Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Oči svietia po hriechu; len si prilož skorocelové listy na lýtka, aj tak na ne zomrieš

Lovák.

 

Slnečnici z vedľajšieho poľa vypadli dva zuby – aké milé. Zo zeme si ich zodvihol ústami, lebo v ľavej ruke si mal pivo a v pravej krčmárkine polky! A ona sa smiala ako nažratá sviňa, krochla a začal štikútať. Vždy sa najprv zazubíš a až potom ti dôjde, že v hube držíš slimáka bez ulity!

Slnečnicové semiačka ostali nalepené na jeho slize. Chudák slimák, je to také nechutné…

Zageľať košeľu a oslobodiť gágor od mrmľov! Kobyla preľaknuto odcvála – vzruší ťa už len spomalený záber na jej nadrndávajúce sa polky v ružových gamašoch – mätúce, predsa len mala v sebe niečo zo ženy, keď sa tak zľakla. Odpiješ si z piva; romantická prechádzka po slovenskom kraji.

V priekope bicykel. Nekántri sa moralizujúco sebareflexívnymi otázkami, či v tebe drieme trieska svedomia. To dievča z čerešne zájde domov aj po vlastných…

V tvojej chatrči bez ženy sa kúri len sporadicky, lebo sa málo sprchuješ. Ale nevadí – odpiješ z piva. Nasleduje zasnené prehrabávanie sa smetiskom stroskotaných mozgových buniek zas a zas. A popri tom všetkom sa zostarnutý zápach potu stále mieša s molekulami pálenej slivovice. Celé to vydáva taký čudný zvuk, ako keď sa slávik na plote zadrhne v polke hrkotania. Je ti zle. Ale nevadí – odpiješ z piva.

Spomínaš na to, ako v červených šatách s kvietkovaným vzorom nakúka do tvojej udiarne. Sunieš sa, aby si zakryl oškvŕknutú hlavu z prasaťa a v tej tme sa ospravedlňujúco začervenáš, že zase smrdíš smrťou.

Na lúke za dedinou sa ti najprv dievčensky smiala, keď si ju chcel hladiť v púpavách, no napokon neodmietla a ty si sa neovládol. Ale nepýtala peniaze. V podstate si ju tým zabil a odvtedy nenávidíš deti.

 

Ráno.

 

Je ako ohňostroj a tebe z toho zhonu horia v spuchnutých nohách zvyšky liehu. Všetci sa zbláznili! Vonku je hluk a bodrel. Dačo sa hompáľa  vo vzduchu – na slučke.

Do oka ti padne brvno, chvíľu slzíš a keď sa vyjasní, zbadáš bicykel zo včera večera. Pred tým si si nevšimol zvonček, nežne previazaný ružovou stuhou, ani si necítil živú dievčenskú vôňu, nasiaknutú v tom mŕtvom kuse železa. Pokrčíš plecami a vysadneš naň, veď ti puchnú nohy!

 

Pod čerešňou.

 

Na ceste z krčmy, po ktorej si včera zbieral slnečniciam vypadnuté zuby teraz mrazí predostretá dievčenská nahota. A niečo v nej je z teba. Zlaté mince na farárom zatvorených viečkach ti našepkávajú, že si zodpovedný už za druhú smrť.

Ďalšie príspevky

Komentáre

6 Responses to Oči svietia po hriechu; len si prilož skorocelové listy na lýtka, aj tak na ne zomrieš

  • Bezprostredne po prečítaní zaskočený, ale potom uff sila. Vážne sila.

  • Ďakujem… aspoň som zase nevypotila dáky lacný brak zo seba 🙂

  • Ani neviem, čo vlastne chcem k tomu napísať… asi iba toľko, že o kvalite tvojho písania nemusíme pochybovať, čo ani (hovorím aspoň za seba) určite nepochybujeme…no musím uznať, že toto je asi prvé dielo, ktoré som od teba prečítala a vyvolalo vo mne zmes rozličných pocitov a to rovno od pobavenia až po znechutenie…teda ak som to správne celé pochopila 🙂

    Ale samozrejme to myslím v dobrom 🙂

    Zostaň s múzou

     

  • Áno, je to veľmi znechucujúce a znepokojujúce… ale aj o tom je život.

    takže si to zrejme pochopila správne. 

  • 🙂 mrkla som si  tvoje veci na madnesse.. som unesena.. mas velky talent..takze chvalim chvalim chvalim 🙂

  • Myslíš tie básne?

    čo ti ja viem, ja si nemyslím, že mám nejaký extra talent. ale ďakujem za pochvalu 🙂 cením si to, samozrejme 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button