Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

2. I promise you I will learn from my mistakes (ANK)

Druhý motív: Chcem napísať dobrú knihu, aby som ukázal, že na to mám. Prípadne chcem ňou zapôsobiť na niekoho konkrétneho.


Druhý omyl: Písaním knihy niečo dokazujete predovšetkým sebe. A vy môžete byť práve tým prvým zhrozeným človekom, ktorý príde na to, že na to nemá. V lepšom prípade jediným, ak ste o svojom zámere napísať dielo storočia nikomu nepovedali. Tak sa poučte z mojich chýb a prosím Vás, o svojom zámere napísať niečo veľké nikomu nehovorte. Ušetríte si tým keď už nie sklamanie, tak aspoň hanbu. A keď dúfate, že z toho zostane ohúrená konkrétna osoba, uvedomte si, sa môže stať, že po jej odpovedi zostane Vašou jedinou dilemou z ktorého mosta skočiť. Samozrejme, existuje štatisticky takmer zanedbateľná šanca, že z Vašej prvotiny všetci padnú na r… zadnú časť tela. Veď konieckoncov, existuje také jedno príslovie: „Nikdy neviete, čo dokážete, kým to neskúsite.“ Ale toto príslovie môže mať aj druhú variantu: „Nikdy neviete, ako zle môžu veci dopadnúť, kým sa ich nezačnete skúšať.“ Že vám to nevadí? Že viete znášať prehry? Že to aj napriek tomu skúsite? Lenže dámy a páni, napísať knihu nie je to isté ako podať športku. Ešte som sa zatiaľ vôbec nedostala k tomu, čo všetko musíte do napísania knihy investovať a vôbec to nie je o financiách. Zatiaľ sa zaoberáme len otázkou Prečo nie? Ak vás toto neodradí, čoskoro sa odstaneme k hrôzam vyplývajúcim zo samotného písania.  


Ešte posledná vec. Kebyže aj napíšete knihu, ktorá nemá veľmi ďaleko od Vašich predstáv (nepravdepodobné), počítajte s tým, že z toho nikto na zadnú časť tela nepadne. U nás sa napríklad písanie kníh považuje za bežný a ničím nie pozoruhodný spôsob trávenia voľného času porovnateľný s hocijakou inou zábavou. (Haha, zábava na voľný čas, aj vy ste sa tak pobavili? Pokiaľ ste už skúšali písať dlhé príbehy, tak asi áno.) Možno trochu rozvírite hladinu vašou prvou knihou, ale ďalšou už nie.


Tretí motív: Chcem si zaznačiť ten príbeh v prvom rade aby som ho nezabudol. A potom sa uvidí… ktovie? Možno z toho aj niečo bude.


Tretí omyl: Konečne trocha optimizmu: nezabudnete. Možno zabudnete číslo svojho mobilu, možno zabudnete, kedy ste mali ísť k lekárovi a termín najbližšej skúšky, ale príbeh ktorý vás v duchu nadchol, si budete pamätať aspoň niekoľko rokov. Tá zlá správa je, že skôr či neskôr ho postupne začnete zabúdať. Ale uvažujte takto: nie je lepšie, aby ste tento krásny súkromný zážitok nechali pozvoľna odísť zo svojho života, akoby ste mali riskovať že ho síce urobíte nesmrteľným, ale zároveň ho silne zmrzačíte tým, že ho položíte na papier? Viete, niektoré veci stoja za to, len keď sú dokonalé. A svet je preplnený úžasnými vecami, z ktorých väčšina zostane inými ľuďmi nepoznaná a nedocenená. Tomu nezabránite. Veď si len vezmite taký prípad, keď sa Vám v noci prisnije niečo pekné. Zobudíte sa z veľmi príjemného, žiaľ dosť abstraktného sna a viete, že nikdy nikto sa nebude cítiť tak ako Vy vo Vašom sne. Neexistuje spôsob, ako niekomu priblížiť, čo ste prežívali. Žiaľ je tu veľká šanca, že s príbehmi je to podobné. Prečo sa za každú cenu snažiť napísať príbeh, ktorý vám síce urobil radosť, ale šance na to, že urobí radosť aj iným sú mizivé? Pochopte, tá cena môže byť príliš vysoká a aj tak to skončí najhorším možným spôsobom: krásy príbehu zostanú zničené pre Vás aj pre iných. Ja fakt dúfam, že v tomto sa mýlim. Dúfajte aj Vy. Ale neskúšajte. Ak máte pochybnosti, neskúšajte.


