Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Drťo, Mančo a láska k Laure I.

Mančo i Drťo vyzerali, akoby jeden druhému z oka vypadli – až na malé odlišnosti, ktorých sa však aj rodičia Danky a Janky museli dopustiť aby ich aspoň nejako rozoznali. A podobali sa aj napriek tomu, že ich príbuzenské putá boli od seba vzdialené rovnako, ako bola vzdialená Mančova bytovka od Drťovho domu v Plechovej ulici.

Mančo bol trochu chudší ako Drťo. Vo svojich nepísaných zákonoch si teda stanovili deľbu práce na „hlavu a svaly“, pričom Drťo bol ten silák a Mančo zas rozum. Oči mali obaja zelené a vlasy blonďaté, ani Nemci, s tým rozdielom, že na jednom boli vcelku upravené a na druhom sotva strapaté – lebo to už sa ani vrabčím hniezdom nazvať nedalo. Manča doma mama vždy poctivo česávala a otec, z času na čas, od chrbta do hlavy dlaňou mu tresol za nejakú tú lumpárinu, snáď i preto má teraz Mančo vzadu taký objem. Lenže nakoľko Drťo mamu nemal a keby jeho lenivosť nejaký ten prínos – aspoň mince rodila, ani Kremnicu nepotrebujeme – na jeho hlave sa jednostaj len samé zlepence a chuchvalce trepotali, ako na túlavom psovi. A trepotali sa, dokým sa ich sám Mančo z nudy nerozhodol drôtenou kefou na konskú hrivu rozčesať – potom zas Drťova hlava pripomínala tetkinu Sujičkinu, keď bola v najlepších rokoch, čiže v jej deväťdesiatich, s troma vlasmi v štyroch radoch.

Bola to chutná dvojka… Nebyť huncútstiev, čo sa za toľké roky priateľstva nastvárali, namojdušu by vám na um nezišlo krivým prstom po nich ukazovať, a ani zlej myšlienke o nich nie a nie na chuť prísť, tak vyzerajú, na zožratie. Veru, čo by ste aj Scotland Yard poštvali po svete pátrať, im podobných už ťažko nájdete – ak vôbec nájdete, čo skôr nenájdete – a chyby sa predsa patrí odpustiť, aj lumpárinu občas, možno práve preto majú stále takú dvojakú povesť. Pol dediny na nich krikom a pol medom a potom zas tá prvá polka medom a druhá strašným vreskom, lebo medzitým sem-tam pritrafí sa nejaký dobrý skutok, čo ich na chvíľu do svetla všetkej počestnosti postaví a zlosť susedov ututle, nuž nezostáva iné, len ozaj uznať, že kdesi v hĺbke dobré srdcia majú.

 

Drťo a Mančo sa sklesnuto vliekli zo školy. Mančo dostal z dejepisu už tretiu päťku a Drťo nerozmýšľal nad iným, len ako by čo komu vyparatil. Veru, už dávno sa tí dvaja ničoho nezhostili a tak bol dlhšiu dobu v dedine kľud. To nie ako za čias, kedy starým tetkám po záhrade sliepky plašili, alebo im do okien kamienky hádzali, aby si mysleli, že ich to nebodaj za bieleho dňa máta… Drťovi už nad inými kúskami rozum sa preháňal; len keby s Mančom bolo reči. Ale ten nie, ten je vraj zamilovaný, pričom Drťovi ani nepovedal do koho vlastne.

Vonku sparno. Horúca jar sa pomaly míňala, ale odkedy Mančo s Drťom učiteľke nešťastne podpálili sukňu a zožali za to riaditeľské pokarhanie, nemohli iné, len chodiť z domu do školy a zo školy domov. A to bolo tak…

Asi pred mesiacom doniesol Mančo do školy frajerskú škatuľku zápaliek, od ktorej ani zrak nešlo odtrhnúť, nie to nepomyslieť na porušenie školského poriadku, keď už len sama tá škatuľka bola jeho porušením… V ten osudný deň v Drťovej, inak prázdnej gebuli skrsol nápad, a tak sa spolu s Mančom pol dňa zabávali hrou, ktorú neskôr nazvali „zápalková ruleta“. Bola to jednoduchá hra. Spočívala v tom, kto odpáli horiacu zápalku čo najďalej.

