Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Denisa

AUTOR

Denisa

Mníška (III.časť)

Mali sme zbalených pár vecí, ktoré sme potrebovali na tri dni. To bol čas, na ktorý nám Matka Predstavená dovolila odísť.  Zdalo sa mi to málo, no bola som vďačná aj za to. Kým som sa pobalila, stihla som sa pomodliť tri ďakovné modlitby.  Vonku si nastúpilo do radu asi desať sestier, čo z celkového počtu šesťdesiat, nebolo veľa.  Mária Anna nám všetkým povedala, že o tri dni nás vystriedajú iné a my sa vrátime do kláštora, aby sme si oddýchli a modlili sa. Znova som pochybovala o správnosti ich konania. Ako môžeme oddychovať, keď iný trpia a čakajú na našu pomoc? Načo sa modliť, keď treba radšej obväzovať rany a miešať maste? Nepovedala som však nič. Bola som vďačná aj za takú príležitosť. Keď do dvora vošlo vojenské auto so znakom Červeného kríža na dverách, srdce mi poskočilo radosťou. Mysľou mi preleteli všetky pravidlá a postupy pri ošetrovaní a keď som vstupovala na plošinu nákladiaku, dúfala som, že to zvládneme.


Cestou do mesta sme sa potichu modlili, Mária Helena ma jednou rukou držala za ruku a druhou zvierala svoj batoh. „Bojím sa,“ pošepkala mi do ucha. „Aj ja,“ priznala som. Zrazu nákladiak zastavil, boli sme na mieste. Zadná plachta sa nadvihla a nám sa naskytol hrozný pohľad. V diaľke horeli domy, všade bolo počuť krik a paľbu z diel, z pušiek a hukot lietadiel. Zrazu k autu priskočil vojak a zareval : „Rýchlo von!“  Všetky sme sa zdvihli ako na povel a povyskakovali von. Vojak stále čosi kričal Márii Anne, no ja som ho nepočula, stála som na konci radu. Videla som ako kývol rukou a rozbehol sa smerom k miestu, kde kedysi stála nemocnica. „Vôbec to tu nepoznávam,“ zvolala som smerom k Márii Helene.  Nestihla mi však odpovedať, prerušila ju Mária Anna : „Rýchlo za mnou,“ zavelila a rozbehla sa za vojakom.  Všetky sme sa pustili do behu, pekne v jednom rade, jedna za druhou. Vystrašene som sa obzerala navôkol, všetko bolo zruinované, v uliciach panoval strach a krik. Videla som malého chlapca ako hlasno plače a vtom ho akísi muž dvíha na ruky a snaží sa ho utíšiť. Nevidela som, kam ho odviedol, nevidela som ani obchod v ktorom som raz za čas nakupovala s jednou zo starších sestier, vbehla som do nemocnice. Teda do jej zvyškov. Zostala len jedna polovica budovy, tá s hlavným vchodom a príjmom pacientov, lôžková časť bola zničená. Mária Anna nás postavila doprostred haly. „Svoje osobné veci si nechajte tam,“ ukázala do zadného kúta, „Tam ich nájdete, keď ich budete potrebovať. Teraz sa rozdeľte do dvojíc, choďte od lôžka k lôžku, pomáhajte doktorom, robte tak ako vás učili! Nech máte povzbudivého ducha a pre každého modlitbu za spasenie duše! Boh s nami!“ urobila rýchle požehnanie pre každú dvojicu, a potom sme sa rozbehli do nemocnice. Zostala som spolu s Máriou Helenou. Ruka v ruke sme zastali pred chodbou, ktorá kedysi smerovala do zadného krídla, kde boli lôžka pre deti a pre ženy. Teraz na chodbe ležalo mnoho zranených na provizórnych lôžkach z matracov alebo slamy.  „Vodu, vodu,“ začula som po svojej pravici a otočila som sa. Na zemi ležala žena s popálenou tvárou, ktorú jej práve obväzovala zdravotná sestra. Pustila som ruku Márie Heleny a rýchlo odbalila ďalší obväz, „pomôžem vám,“ povedala som, podávajúc ho sestričke. „Ďakujem, ale zvládnem to sama, choď radšej tam,“ ukázala rukou na muža s krvácajúcim obväzom na amputovanej nohe. Obväz na kolene bol už presiaknutý a bolo ho treba vymeniť.  Prikývla som a neváhala som ani minútu. Využijúc všetky svoje znalosti zo školy, začala som pomaličky odkrývať  ranu. Srdce mi divo bilo a v hrdle som cítila hrču. Ako sa vrstva obväzov zmenšovala, ruky sa mi začali triasť. Nesmelo som pozrela na pacienta. Bol to mladý chlapec, bledý v tvári s kruhmi pod očami a vysušenými perami. Rýchlo som sa obzrela okolo seba a očami som hľadala nejaký džbán, aby som mu podala trochu vody.  Neuvedomila som si, že na mňa upiera zrak. Keď som na neho znova pozrela, usmial sa. „Už to nebolí,“ povedal slabým hlasom. „To som rada, to znamená, že sa to rýchlo hojí.“ Rýchlo som znova upriamila pozornosť na ranu. Obväz bol už dole. Videla som len kožu stiahnutú šitím, ktoré mohlo byť urobené jemnejšie, no čas to asi nedovolil. Noha sa končila kolenným kĺbom, stehy boli zapálené. V strachu som zdvihla hlavu a snažila sa nájsť doktora. Zbytočne som však opakovala : „Doktor! Doktor!“  Nikto pri mne nezastal, žiadna sestrička ani nezdvihla hlavu. Vstala som od pacienta a rozbehla sa na koniec chodby, kde som zazrela biely plášť. „Doktor, doktor!“ stále som opakovala a náhlila sa za ním. Vtom sa celým mestom rozľahol ohromný hluk a hneď na to piskot. „NÁLET!“ zvolal niekto z plného hrdla. Vtom ma čiasi ruka stiahla na zem a prikryla mi hlavu. Nasledoval výbuch a otras. Potom znova piskot, znova výbuch a znova otras. A ďalší a potom ešte jeden. Srdce mi vyplašene bilo, niečia ruka stále prikrývala moju hlavu schovanú v čiernej kapucni. Nevidela som nič, len pacienta na lôžku vedľa mňa a prach zakrádajúci sa do chodieb cez každú škáru. Keď všetko utíchlo, chvíľu sme čakali. Zdalo sa mi to ako večnosť v porovnaní s náhlosťou útoku. Človek, ktorý ma pridŕžal vstal a pomohol aj mne. „Ste v poriadku?“ snažil sa oprášiť si biely plášť, zohol sa pre stetoskop a až potom na mňa pozrel.  Áno, ďakujem, chcela som povedať, no slová mi zostali visieť na perách a ruky mi zmeraveli pri naprávaní kapucne.  Jeden pramienok vlasov sa mi uvoľnil zo sponiek, doktor ho chytil do ruky a usmial sa : „Uvoľnil sa.“ „Ďakujem,“ odvetila som a rýchlo som prameň schovala. „Ste naozaj v poriadku?“ „Áno, ďakujem za pomoc. Boh vám žehnaj,“ povedala som a otočila sa na odchod. „Zdá sa mi, že ste ma hľadali pred tým náletom,“ nenechal ma odísť. Vtom som si spomenula : „Áno, takmer som zabudla!“ zvolala som. Rýchlo som mu opísala pacienta, ktorému som menila obväz a vzala som ho k jeho lôžku. Ošetril chlapcovi ranu a nechal ma ju obviazať. Potom sa na mňa usmial a odišiel. V ten deň som robila toľko, koľko sa dalo. Meniť obväzy bolo mojou hlavnou náplňou práce.

Komentáre

12 Responses to Mníška (III.časť)

  • Myslím, že o tom, ako dobre píšeš už vieš, dokonca to aj viac krát bolo vyzdvihnuté. Vytknúť tu nie je čo – aspoň z mojej strany nie – a tak len dodám, že netrpezlivo očakávam pokračovanie.

