Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Dušan Damián

AUTOR

dusandamian

Laura neexistuje…

 

Sľúbil som ti, že ťa budem navždy milovať a ty si mi povedala, že kým budeš žiť, nebude pre teba nik iný tak dôležitý ako ja.

Miloval som ťa tak veľmi ako len to šlo a ty si splnila svoj sľub… v deň keď si umrela.

Ale ja som ti sľúbil lásku navždy…

Ako to len dodržať? Veď už mojou nikdy nebudeš.

Alebo si mojou naveky?

Nič iné ma nenapadlo, len písať ti básne…

Tebe… tej, ktorá nikdy nebude moja.

Ale už nemám silu… Takto to ďalej nejde.

Už si nepamätám tvoju tvár, si zrazu len dymom a ten dym sa stráca v hustej hmle sladkých spomienok.

Ešte nedávno som tvoju vôňu cítil všade a dnes sotva si spomeniem ako ma dráždila, vábila a mámila.

Tvoj hlas mi donedávna v ušiach znel ako zvonky šťastia, ale to šťastie akosi neprišlo a mne v ušiach zaľahlo.

Viem, že si tu bola… Viem že to nebol sen… Hoci začínam pochybovať… Nemám síl viac spomínať. Je to ťažké nevedieť kedy sú tie obrazy ešte skutočné a kedy si už len dotváram mozaiku, ktorá sa rozpadla ešte pred prvým dokončením.

Prečo Jožo s Matúšom vychľastali toľko vodky… ? A prečo ma kurva zamkli na tom hajzli?  Prečo si len nastúpila s nimi do tej starej Škodovky? A prečo som musel na druhý deň plakať pri vašich telách…?

Opustili ste ma. Moja láska a dvaja najlepší priatelia, akých som kedy mal… Možno som nevďačný, ale ja už vážne nedokážem na vás spomínať. Musím to napísať.

Naposledy vašej pamiatke… Naposledy z mojej fantázie dostať obrazy z doby o ktorej viem len to, že o nej viem a nič viac…

Neviem to vysvetliť…

Ale vy ste tu ešte nedávno boli a keby ste tu boli aj teraz nemusel by som vysvetľovať nič.

Umreli ste večer z piatka na sobotu okolo desiatej… Mali ste nehodu a čelne ste sa zrazili s kamiónom. Vy ste boli opití a vodič kamiónu v mikrospánku…

Nehoda dodnes nemá jasného vinníka… Vodič prežil, tak by som rád vinil jeho, no nemôžem…

Viním vás lebo ste ma nevzali so sebou… Chceli ste si zo mňa vystreliť a uchránili ste môj život. No opustili ste ma. A tá rana na duši sa dlho hojila… Jazva nikdy nezmizne… Aj keď príčiny budú navždy v zábludí. 

Laura už tu nie si… Chcem ti povedať, že sa nedá milovať niečo, čo neexistuje… Aspoň ja to nedokážem. Asi som príliš slabý.

A tak básne pre tú, ktorá nikdy nebude moja musia skončiť! Slová sú vyplytvané…

Už ich nemám ani pre tie, ktoré mojimi byť mohli a môžu. Už som nemý.

Tak sa zriekam titulu strážcu tvojej pamiatky. Bál som sa, že si nikto nespomenie, ale veď nikto si už aj tak nepamätá…

Teraz ju bude strážiť tento text.

Prepáč Laura!

Sľub je sľub ale ty už neexistuješ.  

 

Dušan Damián
Kedysi som bol výrečnejší a slová zo mňa prýštili ako gejzíry. No tak ako kedysi, keď som na tento blog prišiel, i dnes sa občas zamýšľam nad tým, či som tvrdým človekom s mäkkým jadrom, alebo mäkkýš s tvrdou podstatou. V duchu podobných myšlienok sa ešte občas rozlievam do veršov a piesní dosiaľ nespievaných. Keby ma chcel ktokoľvek kontaktovať, môže tak urobiť na týchto e-mailoch: dusandamian@centrum.sk alebo dusandamian@gmail.com
Ďalšie príspevky

