Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

mima.t

AUTOR

mimat

Žeby nanebovzatie?

Aj dnes sa mi snívalo…horúčky mi vytvárajú blúznenia (?)


Bola hlboká noc, nikde nikto, zdalo sa, že spí úplne všetko.
Takú atmosféru dnes už nezažívam. Som už priveľká a viem, že stále je niekto, kto nespí, ale keď som bola malá…

Odniekiaľ sme sa vracali. Malá skupinka. Ja s Mišom a dievčatami, Dio s deťmi. Išli sme po hlavnej ceste peši, akoby sme šli k nám (ako už toľko krát vždy v piatok, na narodeniny, na Silvestra) a ocitli sa na križovatke ciest.
Všetci sme sa otočili dozadu, pozreli sa hore na oblohu a ako hviezdy i my sme sa začali k sebe približovať. Najprv si na mňa vyskočila Terezka. Držala som ju na jednej ruke, akoby tomu výjavu chcela byť bližšie, ale zároveň v bezpečí. Kajku som si pritiahla k sebe a aj ju som mala po chvíli na rukách. Bol pri mne aj Mišo a spolu sme objímali deti. Ich váha sa preniesla aj na neho, čo mi dovolilo vziať si tiež Filipka. A ako sme ich tak všetkých držali, uvolnila sa mi pravá ruka a pritiahla som si i Viu.
Stáli sme tam v takom objatí, ako klbko dobrých skutkov a pozerali sa všetci jedným smerom – na oblohu. Mrkla som na Dia, stál po Mišovej strane a aj keď sa nás nijako nedotýkal, bol našou sučasťou. Usmial sa na mňa. Netrebalo nič vravieť. Obaja sme sa pozreli hore a tam už boli hviezdy tak blízko seba, že vytvárali žiarivú bielu plochu na čiernom podklade. Vytvorili ovál na výšku a z toho oválu šli lúče. Uprostred toho  bolo niečo zelené, nejaka halúzka, alebo veniec.
Strašne mi to pripomínalo… čo? Dívala som sa a čakala, kým sa mi roztriedia všetky spomienky v hlave, aby sa následne objavila tá hľadaná.
Spomenula som si! Spomienka patrila dávno do detstva – sedela som na koberci medzi fotelkami pod otvorenou skriňou v obývačke, v rukách stará, zažltnutá kniha v bledozelenom obale otvorená na stránke s výjavom, ktorý ma fascinoval. Znázorňoval holubicu s vetvičkou v zobáku, ako letí zo žiarivého svetla dole k nám ľuďom. Nadpozemské k pozemskému, aby bolo „ako na nebi, tak i na zemi“.

V skutočnosti (teda v tej snovej) bol výjav neporovnateľne zaujímavejší, silnejší a ozajstnejší. Chvíľami som mala pocit, že ide o niečo úplne iné, ako som dokázala si vôbec pedstaviť, že ide podľa toho obrázku v knižke. Naozaj sa to náramne podobalo a predsa to bolo neporovnateľné. Slovami neopísateľné, hudbou nezahrateľné a už vôbec nie možné sprostredkovať obrazom. Nie takým od človeka, ten nemá k tomu prostriedky. TOTO sa dá iba prežiť. A prežiť to tou najskrytejšou časťou seba, ktorá (ako sa ukázalo) nie je až tak hlboko. Na momnet som sa jej dotkla.

 

Ďalšie príspevky

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button