali so sebou dostať opäť na plecia. Ale podarilo sa a dve ťažné mulice sa mohli vydať na pochod, smer železničná stanica.



Za dva dni, 26. a 27. 6. 2010, sme splavili pekných 86 km dolu Dunajom. Na vietor a komáre sme už zabudli…


Ivan Rajtár
učím, dúfam, že nemučím
Ďalšie príspevky

Komentáre

5 Responses to Dolu Dunajom

  • Super. Na TV Spektrum práve beží seriál Dunaj-modrá stuha Európy okolo 07.00 hod. ráno, o maďarských vodákoch, ktorí splavujú Dunaj a dnes splavovali práve tento úsek.

  • Pekná reportáž z miest, ktoré dôverne poznám. Potešilo ma, že používaš termín Binderova hať – podľa mňa tento názov vymyslel Peter Juhás, alias Jugi pred mnohými rokmi. Kto má iného autora, nech napíše.

    S Binderovou haťou mám svoje trpké skúsenosti:

    Raz, pri menšej vode som cez ňu skoníčkoval svoju laminátku menom Zebra – cez balvany a občas po pás vo vode. Asi som mal šťastie, aj keď okolo hučala voda – lodičke sa podarilo vždy nájsť cestu medzi kamene.

    Pri ďalšom splave som chcel mladým adeptom ukázať, ako riečny vlk zdoláva Binderovu hať, hoci ma všetci odhovárali a poctivo prenášali. A stalo sa, čo sa malo – loď sa mi vzpriečila medzi dva balvany a zaliala ju voda. Nedalo sa ňou pohnúť ani o milimeter. Vyslobodzovali sme ju takmer hodinu pomocou rôznych pák, nadávok, dohovárania i hrubej sily. Dôvodom tejto udalosti bol fakt, že som pred splavom loď premenoval – na Bella fiamma. No a podľa námorníckej povery, loď, ktorej zmenia meno, postihne nešťastie, čo sa aj stalo. Dnes už na lodi svieti pôvodný názov Zebra. Rieka naučí človeka pokore.

    Dodávam, že na Binderovej hati vás zaleje, aj keď loď nepremenujete, s pravdepodobnosťou okolo 0,98. My, binderológovia, vieme o tejto hati svoje.

  • ivan

    Termín Binderova hať som prvýkrát počul od Feriho Franka, takže máš pravdu, je to z vašej partie a autorom bude určite Jugi Ahoj

  • Už niet čo dodať. Howgh!!!

  • Pamatam si, ze prvotny nazov hate bol dost vulgárny a nechcel som ho pouzivat. Nazov Binderovka sa zacal pouzivat akosi spontanne, na pamiatku človeka, čo bol vtedy generálnym riaditeľom Vodohospodárskej výstavby. To pre mladšie ročniky. Naozaj neviem či patri prvenstvo mne, aj keď je to možné.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button