Komentáre

11 Responses to Laura neexistuje…

  • nechcem sa dotknúť niečoho citlivého, pokiaľ je to tak, ako sa to chce tváriť a ty sa z niečoho spovedáš; z … čohosi fakt smutného /?/

    ale pokiaľ je toto čisto fikcia /čo dúfam je, lebo je to dosť tragické/, tak som nepochopila účel, s akým si to sem zavesil. príde mi to ako… priamka. bez úvodu a bez konca. výpoveď o ničom, výkrik a nič viac, bez ozveny alebo akýchkoľvek dozvukov pocitov, ktoré si chcel v čitateľovi zanechať. neviem, mne to nič nedalo. skús menej preháňať a opakovať v texte tie isté myšlienky… občas je menej viac. ale to je samozrejme len môj názor a neber si tento koment osobne, skrátka som otvorila ,prečítala a napísala pocity.

    múze zdar.

  • nie je to spoveď…

    ale je to fakt čosi smutné… 

    žiaľ nie je to fikcia

    ale nie je to ani také hrozné ako sa zdá.

    teda dúfam… 

    vďaka za komentár, vlastne si to vystihla slovami: „…priamka. bez úvodu a bez konca. výpoveď o ničom, výkrik a nič viac, bez ozveny alebo akýchkoľvek dozvukov pocitov, ktoré si chcel v čitateľovi zanechať…“  

    Každý komentár beriem osobne, akoby som mohol nebrať si ho tak, keď sa týka môjho diela, kúska zo mňa… mňa. 

    Len neviem prečo ma všetci obviňujú z kvalitného písania… Veď ja píšem totálne nehodnotné hlúposti… Na chvíľku som mal pocit, že je to čosi viac, ale nie je… 

    Sú to len slová na papieri a slová kódovaných správ na nete. 

    Nie umelecké diela… 
    Ako povedal jeden môj „anineviemčomije“ – Dušan, ty len tliachaš…

    A mal pravdu.

    PS: Som proste taký… preháňam. Ale som rád, že si sa stavila, prečítala si to a napísala pocity…

    Tie sú to totiž to cenné, čo slová ukrývajú…

       

  • povodne som chcela napisat mozno trochu nieco ine ako napisem teraz.

    na to aby to bola fikcia ma to prilis chytilo za srdce…a ak je to fikcia tak velmi skutocna – tak som to chcela napisat skor ako som videla dusanov komentar…

    ale predsa popisem tie moje prve pocity – hovoris, ze to nie je spoved, no mne to tak pripada. ano, casto sa tam opakuju tie iste myslienky, no napriek tomu mi to nieco dalo. pohlad na svet niekoho, kto cosi stratil. kohosi. kto nieco tazke zazil. mozno to teraz nie je prave dusan, o kom budem hovorit, no podla mna clovek, ktory o nieco pride – teda o milovanu osobu, ci uz smrtou alebo nejako inak, stale je to velky sok pre city. ak sa aj v tvojej „nespovedi“ dusan objavuje stale rovnaka myslienka, dava mi to zmysel, pretoze  ten co smuti to stale nosi so sebou. preco? preco? preco? odpovede pozna, no nechce im niekedy verit.

    zda sa mi to ako ospravedlnenie sa tym, ktori miznu zo zivych spomienok, ich povodna ziariva farba straca na intenzite, bledne az napokon uplne osivie. ostane len slabucka siva spomienka. no predsa ostane.

    je tazke vyrovnat sa so stratou niekoho blizkeho. ak sa s tym da vobec vyrovnat. a uplne tazke je nechat si ich v zivej pamati. hm. ked sa nad tym tak zamyslim, je urcite tazke dopustit aby sme zabudli. viem si predstavit, ako sa moze niekto na seba hnevat preto, ze dopustil aby zabudol…

    no, co som to tu popisala?!

    dusan, hoci ti ten „neviemcotitoje“ povedal, ze tliachas, davas tomu formu, ktora je citatelna a podla mojho skromneho nazoru velmi pekna…a povedz, kto na tomto svete z casu na cas neprehana ?

    muze zdar !!!

