Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Len pre svoje deti – koniec

Poznámka: Toto je nová, vylepšená verzia poviedky, ktorá sem bola nahratá 26. 7. 2013

 

Vstala pred východom slnka. Musela nanosiť zvieratám trávu z čerstvo pokosenej lúky. Obliekla sa pri svetle sviečky. Poriadne sa zahalila proti rannému chladu a vyšla von.

Ešte nesvitalo, no viditeľnosť bola dobrá. Mohol za to žiarivý mesiac Erythneus, ktorý sa už síce chýlil k západu, ale stále vysielal toľko svetla, ako Mesiac v splne. Charlotte vzala koncovku a vybrala sa cez les na lúku. Kým tam došla, začalo svitať. Lúka bola malá čistinka zo všetkých strán obkolesená lesom. Na pokosenej tráve sa leskli perličky rosy.

Charlotte rozprestrela plachtu a začala do nej ukladať čerstvé seno. Už ho tam mala peknú kopu, keď vtom sa jej zazdalo, že kútikom oka zbadala pohyb. Obzrela sa, ale nič nevidela. Tým smerom boli iba tiché kmene stromov.

Opäť sa sklonila nad koncovku a začala zväzovať jej rohy, aby si ju potom mohla dať na chrbát. Zrazu znova zbadala ten náznak pohybu. Tentoraz na opačnej strane lúky ako ten predošlý. Narovnala sa a dlho sa tým smerom dívala. Nič nevidela. Svetla však bolo ešte stále príliš málo. Obloha zostávala tmavomodrá. Jedine Erythneus vytváral na zemi tiene.

A potom to zbadala znova. Bol to nepatrný pohyb a na takú vzdialenosť ešte nepatrnejší, ale teraz to videla iste. Ohyb halúz a lesného krovia, ako keď sa niekto prediera lesom.

Charlotte ustúpila od plachty. Pomaly cúvala smerom do lesa. Zároveň sa pozerala, či sa ten pohyb neukáže znova. Ale čo je to za zvuk?

Spočiatku bol veľmi slabý, ale postupne silnel, ako sa jeho zdroj približoval. Nepripomínal nič, čo by Charlotte dovtedy počula. Bol divný, rovnomerný a jednoliaty. Postupne sa však rozložil na spústu nesmierne rýchlych kmitov. Bolo to zvláštne, nenapodobniteľné hrkotanie.

Charlotte vstúpila medzi prvé stromy. Vnárala sa čoraz hlbšie do lesa, tvárou však stále obrátená k lúke.

Pohyb vetiev sa zjavil znova a zrazu sa na druhej strane lúky vynorili z lesa dve postavy. Aj na takú diaľku videla, že určite nie sú tunajší. Na odeve mali zvláštne veci, ktoré nevedela identifikovať, a navyše aj ich oblečenie a správanie ich prezrádzalo. Pohybovali sa ako ľudia, čo nechodia často do prírody. Jeden z nich veľvravne ukázal na plachtu s trávou, ktorú tam nechala Charlotte.

Ďalej už nečakala. Otočila sa, vykasala si sukne a pustila sa do behu. Konáre stromov ju udierali do tváre, prekážali jej, kríky sa jej plietli pod nohy.

Ten hluk sa stal neznesiteľným revom. Vychádzal z oblohy. Charlotte zastala a inštinktívne sa pozrela tým smerom. Videla lietajúci stroj, ako sa nad ňou približuje k zemi. Nebol to stratoplán. Vedela, že stratoplány môžu lietať len v stratosfére. Toto bol iný typ lietajúceho stroja, tropoplán. Niekedy sa im hovorilo aj aeroplány. Tento aeroplán mal tvar tučnej ryby a z jeho spodku trčal pár akýchsi lyží. Nemal krídla, vo vzduchu ho udržiavala veľká vrtuľa. Charlotte vedela, že je to vrtuľa, hoci sa otáčala tak rýchlo, že jej otáčky  voľným okom nemohla sledovať. Ona bola zdrojom toho hrozného hluku. Stroj sa neustále približoval. Charlotte pocítila už aj prúd vzduchu, ktorý rotujúca vrtuľa vytvárala. Neznesiteľný rev takmer trhal ušné bubienky. Charlotte sa pudovo prikrčila a schúlila. Rukami si chránila hlavu.