Štvrtý motív: Chcem zarobiť.


Štvrtý omyl: Narodili ste sa v nesprávnom štáte v ktorom je knižný trh taký malý, že takéto niečo vôbec nepripadá do úvahy. A navyše nášmu ľubozvučnému jazyku nikto okrem hŕstky domácich nerozumie. No nie je to smola? O čo ľahšie to má rodený Američan či Angličan keď chce preraziť, však? V tomto svete to skrátka nikdy nie je a nebolo zariadené spravodlivo.


 


Takže sme si vysvetlili motívy. Ovšem, stále sa môže stať, že knihu nechcete písať kvôli nikomu a ničomu, ale len kvôli sebe. Chvályhodný motív, ktorý možno len ťažko vyvrátiť. No uvedomte si, že aj vy môžete byť z vašej vlastnej knihy pri písaní a po napísaní rozčarovaní. Sama som do písania vstupovala so samými ideálmi, aký úžasný a príjemný pocit to bude: písať a napísať. Lenže na tom nie je nič úžasné ani príjemné: Je to ako pôrod. Ťažký, bolestivý, namáhavý pôrod, v ktorom budete už na začiatku na konci so silami, budete plakať a prosiť o liek proti bolesti, lenže na stlmenie tvorivých múk nijaký liek neexistuje. Jediné vyslobodenie je porodiť. Alebo nechať ho umrieť. Veľa kníh umiera pri pôrode. Oveľa viac, ako detí.


A keď aj všetko vyjde a vy ako šťastný rodič budete v ruke držať stránky svojho úžasného rukopisu, zrazu si uvedomíte, že na ňom nič úžasné nie je. Že je to len akási zmes písmen, ktorá počas toho dlhého a namáhavého boja o svoje napísanie stratila všetky svoje pôvaby, pokiaľ niekedy nejaké mala. Je to len vyschnutá schránka príbehu, telo bez duše. Ak sa rozhodnete napísať knihu, čaká vás s najväčšou pravdepodobnosťou také rozčarovanie, ako milióny iných ľudí v ich predstavách o manželstve, rodičovstve, kariére a hocičom inom. Väčšina ľudí si písanie predstavuje podstatne inak, než aké naozaj je.  


Ste ochotní pristúpiť k písaniu svojej knihy aj za cenu takéhoto rizika?


Asi ste, inak by ste toto už nečítali. Aj ja som bola ochotná. Keď som zistila, čo všetko písanie obnáša, tiež som bola primerane zhrozená. Dokonca som si v duchu sadla chrbtom k všetkým svojim dielam a hodnú chvíľu som trucovala: nebudem písať, kým to nezačne byť ľahšie. Nie že by mi to bolo niečo platné. Písanie sa neuľahčilo, a napriek tomu som vytrhávala zo spárov fantázie jednu knihu za druhou, aj tie, čo mi ešte pred pár rokmi pripadali príliš ťažké: keď už nie kvôli ničomu inému, tak kvôli svojej dĺžke. Veľká dĺžka je pohoršujúca okolnosť. To si pamätajte. Nenadarmo veľa románopiscov začína s písaním a publikovaním poviedok. Lenže človek si nenavyberá, však? Keď jednoducho niekto inšpiráciu na poviedku nemá, tak zbytočne sa bude do toho siliť a robiť niečo proti svojej podstate. Takisto ako keď niekto dostane inšpiráciu na tému, ktorá vzhľadom na jeho vek, vedomosti a skúsenosti akosi… hm… nie je vhodná. Neraz by som pri podobných poznámkach s chuťou poslala toho človeka na kávičku so svojou múzou. Nech sa poháda s ňou a vysvetlí jej, prečo príbehy z určitej oblasti nemôžem písať, tak nech mi ich teda ani neposiela. Ak sa mu podarí prehovoriť múzu, aby posielala príbehy z domáceho prostredia, ktoré dobre poznám a ešte k tomu budú aj zaujímavé a ešte aj napínavé a ešte aj zábavné, ja budem len rada. Žiaľ, pravdepodobnejšie je, že motyka vystrelí.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

