Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Denisa

AUTOR

Denisa

Mníška (IV.časť)

Máriu Helenu som videla len večer, keď mi priniesla šálku čaju a jablko. „Ako ti to ide?“ opýtala sa podávajúc mi puknutý hrnček, kedysi s červenými kvetmi. Vzala som ho do rúk a rýchlo chlipla. Teplý nápoj mi zohrial a upokojil vnútro. „Veľa práce,“  povedala som. „Bála si sa pri nálete?“ opýtala sa, sadla si pod okno a potiahnuc mi plášť ma pritiahla k sebe. Sadla som si a schovala jablko do vrecka, hrnček som položila na zem a zahľadela sa jej do očí. „Mária Helena, bála som sa, že umriem. No myslím, že som zhrešila,“ dodala som šeptom. Mária Helena vyvalila oči. „Čože?“ opýtala sa prekvapene. „Nemyslím tým, že som komusi nepomohla, alebo kohosi zabila. Helenka, ja som čosi cítila. Čosi, čo ešte nikdy.“  Mária Helena ma chytila za obe ruky a doširoka otvorila oči od zvedavosti. Neubránila som sa smiechu, tak milo vyzerala! „Rýchlo hovor, lebo to určite nevydržím,“ usmiala sa. „Počas náletu…vlastne tesne pred ním, som menila obväz jednému chlapcovi, no stehy boli zapálené, tak som sa vybrala hľadať doktora…“ „A?“ prerušila ma nedočkavo, stískajúc mi prsty vo svojich dlaniach. „Veď vydrž! Vybrala som sa hľadať doktora, no začal ten nálet, veľmi som sa zľakla, no nič som nevidela, lebo ma ktosi stiahol k zemi a chránil ma! Bolo to také napínavé, srdce som si cítila až v krku, už som sa lúčila so životom, Helenka.“ Pevnejšie mi zovrela ruky a úsmev sa jej z tváre vytratil. Hanbila som sa o tom hovoriť, celý deň som sa snažila pochopiť, o čo vlastne ide. „Helenka, keď to prestalo, vstala som, oprášila sa a chcela som poďakovať tomu ochrancovi, no nemohla som.“ „Prečo?“ opýtala sa nevinne. Pozrela som do chodby, v ktorej som pracovala celý deň a v diaľke som zazrela mihnúť sa biely plášť. „Keď vstal a opýtal sa, či som v poriadku, pozrela som mu do očí a nezmohla som sa na slovo,“ vychrlila som jedným dychom. Helena sa začala veselo smiať: „Ty jedna hriešnica!“ „Prosím?“ „Agátka moja milá, tebe sa ten doktor zapáčil!“ veselo sa smiala a objala ma. Na líce mi vtlačila bozk, a zašepkala mi do ucha : „Vedela som, že z teba nijaká mníška nebude Agátka moja, vedela som to! Si na to priveľmi pekná!“ Odtiahla sa, rozhodila rukami a veselo dodala : „Ako ja!“ Na to som sa zasmiala aj ja. Vtom sa otvorili vchodové dvere a dnu začali vnášať ranených na nosidlách.

Komentáre

4 Responses to Mníška (IV.časť)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button