Zničila som indikátor, pomyslela si Charlotte. Nemali sa to ako dozvedieť. Nemohli sa to nijako dozvedieť.

Prečo by nemohli? Pozemšťania dokázali neuveriteľné veci. Boli schopní prekonať nepredstaviteľnú, vyše sto svetelných rokov dlhú vzdialenosť medzi dvoma svetmi. O mnohých ich technických zázrakoch sa jej ani nesnívalo.

Čo vlastne vedela o indikátore? Dohromady nič. Iba to, že monitoruje základné telesné funkcie. A čo ak má tých úloh omnoho viac? Čo ak nejakým spôsobom, spôsobom, aký si nevedela ani predstaviť, povedal Austrinončanom, že Gareth Remain nezomrel prirodzenou smrťou? A čo ak sa na ňom nachádzala kamera, ktorá zaznamenala vraha…?

Stroj sa na chvíľu vzdialil. Bolo však nepochybné, že ju zbadali. Neďaleko od nej zašušťalo krovie. Ozval sa ľudský hlas, zázračne zosilnený pozemským vynálezom:

„VZDAJTE SA, PANI DOUGLASOVÁ, STE OBKĽÚČENÁ!“

Charlotte sa rozbehla. Bežala bez nádeje na útek, bez nádeje na záchranu. Konala bezmyšlienkovo. Len byť čo najďalej od ľudí, od hluku.

Myslela si, že Garethovou smrťou zabráni Messengeru odštartovať. Teraz si uvedomila, že to nie je pravda. Nanajvýš ho zdrží o nejakého pol roka, možno rok. Ale Messenger sa vráti na Zem. Za Remaina si skôr či neskôr nájdu náhradu. Veď koľko je na tejto planéte dychtivých mladých ľudí, veľmi ochotných stať sa pilotom vesmírnej lode? Podobne ako Sam… Kontakt dvoch planét nikdy nepreruší. Alabama sa nezvratne rútila k Soyrane.

Zastala. Krovie pred ňou znepokojivo zašušťalo. Chcela sa obrátiť, ale nemohla. Boli už aj za ňou… aj pred ňou… aj všade okolo nej. Hučanie aeroplánu zosilnelo.

Urobila to však len pre svoje deti. Pre nič iné, len pre svoje deti.

Môže jej to niekto zazlievať?

 

Tento príspevok je z kategórie

Viac podobných príspevkov nájdete tu.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

8 Responses to Len pre svoje deti – koniec

  • ten uvod bol velmi napinavy! trosku ma mrzi, ze to takto skoncilo…hm…

  • Hm, trochu to mrzelo aj mňa, keď som ten koniec domýšľala… ale na druhej strane, ako som písala v úvahe o princovi a drakovi, ja neznášam násilné happy-endy a zaužité schémy príbehov. Tento príbeh to tiež myslím dokazuje.

    Ak Ťa to ale poteší, vo voľnom pokračovaní, ktoré som kedysi chcela písať ale napokon som sa na to nedala, vysvitlo, že hoci Charlotte bola zatknutá, prekvapivý motív jej zločinu nezostal zabudnutý. A bol taký silný, že napokon z toho naozaj vzniklo hnutie za záchranu Soyrany pred urbanizáciou. Či bolo toto hnutie napokon úspešné, to už neviem, to som už nedomyslela…  

  • Nuž…začiatok bol fajn, taká pohodička, možno trochu príliš idylické, ale páčilo sa mi to. Potom ten zvrat bol skvelý, vážne som bola nadšená, ako to pokračuje. Koniec sa mi zdal príliš rýchly. A mohol ju aspoň vyzdradiť ten jej manžel. =D

    V celku sa mi nápad páčil veľmi, úvod by som skrátila a koniec…Nepáčilo sa mi vysvetlenie s indikátorom, aj keď zase jej úvaha o tom, že o indikátore nič nevedia, bola výborná.