5 Responses to 2. I promise you I will learn from my mistakes (ANK)

  • 🙁

    ja nemam ziadne sance 🙁

    ale asi to skusim hehe 😀

    tento tvoj serial adhara je fakt zaujimavy, plny pesimizmu a krutej pravdy…kolko krat pride muza s fantastickym pribehom, ktory by zaplnil peknych 200stran, a ked uz zacne clovek pisat, pointa sa uplne roztaha a nakoniec je nazaujimava pre jej zdlhave hladanie…sranda je, ze svoj prvy roman som mala premysleny az na tri casti! uplne krasna romantika, bola som nadsena…napisala som prvu cast. celu. fakt. dokonca rucne, lebo tak sa mi to paci ( a nemala som este comp 🙂 ) a odvtedy som ju necitala. chcela som ju prepisat, no pripadalo mi to hlupe…ten styl, tie dialogy, opis prostredia…zvlastne, ktovie ci sa k tomu este vratim…mozno ked budem tehotna 😀

    tak muze zdar!!!

    p.s. cakam na ten navod, ako to dotiahnut do konca, lebo by sa mi zisiel…s poviedkami asi dieru do sveta neurobim 😉

  • Ja sa do písania nemusím nútiť často. Z času na čas dospejem k hluchým miestam, vtedy sa prinútim, ale čo napíšem takto „nasilu“ väčšinou nie je veľmi dobré. Neskôr tie miesta aj tak prepíšem, lebo na ne nemôžem pozerať. 

    Keď som mala jedenásť rokov, vymyslela som istý príbeh. Napísala som prvú verziu…tá mala celých 76 strán. =D V malom zošite ručne písaných podotýkam. Potom druhú. Potom tretiu. A napokon som pochopila, že môžem každý rok písať novú verziu, aj tak sa mi po niekoľkých mesiacoch už nebude páčiť, pretože sa zmením. Preto som ten príbeh odložila a doteraz čakám na nejaké znamenie, že sa mám pokúsiť o definitívnu verziu. Čiže čo tým chcem povedať, tento príbeh neumrel, keď som ho dala na papier katastrofálnym detským štýlom, ale len prišiel do ďalšej fázy. =) To je asi najlepší prípad. Keď nás neodradí krutá realita, ktorá zo skvelého nápadu urobí ťažký trapas, ale keď je nádej na vylepšenie. =)

  • Neberte ma príliš vážne – napriek tomu, že si stojím za každým slovom, kniha sa napísať dá a hneď v ďalšej časti začneme hovoriť rovno ako. Čo s ňou po napísaní, nuž – dúfam, že môj pesinizmus je prehnaný a je len odrazom momentálnej situácie, v ktorej preboha neviem zohnať niekoho, kto by si moje knihy prečítal. Resp., neviem ich zohnať dostatočný počet, pretože – pri všetkej úcte k mojim verným čitateľom – dvaja je predsa len málo za cenu veškých rizík a otrockej námahy, ktorá písanie stojí.

