Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

3. Nobody says it was easy… (ANK)

Konečne sa pomaly dostávame k vlastnému písaniu.


V nejednej poviedke a románe, hlavne z minulých čias sa stretávame z tým, že hrdina nutne potreboval odovzdať nejakú správu, ale nemal ju čím napísať. Preto sa porezal do prsta alebo niekde inde a napísal správu vlastnou krvou. Je dosť pravdepodobné, že presne takto sa budete cítiť vy pri písaní vášho prvého románu. Bude to bolieť akoby ste to robili vlastnou krvou.


Prečo vlastnou krvou? No, pokiaľ na túto činnosť existujú aj nejaké iné pomôcky, ja som ich ešte neobjavila a to som sa pozerala naozaj poriadne. Je jedno, či si sadnete k počítaču, písaciemu stroju či papieru. Bez ohľadu na zvolený materiál a pero to, čím budete písať je v skutočnosti vaša vlastná krv a pot. Duševná bolesť sprevádzajúca písanie je niekedy taká neznesiteľná, že prerastá až do bolesti fyzickej.


Nie nie, toto nie je ani zlý vtip, ani nejaký horor. Toto je realita. Moja realita. Opäť opakujem, že to nemusí byť nevyhnutne vaša realita. Ale viem že nie som prvá, kto sa začal vyjadrovať o mukách tvorenia. Takže niečo nepríjemné rozhodne čakajte. Pripravte sa na to, že to môže byť veľmi nepríjemné. Hrozné až neznesiteľné. Prečo teda potom píšem? A prečo píšu tí ostatní? Skutočný dôvod, prečo píšem, je príliš zložitý a príliš osobný. No dajme tomu, že som ako hrdina z nejakého starého príbehu ktorý je uväznený povedzme niekde vo väzenskej cele a mám na výber len dve možnosti: buď ten odkaz napíšem vlastnou krvou, alebo ho nenapíšem vôbec. Čakanie, či Vám niekto dá lepší atrament neprinášajúci toľko bolesti, bolo v mojom prípade zbytočné. V literatúre neexistuje cesta menšieho odporu. Buď si zvyknete alebo na písanie rezignujete.


Vašou jedinou útechou je, že spomínaná bolesť nebude konštantná, bude sa v priebehu písania meniť. Už po dvoch knihách budete mať zhruba dobrý prehľad o tom, kde je aká intenzita a budete sa na to môcť náležite psychicky pripraviť. No obávam sa, že v literatúre tak ako všade inde tiež existujú nepríjemné prekvapká.


Toto hrozivé varovanie píšem len preto, aby ste neboli zaskočení a aby ste nepadli na kolená pred prvou prekážkou. Pretože, bez ohľadu na to, že to bude (najmä spočiatku) veľmi bolieť, to ešte vôbec neznamená, že knihu nedokončíte. Ani že je zlá, ani že ste sa netrafili do správneho námetu. To, že sa pri písaní cítite nepríjemne, nehovorí o skutočnej hodnote knihy vôbec nič. Dokonca, podľa mojich (ja viem, že nie príliš dlhodobých) skúseností sa zdá, že nepríjemné pocity pri písaní naznačujú, že román je celkom OK. To už skôr v prípadoch, keď mi písanie išlo od začiatku ľahko, dokonca som sa naň tešila, nebolo s tým príbehom niečo v poriadku. Paradoxne, práve absencia bolesti počas písania bola dobrá predzvesť toho, že som knihu nedokončila, alebo ak som ju aj dokončila, bola som s ňou veľmi nespokojná.


Naopak, je dobré, ak máte príjemné pocity z knihy ešte pred začiatkom písania. Je to dokonca nevyhnutná požiadavka, pretože Vaše nadšenie klesne po začatí písania o taký obrovský kusisko, že musíte byť pred začatím poriadne v pluse, ak nechcete byť po začatí príliš hlboko v mínuse. 


Pred písaním sme teda príjemne naladení a správne „nažhavení“. Je dôležité nepísať hneď ako Vás kopne nejaký veľký nápad, ale snažiť sa zotrvať v tomto stave čo najdlhšie. A premýšľať. Uvažujte nad dôvodmi, prečo Vám Váš príbeh pripadá úžasný. Budete schopní si ich vybaviť aj z najhlbších hlbín zúfalstva? Snažte si príčiny a pocity jeho úžasnosti zapamätať. Uvažujte tiež, či máte príbeh dostatočne premyslený. Ak viete, čo sa deje len do polky s tým, že zvyšok domyslím „za jazdy“, tak radšej písať neskúšajte. Ak sa dostanete až na koniec vymyslenej časti, zrazu prídete na to, že to domyslieť nejde. Ale s najväčšou pravdepodobnosťou sa tam ani nedostanete. Toto sú veci experimentálne overené. Nielen koniec, ale aj začiatok príbehu by mal byť dobre premyslený a istý a to najlepšie až niekoľko desiatok strán dopredu. Vlastne, čím viac obsahu knihy viete dopredu, pred začatím písania, tým lepšie. Nielen preto, že tým výrazne zvýšite rýchlosť písania a tým bude obdobie bolestivého zápisu kratšie, ale tiež z pohľadu komplexných súvislostí: nezačnete sa v diele zamotávať, dokážete ho vidieť ako celok, viete, kam a k čomu máte od začiatku smerovať, veľké zmeny v diele sú rýchle a bezbolestné. Ja osobne do písania nejdem, kým pred začatím písania nepoznám aspoň 70%, ale každé jedno percento k dobru sa počíta. Niekoľkoročný odklad písania mojich príbehov bol spôsobený mimo iného tým, že som dúfala, že takýmto dlhým čakaním „vyžmýkam“ z toho pred začatím písania ešte nejaké to percento navyše. Napokon som prišla na to, že som toho tým zdržaním viac zabudla ako domyslela, ale teraz je už neskoro ľutovať.


