Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Drťo, Mančo a láska k Laure II.

 

Získať si Ľuba Huráka však nebolo vôbec tak jednoduché, ako si Mančo spočiatku myslel. Síce mu oko utekalo doľava a ruku mal zakrpatenú, no vo vnútri to bol chlapec ako každý iný a ani v mysli nebol natoľko opozdený, že by sa chcel s nimi kamarátiť, ako sa Mančo spočiatku nazdával. On sa však nemienil vzdať a usiloval sa najrôznejšími spôsobmi, až si sám pripadal ako postihnutý, lebo keby toľkú pozornosť venoval Laure, snáď by ju i ocenila.

V deň ako dnes sa však človeku nechcelo nič a už vôbec nie trčať za oknom izby, ktorému mrežu robí výška tretieho poschodia.

 „Pome dnes okľukou poza záhrady…“ Navrhol Drťo zúfalým, prosebným tónom a keďže Mančo nemal námietky, iba plnú hlavu ôsmačky Laury, pre ktorú by nosil aj španielske čižmy na nohách, vybrali sa teda ponad dedinu terasovitými lúčkami, z ktorých mali pekný výhľad na život pod nimi.

Kde tu pobehli, do trávy sa zvalili a od radosti, ani psy sa po nej krbáľali, potom zas na partizánov s palicami sa hrali, alebo len skackali po žltých kvetoch, ako navrhol Drťo, lebo ten doteraz nemá poňatia, že žltý kvet je púpava. A naraz, ako Mančo s papekom fujazdí dolu kopcom, iba keď odrazu do trávy sa vrhne a so zatajeným dychom sleduje incident v Sujovie záhrade. Akýsi papľuha tetke v kapuste sa preberá. Zlodej! A voľáky drzí, za bieleho dňa takto do záhrady sa cudziemu človeku vryť. Cigáň jeden! Mohol radšej v noci prísť, veď tetka Sujička už v svojich rokoch slabé srdce majú, to o nich predsa celá dedina vie a ohľaduplne, každý ju ako kvetinku obchádza… nuž je na čase nejaký dobrý skutok vykonať, pomyslel si Mančo. Drťo vzrušením akosi aj pozabudol, že nechystá sa lotrovina, ale dobrý skutok, no za posledné mesiace nudou doslova uvarený, pristúpil by na všetko, čo je aspoň o toľko zábavnejšie, ako je zábavnejšie čistenie mrkvy od čistenia zemiakov.

„No pozri sa ty naňho… lotor aký si!“ Kričí tetka Sujička zo záhrady a pomaly, hruď tam kde srdce nájsť si zvierajúc, o baguľke sunú sa do svojho humienka za domom.

Drťo s Mančom na tri z trávy vyskočia – najprv Mančo a Drťo za ním opozdene, a rútia sa tasiac do boja hrubé papeky, kolmo tvárou v tvár tomu lumpovi. Keď tu v pol ceste Mančo zbadá, že to nie nijaký lump, ale že to Ľubo Hurák čudujúc sa na nich z humna strapatú hlavu vytŕča. Lenže je neskoro, lebo Drťo, inak veľký silák, taký, čo i fúrik piatimi kľockami dreva naložený uvládze, v ošiali už stihol priskočiť k nemu a mláti ho palicou cez kríže i po prstoch a do rebier pichá mu sťa mŕtvole. Mančovi je hneď jasné, že jeho pokrik nič tomu nepomôže, nuž rozbehne sa, celou silou vrazí do Drťa a v tej chvíli spolu zvalia sa na zem. Vtom Mančo konečne využije svoju príležitosť, ako sa definitívne zblížiť s Ľubom, a dostať sa tak ku Laure Štikulkovej.