  • dakujem, coskoro bude aj pokracovanie…

    ludkovia a nechvalte ma tolko, lebo budem namyslena 😉

    muzam zdar!!!

  • je to super napisane Deni, naozaj krasne, ako keby sa uz z teba stala profesionalna spisovatelka… len tak dalej!

  • hahahaha…no vraj profesionalna spisovatelka…i wish 🙂 ale dakujem kamik za komentar, som rada, ze mas z toho taky pocit 🙂 ntmk!

  • Citat sa to da lahko, ale nemozem sa ubranit dojmu, ze v teme nie si celkom doma. Mam pocit, ze postave vnucujes svoj nazor, nezlucitelny s jej stavom.

    „Načo sa modliť, keď treba radšej obväzovať rany a miešať maste?“

    S takymto nazorom nevydrzi v klastore ani dva tyzdne. Neprejde ani len kandidaturov, ci noviciatom. K Slubom ju nepustia, a zrejme ani sama nebude chciet.

    Ostatne postavy su zatial zapadnutelne do roznorodosti mnisok, ale obcas Ti uleti nelogicky postoj. Matka predstavena sa nemoze na svoje zverenkyne pozriet skaredo, v zlom… (vedie ich v rodinnom duchu a sesterskej laske)Iste, moze prehanat, v citane prisnosti, mozno karavy pohlad, ale urcite nie povysenecky, s nedoverou, atd. Moze dokonca robit nemudre rozhodnutia. Najcastejsou chybou byva, ze chcu byt svatejsie jak svate.

    Skor sa tam budu vyskytovat ludia, ktory budu preferovat nejaku cnost a prekrutia ju do absurdnej podoby. A ak to prelozia ludskymi slabostami, ako pychy, jesitnosti, skrupulantstvo… ostava dost priestoru na kritiku.

    Ale na druhej strane su to ludia, ktory sa cvicia v dobrych skutkoch a snazia sa polepsit sa.

    Skus si precitat nieco (rozhovor) od Matky Terezy. mozno lepsie pochopis ich mentalitu.

    Pripadne si skus precitat zivotopis niektoreho zo svatych. Mnohy z nich mali problemy medzi vlastnymi, ci s predstavenymi. Rychlo ma nenapadaju zenské rehole, ale z muzskych ich urcite mal pater Pio, don Bosco,… Len musis siahnut po podrobnom zivotopise pre dospelych. Detom sa chyby cirkevnych autorit predkladaju len naznakovo.

    V kazdom pripade pre vacsinu ludi je akakolvek kritika cirkvi vitana a radi jej pritakaju. Cirkev niekedy robi chyby, ktore si zasluzia kritiku. A niektori jej clenovia aj viac.

    Pre cloveka co pozna mnisky akurat z telky sa moze ztotoznit s tvojim pribehom, kto vsak nejaku pozna osobne, bude mu postoj hlavnej hrdiky obcas cudzi.

  • co sa tyka temy, ci osob mnisok ako takych, mas pravdu v tejto teme nie som uplne doma. takmer vobec. co sa tyka chodu klastorov, ich posolstiev ci charakter mnisok, drzala som sa len svojej fantazie. kolko pribehov je takmer uplne vymyslenych? Tvoj navrh na precitanie si niecoho, co by mi „otvorilo oci“ a povedalo viac o teme je na mieste, preco ma to samu nenapadlo? 🙂

    tymto pribehom som chcela povedat asi len tolko, ze nie vsetko, comu nas od malicka ucia a „jemne vnucuju“ svoj nazor sa moze v dospelosti stotoznovat s vlastnou osobnostou. ze je niekedy tazke najst sameho seba, najst sposob ako sa rozhodnut, spravat inak a pod.. co sa tyka nelogickeho postoja napr matky predstavenej-mozno jej podvedome tusenie odchodu jednej z jej oveciek… tento klastor sa  neskor mal ozrejmit ako- takpovediac- sirotinec, kde mnisky, ktore zlozili slub a dodrziavali ten chod ucenia sa dobru, pomoci a pod. sa ujali sirot… a snazili sa ich viest podla prikazani a vychovavat ich k tomu, aby jedneho dna ten slub zlozili…(dufam, ze som to vysvetlila tak ako som to myslela, teda ako som si to predstavovala 🙂 …)