    🙂

  • Načo toľko sebakritiky? Pre trocha kritiky zvonka? Základom fungovania spisovateľa je nebrať si všetko k srdcu. Ja si to denne pripomínam aj keď priznávam, že sa mi to veľmi nedarí. Kritiku zažije každý spisovateľ. A myslím, že aj čistý nefalšovaný surový a neférový výsmech si aspoň raz prežije každý. Dôležitý je však autorov dojem. Ak si považoval nejaké dielo za skvelé až do chvíle, kým sa o ňom niekto kriticky nevyjadril, potom neveríš sám sebe.  

    Mne dnes napríklad povedali, že moja najsamobľúbenejšia pieseň na svete je slizká. 😀 Znamená to, že odteraz ju budem nenávidieť? Nie. Znamená to, že nie každý človek je vhodný príjemca pre každú formu umenia. Áno, ja viem, že písanie je niečo iné, že je to kus našeho srdca, našej krvi a každé odmietnutie v ňom tak príšerne bolí.

    Ja si nemyslím, že je to zlé. SKôr tak… kruto reálne. Žiadna tragická premrštená romantika. A na zamyslenie. Prestáva nás strata blízkeho bolieť preto, že to tak proste chodí, čas hojí rany, alebo preto, že sme ho nemali dosť radi? Občas sa nad tým rozmýšľam.

    Takže… kde je Tvoj zvyčajný optimizmus? 🙂

  • A kde tvoj zvyčajný pesimizmus? 

     

    PS: Môj optimizmus sa nevytratil… Len ten jeho zdroj už akosi stráca energiu… Poznáš tie neónové žiarivky čo tak preblikávajú a neudržia už stále svetlo… 

    tak nejak je to teraz s tým mojim optimizmom. 

    A vlastne to tak bolo vždy, len toho neónu bolo viacej. Žmurkajúci 

  • Všetci máme svetlé a tmavé chvíľky. To je dobré prirovnanie s tými žiarivkami… presne tak sa cítim aj ja. Optimizmus je podľa mňa postoj, ktorý funguje na batérie. Ak sa pravidelne nedobíjajú, on síce ešte chvíľu svieti, ale potom začne blikať, intenzita svetla sa znižuje… až raz zhasne.

    Tma nepotrebuje batérie. Príde prirodzene, keď svetlo zhasne. To je asi na živote najhoršie – že udržiavanie svetla vyžaduje energiu ale tma sa udržiava sama.

  • Dakujem ti…

    V zivote sa deju velmi smutne veci… A smrt sama o sebe smutne nie je… Zato prave ta strata, ta zaboli…

    Tento text je alegoriou k skutocnym udalostiam, do ktorych som vniesol trocha fikcie. 

    Som rad, ze ta to chytilo za srdce aj za to, ze si sa na to zahladela dvakrat… v podstate ale musim povedat, ze si to chytila za spravny koniec… 

    A aj ked v komplimentoch sa dusa strati lahsie ako v kritike. Vdaka aj za kompliment i povzbudenie… Cenim si to od teba ako malo co ine… 😉

  • Ale to neznamena že tma symbolizuje pesimizmus… Aj tma môže byť optimizmom… Svetlo je len momentálna energia… tma je trvalý stav. 

    Ale práve v tej trvalosti sú kvality a krásy tmy. ;D

  • Smutná spomienka z minulosti, dokáže človeka prenasledovať celý život, no myslím si, že vyjadrenie svojich pocitov, akokoľvek, či už prostredníctvom hudby, namaľovaním obrazu alebo napísaním takého textu ako si napísal ty je asi v takýchto prípadoch to najlepšie, čo človek, ktorý si prežije niečo zlé môže urobiť. Jednoducho dostať to zo seba a zároveň konečne ísť ďalej, i keď v srdci vždy zostane príjemná spomienka na ľudí, ktorí tu už žiaľ nie sú…

    Tým chcem teda povedať, že toto vyjadrenie svojich pocitov a svojho odhodlania pohnúť sa ďalej sa mi napriek smutnému pozadiu toho celého páči.

    Múze zdar…  

     

  • Vrelá vďaka… 

    Som rád, že si sa zastavila a že sa ti to napriek všetkému páči. Úsmiaty

    I ty zostaň s múzou!

  • kritika je lepsia?

    bolo to hrozne! vobec to nemalo v sebe kuska reality! ciste tliachanie!!!

    😉

    muze zdar!!!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button