„Šibe ti?“ Okríkne zrazu Drťa celý besný. „Čo si slepý?! Veď to je Ľubo Hurák, poď! Musíme ho zachrániť, kým tetka Sujička žandárov nezavolá!“ Vstane a už aj ber Ľuba Huráka per pazúch, ťahá ho von z kapusty, ktorej oni s Drťom ešte viacej ublížili, ako by ju naozaj nejaký zlodej o pár hláv ožobráčil.

Ani ďaleko, ani blízko za humnom by sa im však pochvaly odnikiaľ nedostalo. Ľubo celý zúrivý dychčiac nadával im a nevedno, či na ten dobitý kýpeť ľavej ruky snažil sa fúkať, alebo to tak fufnal vždy. Vysvetlil, že tetka Sujička sú jeho stará mať a on len v záhrade chytal neposlušného králika, čo zdúchol z koterca.

Mančove nádeje sa však nerozplynuli, ony len zhorkli a kdesi vo vnútri zožierali ho, akoby si chlipol z pálenice. Vzápätí ho však zase osvietilo a celý žhavý, že on by to rád odčiniť, a ako ho to veľmi mrzí a že si dá namojdušu okuliare predpísať, len nech ho nevinia, lebo chcel dobre.

Tak sa stalo, že ich tetka Sujička na svojom statku do roboty zapriahla, až kým neodrobili toľko, čo by za takého strateného zajaca a pár hláv kapusty na tržnici vypýtala. Drťo, prirodzene, frflal na robotu, lebo to bola taká, akú nemohla robiť ani stará tetka Sujička, ani Ľubo, kvôli kľampavému ľavému hnátu. Mančo sa však nesťažoval, lebo ľady medzi ním a Ľubom sa prelomili a Ľubo namojveru, začal ho brať za seberovného (kripla). Dlhú dobu mal Mančo pokoj na duši, s Ľubom sa zdravil a po novom aj s Laurou, ktorá Ľuba sprevádzala na každom kroku, akoby bola jeho opatrovateľka.

Už len ohúriť, pomyslel si Mančo a tuho dumal nad tým, čo by sa dievčaťu ako Laure zapáčilo. Nesmie to byť nič detské, upozorňoval sa v duchu, lebo ona je už veľká, je skoro žena… a zachvel sa.

Z veľkej lásky, ktorou ku nej horel, až mu uši sčerveneli, ani čo by si ich na variči ohrieval zakaždým, keď ju stretol, nebolo ťažké vyčariť báseň. Nič by lepšie nevystihlo to, čo cítil; žiadne kvety, nijaký nemý, čo i hneď zlatý prsteň, len slová od srdca, keď aj hneď len na papieri jednoducho zrýmované.

Laura, môj anjelsky kvet,

holubica z neba, nemáš v svete páru.

Takej ako Teba nenájdem, takej už niet,

tak nech ma za lásku k Tebe netrescú, nekáru.

Tvoja tvár žiari mi vo dne, v noci,

túžim sa ťa dotknúť aspoň dlaňou,

ja spoznám ťa i medzi tisíc, viem kto si,

totiž len ty máš pleť z ruží lupeňov.

Pleť z ruží lupeňov a srdce najsvätejšie,

keby som hneď umieral, tak šťastný, že poznal som ťa.

Nič však nebolo by pre mňa krajšie

viac,

než keby mohol som vysloviť: milujem Ťa.

 

Aj Drťovi sa báseň zapáčila a teraz úprimne ľutoval, že jeho inteligenčný kvocient nepresahuje úroveň akváriovej ryby! A Mančo sám so sebou spokojný – keby len tie motýle, čo mu šantili v bruchu stále viac a viac úmerne s tým, ako sa k Laure, sediacej na lavičke blížil prestali vystrájať… Odhodlal sa, že jej básničku odovzdá. A potom nevie čo, možno utečie, alebo odpadne…

Keď tu mu do cesty skočí Ľubo Hurák…

Ďalšie príspevky

Komentáre

One Response to Drťo, Mančo a láska k Laure II.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button