Drťo bol však zápalkami nadmieru opojený a ani cez hodinu si s nimi nedal pokoj. Darmo ho Mančo štuchal lakťom do rebier, tľoskal jazykom a škrípal zubami, darmo, Drťo si občas prázdnu tú  makovicu na krku drží, hádam aj bez nej by lepšie obišiel. Tak sa stalo, že jedna z horiacich zápaliek pristála pod katedrou, učiteľke rovno na rozprestretej sukni, takej, aké nosia princezné zo starých filmov a nie a nie sa zahasiť.

Nuž čo – pokrčil Drťo plecami u riaditeľa – veď  som ju aj polial čajom, aby nezhorela…

 

Mančo a Drťo sa lenivo terigali po chodníku, ktorý sa im vlnil pred očami a ostré, poludňajšie slnečné lúče ich pálili na pokožke. Obaja cítili, že im opeká tvár, hoci mali na hlavách šiltovky. Nohy od topánok po kraťasy hnedé, trup pod oblečením biely a ruky od rukáva dole hnedé a od rukáva hore zase biele, lebo vôbec nemohli na kúpalisko… A každý mal svoje starosti – Mančo hlavu plnú lásky a Drťo jednostaj len samé narážky, že už sto rokov nič nevyviedli a že ich život je iba nudný stereotyp. Totiž za posledný mesiac sa z jedného aj druhého stali dve navlas rovnaké, ufrflané strapaté hlavy, čo ich už nič nebaví, ani umyť sa, ani česať sa, iba čo sa deň za dňom bezcieľne túlajú tou istou cestou a radšej by sa i na slnku pražili, len aby nemuseli hneď po škole domov.

Keď tu zrazu Mančo strnul, krok nedokončil a s otvorenou tlamou zízal do tieňa, na lavičky pod starým košatým dubom. Drťo sa len zaksichtil a podráždene sa spýtal, či tam zbadal prízrak partizána, lebo čo…

„Čuš ty truľo!“ osopil sa naňho Mančo a sústredene žmúril na jedno a to isté miesto. Áno, bola tam, bola to ona! – jasno modré oči, vlasy čierne ako uhoľ, hladké ramená, driek ako osa a štíhle nohy, šaty s čipkami na rukávoch a na sukni. Krásne sa smiala a okolo nej sedel snáď tucet chlapcov, čo na ňu hľadeli zbožne… možno zbožnejšie, než by na ňu hľadel sám Mančo. Lenže ona sa venovala jedinému. Vyzeral byť starší a už z diaľky sa dalo súdiť, že je na ňom niečo divné. Mančo v ňom spoznala Ľuba Huráka. Ľubo bol postihnutý, ale on bol naozaj, nie tak, ako sa zvykli oni s Drťom hrať, keď išla poštárka okolo, alebo na lúkach za dedinou – plno ľudu seno hrabalo, len oni, čo sa roboty ako čert svätenej vody štítili, z nudy zo seba tupcov a strašiakov nastvárali. Vtedy si Mančo z Drťa robil srandu, že on sa veru veľmi stvárať ani nemusí, len nech pekne sám sebou zostane…

„Ako ruža v burine…“ Podotkol Drťo na dievča v tieni a chrochtavo sa rozosmial.

„Je to ôsmačka, tak ju neurážaj, lebo budeš mať dočinenia so mnou!“ Ohriakol ho Mančo a znovu sa zasnene zadíval na tú krásu, čo kričala doďaleka, doširoka, že je jediná svojho druhu. Podľa jeho úsudku ten obraz kazila už len halda deviatakov, čo im pomyselné sliny bradami stekali a chúťok plné hlavy, hrčili sa okolo nej.  

Drťo chvíľu podozrievavo krčil nos, akoby ho mal z gumy, potom sa opýtal, či Mančo vie aspoň ako sa tá kráska volá a keď mu odvetil, že Laura, vlialo mu to do srdca neznáme teplo.

Kým sa Drťo tuho – tuhšie ako nad geometriou – zamýšľal nad tým, čo za pocit mu to zalial údy, Mančo dumal, ako by sa dostal do Laurinej blízkosti a jediné, čo mu z toho vychádzalo bolo, že si musí najprv nakloniť priazeň Ľuba Huráka, lebo ten k nej má prvý najbližšie.

