Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Drťo, Mančo a láska k Laure III.

…Keď tu mu do cesty skočí Ľubo Hurák a len vyzvedá a vyzvedá, že čo to má v tej ruke a kam s tým ide, či je to dôležité, na čo mu to bude. Mančo naveľa naveľa podá Ľubovi papier a ten ako číta pravým okom, tvár sa mu rozjasňuje, na perách úškrn. Potom pochváli a strčí papier do vrecka, pričom sa Manča snaží zahovoriť a veľmi mu ďakuje. Mančo však len ťažko dá sa odbiť, a tak Ľuba otravuje, dookola mu omieľa, že nech mu vráti básničku, prosí, skacká kol neho celou cestou až k domu tetky Sujičky, no ten ako z kameňa, zavrie pred ním bránu a viac sa nebaví.

Mančo zosmutnel, lebo bol presvedčený, že jeho básni v svete páru nik nenájde. Možno preto, že bola jeho a možno preto, že bola pre Lauru. Ešte dlho potom chodil ako mátoha, buď do zeme zahľadený, alebo na lavici ležiac a stenajúc spomínal. A Drťo sa durdil, že s ním zase nieto reči.

Čas plynul a aj keď Mančovi báseň stále nevyšumela z hlavy, začalo mu robiť starosti i čosi iné. Totiž, odkedy ho Ľubo tak príkladne obral o báseň, trpel chorobnou nespavosťou a noc čo noc, keď mu nešlo oka zažmúriť, vysedával na okennej parapete a sledoval tmavé ulice pod bytovkami. A nie raz zbadal tam vonku podozrivé tiene. Najprv si z toho nič nerobil a v duchu sa snažil upokojiť, že je to len nejaká mačka, alebo halucinácia, vidina jeho nevyspatého mozgu…

Lenže dnes to zazrel ostrejšie, alebo dnes to bolo niečo iné? Žeby ozajstné strašidlo? Malo to obrysy ženy a na sebe čosi biele, čo sa ligotalo v mesačnom svite podobne, ako keď sa jeho jas odráža od hladiny vody. Strašidelné scenáre sa mu ihneď prehnali hlavou! Lochneská príšera, ktorej kostra, čo tu v dedine pod domami nevedomých dedinčanov tisícročia spala sa teraz prebúdza; alebo je to Mara Hlinkovie, tá čo jej len pred nedávnom pohreb strojili, ale ona pokoj nenašla, a tak sa vrátila medzi živých, hľadajúc nové telo bez červov, do ktorého by sa mohla vteliť…!

Skrátka fantázia a únava v Mančovej mysli vyburcovali hotovú pohromu, div sa z tých myšlienok zaraz nezbláznil ako Ondrej Kliment, čo si v robote hlavu udrel o železnú tyč, a potom v krčme tvrdil, že sa každý večer na jednorožcovi po oblohe chodí voziť!

Vtom Mančo zbadal, ako sa z opačnej strany ulice, nevedomky k mátohe pod stromom mužská postava blíži. Žmúril ako divý, ako ešte nikdy nie, keď tu zrazu chlapca osvietila ledva tlejúca lampa a jej svetlo odhalilo kyptavú ľavačku.

Žlč v Mančovi hore krkom vystúpila a ani by sa nebol čudoval, keby mu v tej chvíli vytiekla nosom. Miešala sa v ňom zlosť, ľútosť, strach a svedomie, no jemu za ten svet nešlo prísť na rozum, čomu by mal dať prednosť. Napokon sa v ňom však ozvalo hrdinstvo, bleskurýchle si prehodil kabát cez plecia a hybaj von. Potichučky otvoril vchodové dvere bytovky a vykradol sa na ulicu, premyslene za smetiak. Chvíľu sledoval, čo sa bude diať.

Zľava sa blížil Ľubo Hurák a sprava… Mančo sa prizrel bližšie a takmer na mieste omdlel! Či mu to už naozaj načisto šibe? Veď je to Laura! V bielych šatách! Od prekvapenia mu sánka kycla celkom dole, najnižšie ako mohla, no Mančo si to neuvedomil, len ďalej bezducho zízal na tú scénu.

Ľubo ju zbadal a pridal do kroku. Aj Laura chcela pridať, no vtom akoby zistila kto je to a trochu pookriala. V rukách držala malý papierik. Báseň! Svitlo Mančovi a krv mu v tom momente zovrela v žilách. Dobre počul o čom sa rozprávali.

„Ďakujem za báseň…“ Šepla Laura anjelským hlasom, takým, pod ktorým aj čokoláda sama od seba stráca svoj tuhý tvar.

„Niet zač, to z lásky…“ Uškŕňal sa Ľubo, zdravou rukou ju objal okolo pása a pritiahol k sebe.

„Nevedela som, že ty… píšeš…“ Priadla Laura potichu, pričom sa dívala na svoje prsty, v ktorých zvierala papierik s úhľadne napísanou básňou, pod ktorú Ľubo už len škrabopisne načmáral svoje meno, čím celý papier zohavil.