    Takže presne neviem, čo vlastne chcem povedať. %D Už budem radšej ticho. =))

  • Som vlastne nadšená z toho, čo píšeš, lebo takto to malo presne vyznieť, teda ten začiatok. Pohoda, idyla, všetko je skvelé a do toho bum – nečakaný zločin. Ten koniec, nuž – cítila som, že to má byť presne takto, hoci ani mne ako čitateľovi by asi nebol pochuti. Tak ešte raz ďakujem a dúfam, že si raz prečítam niečo od Teba.

  • Celkom dobre napisane, az na ten zaver.

    Strucny? Odflaknuty? Nekompatibilny?

    Useknut polovicu myslienky by som prezil. Ale toto je useknute v polivici bez nicoho.  Mozno mi tam chyba nejaka veta, dve. Mam pocit, ako by ten zaver patril k inemu pribehu.

    Neporadim Ti, co s tym, ale zaver mi nesadol. A je to skoda, lebo inak je to velmi dobre. Dokonca mozno namet na scenar.

     

     

  • To ma mrzí, aj keď s tým nemôžem súhlasiť. Mne to až také useknuté nepripadalo, hoci náhle a nečakané – to určite. Možno tam skutočne chýba nejaká tá vetička, aby to čitatelia lepšie prijali. Ale určite tam nemá byť iný záver.

    Na druhej strane si myslím, že takéto závery sa viac podobajú realite, koncu reálnych problémov. Všetci amatérski (aj profesionálni) literárni kritici sa stále oháňajú realitou – a toto nie je reálne, toto nevychádza zo skúseností, nie je to odžité… a pritom im uniká, že ak by sme tak veľmi lipli na realite, tak žiadny happy end. A ani väčšina sad endov. Vlastne – z mojej osobnej skúsenosti vyplýva, že väčšina problémov = neverending story. Alebo s takým endom, aký by nikto nedal do nijakého svojho románu ani poviedky.

    Ďakujem však za pochvalu aj za to, že si sa pristavil. Cením si to.

  • nemusis vecne menit zaver.  Nevadi mi princip ako to skoncilo,

    Napisal som Ti len  moj dojem bezprostredne po precitani.

    Nieco mi na tom zavere vadilo a nebol to chybajuci happy end. dokonca Ti  mozno ani presne neviem opisat co.

    Kedze som to nevedel v mojom prispevku presne, logicky definovat, pouzil som cosi ako breimstorming a vystrelil akesi asociacie popisu problemu.

     

    Este nieco mi vrta v hlave. Ake je posolstvo? Co nam tymto hovoris?

    Je zaujimave prepletat sa dejom, objavovat nove, ale nakoniec vidim len zenu, ktora hoci zrejme nebola zla spanikari a vykona hlupu ohavnost.

    Povie sa „z lasky k detom“. Nesuhlasim, ale chapem ju. Ale nesuhlasim.

    Neverim, ze vo vojne  a laske je dovolene vsetko, lebo sa mi potom straca pojem dobra. To dobro zrazu zufalo chyba a len si domyslam, ake to bude mat nasledky na jej deti.

     

    btw. napriek ciastkovej kritike si vazne myslim, ze by to bola zaujimava epizoda nocneho scifi serialu.

  • Myslím, že posolstvo si vystihol. Tento príbeh je skutočne len obrazom bláznivej ženskej, ktorej skratové konanie viedlo k tragédii. Či ju čitateľ napokon pochopí a ľutuje, alebo ju bezpodmienečne odsúdi, to nechávam na ňom. Mojim cieľom bolo zanechať dojem – aký, to už nechávam na čitateľovi.

    Postranná myšlienka, ktorá tvorí dôvod, prečo je to celé zasadené do tohto prostredia, je, že ľudstvo je nepoučiteľné. Keby aj našlo novú planétu potom čo vyžmýka Zem a keby ja bolo v jeho silách sa na ňu presťahovať (obe tieto veci sú podľa mňa nereálne), podľa môjho názoru by sa aj tak nepoučilo. Zlým hospodárením by si znečistilo tú novú planétu rovnako ako Zem. Nezachránilo by sa, len by sa tým predĺžila jeho existencia, ale napokon by prišlo nevyhnutné.  

    Túto myšlienku ale oveľa podrobnejšie rozoberám v inom svojom diele. Tu je len tak okrajovo načrtnutá.

Napísať odpoveď pre Denisa Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button