Ďalšie príspevky

Komentáre

9 Responses to Drťo, Mančo a láska k Laure I.

  • A bude aj pokračovanie?

  • tak toto sa mi rychlo citalo, a poviem ti aj nejako makksie ako inokedy 🙂 no, tak na odlahcenie vecera 🙂

  • Bude, to už je dokončená poviedka, ktorú som napísala dávno, ale som ju nemohla uverejniť, lebo som ju posielala do súťaže 🙂

  • Chápe sa 😀

    Tak… ja to beriem tak – ja mám dvojakú prózu; jednu oddychovú, románovú (ktorú vie  písať asi každý) a potom takú tú inú, pocitovú /tak ju ja volám :D/

    V každom prípade ďakujem za prečítanie 😉 a  za koment 🙂

  • Neviem prečo, ale zatiaľ je to asi jediné dielko, ktoré som tu čítala a prišlo napísané tak rýdzo slovensky 🙂

    Samozrejme to myslím ako pochvaľu a zároveň trošku závidím, že ja by som asi taký text nikdy nevedela napísať. 🙂

    Múze zdar, určite si prečítam aj pokračovanie.  

  • No s tou slovenčinou vôbec nie si vedľa 😉 zámerom bolo pripomenúť „dačo zo slovenskýho nárečia“ 😀 keď už je tam to dedinské prostredie…

    Ja naopak nevidím dôvod, prečo by si niečo také napísať nevedela. Keď som toto písala ja, pomáhala som si jednou malou fintou fň 🙂 – zakaždým som si pred písaním prečítala niečo z Kukučína. On tvoril nejak podobne. No a keď sa potom toho na mňa nalepilo dosť, bola som aj ja schopná vdýchnuť postavám ten dedinský „feeling“.

  • Musím priznať, že som si aj myslela, že si zrejme čerpala neviem, či môžem hneď povedať „inšpiráciu“ z nejakého nášho slovenského autora, z tých starších dôb, ale páči sa mi to.

    Skutočne je to taký návrat a pripomenutie „slovenskýho nárečia“ ako si sama podotkla 🙂

  • Aj ja mám presne tieto dva základné druhy prózy – jednu veľmi osobnú, hlboké pocity, nelogickosť, druhú románovú, vážnu ale (viac-menej) jednoduchú na pochopenie. A potom ešte tretiu, najmenej využívanú, väčšinou sarkastickú prózu na úvahy a rôzne výlevy o všeobecných problémoch. Lenže hoci tej prózy zameranej na seba som napísala porovnateľne toľko, ako fikcie, u mňa je to výlučne šuplíková záležitosť. Nechcem ju dať prečítať vôbec nikomu, je to moja psychohygiena. Neukazujem ju svetu preto, lebo po prvé myslím, že by ma to ohrozovalo, po druhé, asi by to väčšinu ani nebavilo a nerozumeli by tomu a po tretie, ak by ich to bavilo a rozumeli (ako napr. moji blízki), zrejme by sa strašne zľakli, čo mi to behá hlavou… už napr. aj môj Posledný východ slnka na svete bol hraničnou prózou medzi „in“ a „ex“ prózou a s jeho uverejnením som preto váhala tri roky.

    Tým Ti vôbec nechcem radiť alebo Ťa nedajbože na niečo nahovárať. Každý má svoj spôsob a z môjho pohľadu je vlastne obdivuhodné, že Ty zverejňuješ aj tú pocitovú prózu, lebo je to rozhodne riziko.

    P.S.: A ako dopadla tá súťaž? 🙂

  • Rozumiem, psychohygiena je dôležitá vec a pokiaľ máš pocit že by si svoje emócie nemala uverejňovať, tak to určite nerob. 

    Nedajbože ma na nič nenahováraš, neboj sa 🙂 😀 ja by som nemohla prestať s písaním svojich citových výlevov, pretože práve tie  mi prídu najautentickejšie 🙂 😀

    Súťaž nedopadla nijak 😀 preto tú poviedku uverejňujem 😀 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button