„Nepíše!“ Vykríkol Mančo a vytiahol sa spoza smetiaka.

„Čože?“ Laura prekvapením celá strnula. „Mančo? Čo tu ty robíš?“

„On ju nenapísal…!“ Dychčal Mančo ignorujúc jej zmätenosť, lebo mal pocit, že sa čo chvíľa rozplače od zúfalstva, ak mu Laura neuverí. „To ja…“ Dodal a zvesil plecia.

„Nie, to ja!“ Ozval sa štvrtý hlas. Mančovi sa nechcelo veriť, že počuje, čo počuje, že by ho ten niekto mohol takto…

„Drťo!“ Zvolal Mančo a zatínal ruky v päste, pripravený na všetko, pripravený kvôli Laure i na kôl sa nechať nabodnúť, ak by bolo treba, len keby mu chcela uveriť, keby chcela uveriť pravde!

„Ja som napísal tú báseň.“ Vyhlásil Drťo rozhodne, akoby tam Mančo ani nebol.

„Obaja klamete, až sa vám z huby práši!“ Precedil Ľubo pomedzi zuby, snáď aby sa jemu nezaprášilo…

„Laura, môj anjelsky kvet, holubica z neba, nemáš v svete páru. Takej ako Teba nenájdem,“ začal recitovať Mančo.

„Takej už niet, tak nech ma za lásku k Tebe netrescú, nekáru…“ Pridal sa Drťo a Ľubo dokončil:

„Tvoja tvár žiari mi vo dne, v noci, túžim sa ťa dotknúť aspoň dlaňou, ja spoznám ťa i medzi tisíc, viem kto si, totiž len ty máš pleť z ruží lupeňov.“

Do Manča zlosť, ani čo by desať hromov udrelo doň, oči sa mu zlobou zablýskali, triasol sa, nevedel koho skôr udrieť. Napokon v zlomku sekundy, donútil sa rozhýbať a ako utrhnutý z reťaze, vrhol sa oproti Ľubovi. Jedným skokom dostal sa k nemu a naraz i za pačesy zdrapil, i do píšťaly kopol, až Ľuba prehlo napol v tej svojej výške. Mančo mu hneď na to kolenom do nosa, odkiaľ sa krv prúdom vyvalila a Laura len krik a starostlivé reči okolo nich, ako že aby sa biť prestali, že to nikam nevedie a že si len ublížia.

Ale Ľubo sa ani vo svojej kyptavosti nechcel dať zahanbiť, zrazil Manča na zem, pridusil ho kýpťom a nevedno či nechtiac a či ozaj z toľkej zlomyseľnosti, prstom mu do oka zaboril a tlačil, až kým Mančo nezačal kvíliť. Potom trochu popustil, lebo si azda myslel, že sa Mančo jeho veku zľakol, iného by sa totiž nemal ľakať čoho. Ten však úplne opačne, akonáhle dostal sa trochu spod Ľubovho zovretia, čo mu i jedno oko uslzené nie, ale to zdravé vidieť dovolilo, aj on sa chcel prstom trafiť – do Ľubovho ľavého a snáď by mu ho i napravil, keby sa Ľubo nechal. Bohvie.

Tu však už zakročil Drťo, čo sa mu v tej hlave prázdnej hádam samo od seba vyčarilo kúska rozumovej hmoty a pokúšal sa rváčov oddeliť od seba. No oni ako zlepenec držali pokope, veru, nič smiešne nebolo na tejto situácií. A Laura vzlyky, hnev, i nadávku sem-tam vypustila, iba keby si mohla byť istá, že na koho má nadávať.

Drťo zovrel Manča v železnej náruči, no predsa mal čo robiť, aby sa mu nevymanil. Mančo fučal, oslepené oko krivil; Ľubo zas skrvavený zbieral sa zo zeme a keď už bol na nohách, hybaj ho znova sa do spútaného Manča obúvať. Ten ako kôň nohy do vzduchu vyhodil, až sa takmer spolu s Drťom na zadok prevrátili, lenže jemu bolo všetko jedno, spravil by čokoľvek, aby mohol každým hnátom tela Ľuba Huráka zasiahnuť!

Keď tu zrazu sa v Drťovi, bohvie, či svedomie, či tá dorastená kúska mozgu ozvala, začal sa on pekne krásne k celej veci priznávať a keď už bolo všetko vonku, Mančo pripustil si únavu a spomalil tempo kopancov, ktorými častoval Ľubove zúbožené telo, čo sa mu snažilo nadbiehať.

„Fajn, tak kto ešte klame? Len sa smelo priznajte!“ Zrúkla Laura nazlostene, pričom si celá nesvoja žmolila biele šaty ľavou pästičkou.

Mančo sa vtedy zastavil, ani čo by vypli stroj. Pozrel na Ľuba, pozrel na Drťa, bundu si ponaprával a potom postavil sa pred Lauru.