Okrem čakania na domyslenie na vysoký počet percent som mala ešte množstvo iných dôvodov, pre ktoré som písanie odkladala : od jednoducho nevyhovujúcich podmienok pre písanie v čase domyslenia, cez zbieranie literárnych skúseností, zbieranie teoretických vedomostí k danému príbehu, čakanie na domyslenie detailov pre dané príbehy až po princíp selekcie. Ak totiž nápad, ktorý Vám pripadá úžasný, je v skutočnosti absolútna kravina, za niekoľko týždňov až mesiacov na to prídete sami od seba.  A ušetríte si tým všetko nepohodlie spojené s písaním, nehovoriac o negatívnych komentároch od okolia. Mám odskúšané, že príbehy, ktoré prežijú niekoľkoročné odkladanie písania si zaslúžia byť napísané. Ale ani tie, čo zanikli, často nezmizli úplne: hoci ich hlavná myšlienka bola možno hlúpa, niektoré celkom rozumné nápady z nich boli resorbované (poltené) inými príbehmi. Poviedky sú na toto príliš krátke, ale za skoro každým mojim románom stojí minimálne jeden iný zaniknutý príbeh. Takže odklad aspoň pár mesiacov pomôže usporiadať si myšlienky. Nebojte sa, tie dobré myšlienky nikdy nezaniknú. Ak aj zanikne príbeh, ktorý ich obsahoval, vrátia sa do obehu a Vaša fantázia ich vypľuje v inej podobe.


A prečo je také ťažké vymyslieť nedomyslené veci v priebehu písania? No v prvom rade preto, že budete jednak kvôli spomínanej duševnej bolesti, jednak kvôli silnej zodpovednosti, ktorú za svoje dielo cítite, pod veľkým napätím a stresom. Pulz sa zrýchľuje, tlak stúpa, chemické zloženie krvi sa mení, žalúdok sa chveje… toto nie je vhodný stav pre tvorenie. Druhým dôvodom je Murphyho zákon: nápad proste nepríde vtedy, keď ho budete potrebovať ale vtedy, keď on sám chce (prípadne nepríde vôbec).


Mená, čísla a iné fakty si pripravte vopred. Bude vás to rušiť keď budete musieť prerušovať sústredenie len pre vyhľadanie nejakého údaju a pokračovať bude pre vás ešte ťažšie ako obyčajne. A nechávať na mieste neznámej informácie tri bodky či iné charakteristické znaky sa tiež nevypláca. Pravdaže, je normálne, keď pred písaním ešte neviete koľko vedľajších a bezvýznamných postáv sa dejom preženie, takže je ťažké pripraviť si pre každú jednu z nich meno dopredu. Pre tieto prípady Vám ponúkam riešenie, na ktorého copyright má právo moja sesternica, ktorá s ním prišla ako prvá. Robte si zoznamy mien. Vždy, keď narazíte na meno, ktoré nie je banálne a celkom sa Vám pozdáva, pripíšte si ho do zoznamu mien. Je dobré triediť si mená napr. podľa abecedy alebo podľa národnosti. Nuž, a keď bude treba narýchlo vyrukovať s menom, len siahnete po zozname… nezabudnite však meno po použití zo zoznamu vyškrtnúť, aby sa Vám napríklad nestalo, že po troch rôznych knihách budú pobehovať tri rovnako sa volajúce postavy.  


Zvlášť pre začiatok písania je najlepšie, keď sa zbavíte všetkých rušivých vplyvov. Začiatok písania všetkých svojich kníh som sa snažila situovať na relatívne pokojné obdobia roka: Prázdniny, zvlášť letné, pokojný semester, rodičia na dovolenke, brat v tábore… uvedomte si, že budete potrebovať čas. Budete potrebovať veľa času. Najviac ho budete potrebovať na začiatku. Prečo, to si povieme neskôr. Na celé písanie by ste si ale mali vymedziť dostatočný časový rámec. Ja si neviem predstaviť, že by som písala román kúštik po kúštiku povedzme päť rokov (ale nehovorím, že sa to nedá!). Najdlhšie mi písanie trvalo presne na deň jeden rok. Viacmenej som však cítila, že to bola krajná hranica medzi prežitím a neprežitím knihy. Opäť pripomínam, že písanie je ako pôrod. A zdĺhavé pôrody sú nebezpečné. Nehovoriac o tom, že si pri nich vytrpíte viac než pri krátkych.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

One Response to 3. Nobody says it was easy… (ANK)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button