    Denisa, aj ja som na základnej škole chcela písať veľmi rozsiahlu fantasy… neviemkoľkológiu. 🙂 Nakoniec to skončilo s asi 20 počítačom zapísanými stranami a s vlastným záverom, že ide o úplnú blbosť. Od piatej triedy som písala na počítači. Nemám nič proti ručnému písaniu, no v mojom prípade musím dostať do oka aj tú grafickú podobu textu, aby sa mi ľahšie porovnávala s predstavou textu na už vytlačených stránkach. 

    Linda, závidím. 🙂 Ale so mnou je to v podstate podobné, ako píšeš to s tými „hluchými miestami“ až na to, že do každého písania sa musím nútiť a do písania hluchých častí sa musím veľmi nútiť. No písať aj vtedy, keď to nejde a potom opravovať, je podľa mňa veľmi správny postup.

    Som rada, že tu píšete vlastné názory a skúsenosti. Som zvedavá na porovnanie, lebo som si kedysi myslela, že môj spôsob tvorby je extrémne divný. Tu (našťastie) zisťujem, že podobnosti existujú.

  • co sa tyka nutenia sa do pisania, tak to beriem ako zabijaka muzy. ked ma nieco napadne napr v noci, tak to rychlo naskrabem na papier, a rano sa k tomu vratim, alebo ked mam cas. snazim sa rozpomenut ako som to vlastne myslela( niekedy je to tazke lebo casovy odstup je dost velky 😀 ) a potom to zapisem, aj s pripadnou upravou…tolko asi k nuteniu sa pisat…preto potrebujem ten navod ako sa donutit to dokoncit 😉

    co sa tyka toho prvotneho nadsenia z mojho pribehu, tak mas linda asi pravdu, je lepsie to nechat odlezat a v tom spravnom case sa k tomu vratit. s „oddychnutou“ predstavivostou a novymi skusenostami 🙂

    adhara, to ma mrzi ze nevies zohnat nikoho kto by si tvoje pribehy precital…a co ten kozmochat? nikto nic? nenudia sa trochu, ze by si precitali nieco zaujimave? ja sa ti musim ospravedlnit, lebo asi tusis, ze pribeh padajucich hviezd co si mi poslala, som este nepreluskala cely…nie ze by sa mi nepacil, len citanie z monitoru pc nie je moja predstava pohodoveho vecera…ale ja ho docitam. dokonca. slubujem…a poviem ti ako zomrel hlavny hrdina…teda ak vobec zomrie…teda co sa s nim stalo…teda ak sa s nim nieco stane…hm..asi sa na to idem mrknut hned 😉

    muze zdar!!!

     p.s. prave som zistila ze ho nemam…do certa asi som ho uz zalohovala na cd-cko..nevadi, myslim ze je ako e-book tu na enigme…pockaj, ty si eryn blaireova? pseudonym? 🙂

  • Aj k písaniu „vtedy, keď nás to chytí, hoci aj uprostred noci“ sa v svojom návode dostanem. 🙂 Čo sa týka mojich románov, nechcem ich zase nikomu vnucovať ani sa vychvaľovať. A obávam sa, že by to presne tak vyznelo, keby som ich spomenula na kozmochate. Tak som urobila len to, že na tie romány, ktoré mám niekde na nete som hodila linky všade, kde mi to pripadá vhodné…

    Že čítanie z monitoru nie je bohviečo, to Ti verím. Ani mňa by nikto neprinútil prečítať si celú knihu z monitoru, ale pssst! 🙂 Ja si musím všetko tlačiť. Hm, a to, že hlavný hrdina zomrie v každej mojej knihe bolo zase trošku prehnané. 🙂 V skutočnosti doteraz zomrel len v troch z piatych, takže to nie je železné pravidlo.

    Áno, môj druhý pseudonym (skôr internetový, než umelecký, ako umelecké meno totiž asi budem používať nejaké mužské :-)) je Eryn Blaireová. Pôvod a dôvod týchto mien je torchu vysvetlený tu http://sk.wikipedia.org/wiki/Redaktor:Eryn_Blaireov%C3%A1 (ak by to niekoho zaujímalo).

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button