Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Ona

AUTOR

Ona

Ako som začala veriť na lásku cez internet

Musím sa priznať, že pri pokusoch o zistenie ako funguje počítač a vlastne celý internet, som zlyhala. Môj približne 1400 g mozog na informácie tohoto druhu nieje stavaný. Rozhodla som sa teda ignorovať svoju neznalosť v oblasti internetu a počítačov. Predsa načo sa budem trápiť keď už teraz viem, že moja snaha bude zmarená ďalšími pojmami ktoré môj mozog odsúdi na zánik.

Vždy som odsudzovala ľudí, ktorý mi tvrdili že sa zaľúbili cez internet. To predsa nie je možné… taká blbosť. Ja som uprednostňovala normálny reálny život, s reálnymi ľuďmi a reálnym vzťahom, založeným na skutočných pocitoch bez pretvárky a falše. Aspoň podľa mňa to bolo vždy takto správne a normálne. Predsa v ktorej rozprávke princ našiel princeznú na pokeci alebo na inzerát? No samozrejme že niekto mi chcel dokázať ako veľmi sa viem mýliť a stalo sa, čo sa stať nemalo, alebo takto… stalo sa čo som  nechcela aby sa stalo, vzhľadom na to, že som hrdá a chcela by som mať vždy pravdu (čo sa až tak často nestáva).  Áno tušíte správne JA som sa zaľúbila cez internet. Ja!  Môj život sa poriadne zmenil. Centrom všetkej mojej pozornosti sa stali dve veci. A to, počítač a mobil. Bol to už nejaký čas a  takto to ďalej nešlo, bola som zvedavá kto je ten človek na druhej strane, kto je ten, z ktorého som bola úplne mimo a vďaka ktorému som zabudla na názory o ktorých som bola presvedšená, že ich nikdy nezmením. Po tých rokoch som už aj ja nazbierala odvahu na stretnutie sa s ním. A to aj napriek všetkému odhováraniu niektorých ľudí a aj napriek vnútornému strachu, ktorý ma zožieral viac ako pred vysvedčením. Ale aj tak som tam šla, aj tak som bola odhodlaná pokračovať, alebo ukončiť účty za telefón a zistiť, ako to so mnou v skutočnosti je. Ako sa skončí, alebo začne niečo nové. Bol to krok z bodu mrazu možno do ešte väčšej zimy.

Sedela som tam. V Auparku v Bratislave na čiernej stoličke na druhom poschodí, čakala som a snažila sa myslieť na všetko, všetko čo musím urobiť keď prídem domov a na všetky nepodstatné veci, aby som nemyslela na tú hlavnú, na tú, ktorá za mnou kráča zo železničnej stanice. Zodvihla som sa zo stoličky, že pôjdem do auta po niečo, čo sa dá jesť, pretože ani jeden obchod v auparku o takej skorej hodine nebol otvorený a ako som sa zodvihla, on už kráčal smerom k nám. Áno k nám… lebo tam bola aj mama. Ale to len preto, že ma priviezla. Stal sa zázrak a pochopila, že nič zlé nerobím. Bola som tak sústredená na neho, že som ich nevedela ani predstaviť. Ale on to zvládol dokonale…(ako všetko )predstavil sa aj sám. Sľúbil, že sa vrátime do toho času ktorý povedala mamina a na ktorý sme aj tak obaja zabudli.

Šli sme do mesta. Prešli sme po Novom moste popod ktorý tiekol Dunaj (v Dunaji plávala samozrejme topánka). Potom mi ukázal sochu Pavla Országa Hviezdoslava a najluxusnejší hotel na Slovensku, americkú ambasádu, ktorú som poznala aj z vnútra, a potom ma naučil ako prejsť cez cestu keď je tam semafór. Ukázal mi bratislavské električky, ktoré u nás nejazdia a zachraňoval ma pred rýchlymi autami na cestách. On ma vlastne zachraňoval pred autami stále. Za čo sa veľmi hanbím, pretože si myslím, že cez cestu chodiť už viem, vzhľadom na svoj vek. Sledovali sme kačky a čajky, a lode, a šli sme na hrad. Preliezli sme ten múr pretože niekto zle navigoval, však Dominik? A pretekali sa kto prvý vybehne hore schodami. Vyhral, lebo som ho nechala. Videli sme bezdomovca, ktorý nakupoval pri smetných košoch, ľudí, čo venčili psov pri hrade a bolo ich naozaj dosť a plno áut s výhľadom na celú Bratislavu. Ukázal mi Národnú banku Slovenska (NBS), tú obrátenú pyramídu o ktorej som neverila že je obrátená a že je to pyramída. Potom sme pozerali na modré nebo a šli sme na hradby. Tam ma vysadil na múr a ďalej ukazoval Bratislavu a ja som sa ďalej pozerala na neho… zhora som na neho mala ešte lepší výhľad. Bol strašne zlatý ako rozprával tými tvrdými slovami a tou záhoráčtinou. A ako si robil srandu z môjho „aľe“. No potom už volala mamina na mobil s rybkou a so zvonením „stuck in the moment“ od U2, o ktorom tvrdil, že majú aj lepšie skladby ako je táto. Aj tak som ju stále nezmenila, náhodou je super. A tak sme šli dole. Naspäť cez most ponad Dunaj a cez park v ktorom boli pohádzané nejaké veci zo stromov (nie, neboli to listy). Šli sme k autu kde sme počkali na mamu a dala som mu pusu na líce. Zostal mi po ňom zelený lístok z električky a pocit, že ma má niekto rád a že toho niekoho ešte uvidím.

Som presvedčená, že internet má veľa chýb a nie každý môže mať také šťastie ako ja, ale už si nedovolím povedať, že láska cez internet neexistuje.

 

 

 

Komentáre

2 Responses to Ako som začala veriť na lásku cez internet

  • To je podľa skutočnosti? (Len sa uisťujem, keďže toto je primárne literárny blog, mali by tu teda byť literárne diela a v literárnych dielach je veľa fikcie).

    Ak áno, tak Ti poviem úprimne, že keby si toto napísala povedzme tak pred rokom, tak by som Ti neverila. 🙂 Odvtedy som sa (žiaľ )aj ja poučila v niečom podobnom a tiež sa to týkalo internetu. Tiež to bolo čosi, nad čím som len ohŕňala nos a „mne sa to nikdy nestane“. Lenže, na moju nevieru a zhrozenie, stalo sa to aj mne. Odvtedy už ani ja neberiem s takou rezervou tvrdenia, čo sa cez internet dá a čo nedá.

    Takže suma sumárum Ti vlastne verím. 😀 Len na Tvojom mieste by som bola ešte opatrná s tvrdením, či ide skutočne o lásku. Podľa môjho názoru po jednom stretnutí to môže byť maximálne tak zamilovanosť.

  • Áno je to skutočnosť a máš úplnú pravdu s opatrnosťou síce už tých stretnutí bolo odvtedy viac :)len toto bol úplne prvy krát kedy sme sa stretli … Veľmi pekne ďakujem že mi veríš 😉 vážim si to. Som rada že niesom sama ktorá bola taká skeptická ku internetu a takým tým veciam.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button