„Ja som to nebol.“ A odpochodoval domov.

Nevedel už, čo sa dialo viac, len keď ho mama doma v strachu dobitého vítala, oko mu prelepila a povedala, že ak sa do rána nezlepší, pôjdu k lekárovi. Manča však v tej chvíli žiaden lekár nezaujímal, keby hneď o obe oči prišiel, nič by mu to nevynahradilo sklamania, čo sa v ňom len kopilo a kopilo. A keď sa ešte pred spaním cez okno pozrel na to miesto, pri srdci ho pichlo všade, kde zahliadol, že ona, víla v bielom stála a kričala po nich; no o tejto pozdnej nočnej hodine nikoho tam už nebolo.

To sa stalo cez víkend. V pondelok v škole medzi ním a Drťom jak zo záhrobia, hádam aj tam sa človek viacerých zvukov dočká, ako si oni za ten deň medzi sebou vymenili. Mančo s okom ešte stále napol slepým, teraz už horšie než vydriduch po škole sa brázdil a ani sám nevedel, či by chcel Lauru niekde zazrieť, a či radšej nie.

Až si ho Drťo odchytil po vyučovaní, Mančo naveľa naveľa ostal, lebo že sa s ním chce vraj podeliť o nejakú novinu. A tam, pod tieňom košatého dubu, kde tak často Lauru sedieť vídavali, povedal mu, že sa cez víkend odsťahovala. Manča až zamrazilo. To snáď nie! Vedel, že bitkou s Ľubom, jej chránencom možno o Lauru navždy príde, no takto, keď ju už nemohol ani vidieť, keď ju už vlastne nikdy neuvidí…! Omdlel. Alebo si aspoň myslel že omdlel a zviezol sa do prachu pod lavičkou. Keď tu sa k nemu Drťo sklonil a usmial. Mančo otvoril jedno oko, zhodou náhod to, ktoré nebolo Ľubovým prstom temer vypichnuté a čudoval sa Drťovmu potmehúdskemu úškrnu.

Drťo mu podal malý papierik. Mančo stále nevedel kam z konopí, iba keď mu vysvetlil, ako to bolo v ten večer, čo odišiel.

Laura vraj vyčítavým pohľadom Drťa s Ľubom si premeriavala a chcela sa pravdy dopátrať. Ľubo akoby nápor jej pohľadu nedokázal uniesť, uprchol domov so strašným rukom, že on ju miluje, a že by nikdy neklamal. Potom sa však znovu prejavil Drťov charakter osvietený kúskom rozumu čo mu v kečeni predsa len niekde driemal, a rozprestrel Laure papier s básničkou pred nosom, že nech si veru porovná jeden rukopis s druhým, lebo Ľubo, v mysli zrejme nie natoľko bystrý, aby sa mu chcelo celú básničku prepisovať, iba si pod ňu naškriabal svoj podpis, ktorý  v tom písanom nesúlade svietil čierny na bielom.

I Laura mala pri sebe papierik, s novou adresou, venovaný tomu, kto jej tú nádhernú básničku vystrojil a odkazuje, že ju mrzí, že s Mančom nestihla ani pol slova prehodiť, iba tak naľahko odchádza.

Mančo vstal ani čo by ho osa do zadku popichala a Drťa objal odpúšťajúcim objatím tak tuho, že by sa tá sila namojdušu práci s  fúrikom s desiatimi kľockami vyrovnala. Neklamem, hneď mu bolo veselšie, hneď boli veci na lepšom poriadku. Drťo však šomral, že s ním zase nebude reči, lebo bude o listoch pre Lauru za bdela na každom kroku snívať…

Ďalšie príspevky

Komentáre

6 Responses to Drťo, Mančo a láska k Laure III.

  • velmi dobry pribeh…majka,klobuk dolu,inspiraca neinspiracia starsimi dielami, toto sa velmi dobre cita. aj ked je to len jednoduchy pribeh o laske, skvelo spracovany 🙂 len tak dalej…

    nech ta muza neopusta a tvorive pero nech sa nezatupi 🙂 !

  • Díky Denka 🙂 si milá, že si si na takú somarinku našla čas 🙂 som rada, že neľutuješ teda 🙂 😀 ešte raz vďaka.

  • ale nemas za co dakovat! 🙂 rada som si precitala nieco dobre na odlahcenie tejto tazkej doby… 😉

    muze zdar!!!

  • Tak to s tým okom bolo kruté, tuším som to aj cítila, ako som to čítala 🙂

    Teším sa už na pokračovanie, držím Mančovi s Laurou palce 🙂  

  • Jééj ďakujem 🙂

    Ale asi ťa sklamem, lebo pokračovanie sa nechystá… to bola len taká jednorázová poviedka 🙂

  • Jááj taaak, no nevadí…ale bolo to príjemné čítanie.

    Múze zdar, zas pri niečom novom 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button