    a postave pravdaze „vnucujem“ svoj nazor, lebo som ju sama vytvorila 😉 nie je to vsak zivotopis nijakej mnisky, pretoze nijaku nepoznam a dufam, ze som charakterom tejto mojej hrdinky nijaku z nich neurazila, lebo to by ma mrzelo…neviem ci hodlas citat dalsie casti, ale pribeh sa presunie mimo klastora…teraz uz velmi predbieham…myslim…

    tak este raz dakujem za kometnar, a myslim, ze si temu fakt prestudujem aby som bola v obraze(aspon trochu) a svojou nevedomostou nahodou niekoho neurazila alebo ho nenaucila nieco, co nie je pravda…

     

  • Precital som najprv 8, potom 1,2,3 a vtedy som sa rozhodol napisat.

     

    Ono aj v klastore sa najde obcas uletena osoba. A aj pribeh si mozes vytvorit jak chces. Ale pokial chces vytvarat fikciu realnosti, tak momentalne minimalne chodis po tenkom lade. I ked ak ziadnu mnisku nepoznas, takmusim uznat, ze ten vykon je celkom dobry.

     

    Ak chces pisat o odchode z klastora, nie je to nic mimoriadne a vacsinou ani tragicke.

    Mnoho odchodov byva po skonceni casnych slubov, alebo niektori jednoducho nie su pripusteny k vecnym slubom.

    Odchody po vecnych sluboch, alebo pocas trvania casneho slubu byvaju zriedkavejsie.

     

    Trochu zivot za murmi klastora poznam, i ked sam som sa o zasvateny zivot neuchadzal. Pre niektore charakterove crty tvojich postav si viem dokonca predstavit podobu s konkretnymi ludmi. Len skoda, ze im obcas priradis vlastnosti, resp. myslienky, ktore sa mozu mozno tak zdat vonkajsiemu pozorovatelovi, ale su v rozpore s normalnym beznym presvedcenim zasvatenych osob.  Dokonca aj dodrziavanaie pravidiel ma svoje moralne zasady. A aj hriech je definovany ovela zlozitejsie, ako si to bezny clovek predstavuje.

    A tiez potom zalezi kto ma ako formovane svedomie. Niekto ho ma uzke jak skalnata cesticka  a ma problem aj z beznej veci, napr. osprchovat sa v spolocnych sprchach. Iny ho ma siroke jak dialnica a dokaze si pomaly ospravedlnit aj pornofilm. Oba pristupy su nezdrave, ale najst zdravu cestu je tazke.

    Preto mi prijde odveci chciet po chorom, aby nelezal na bruchu. To nemala chciet ani ona sama od seba, ani nikto z jej spolusestier od nej. Moze sa najst aj v takomto spolocenstve par „hlupych“, co by na tom trvali, ale ostatni by ich mali usmernit. A matka predstavena ako prva. A v kazdom pripade jej spovednik by jej to mal vytknut, ze je to chybou sa z toho spovedat a vysvetlit preco. Vela ludi si mysli, ze ked nieco ukradnu, tak sa staci pomodlit Zdravs a to nie je pravda. A su pripady (specialne) kedy zas neist v nedelu na omsu moze byt dobry skutok. Dufam, ze ta moc nepletiem. 😉

     

    Ak budes pisat o klastore, tak prvym a zakladnym jeho rozmerom je Boh. Je to velmi narocny rozmer a tazko ho opisat niekomu, kto v Boha neveri. Boh nekonecny, milosrdy, laskavy a mocny. Boh pre svoj lud zehna celu zem. Uz samotna pritomnost klastora je pre ludi pozehnanim. Fakt neviem ako toto priblizit beznemu citatelovi, ktory videl sestricku akurat v telke. Ak niekto povie neverim, tak tento rozmer mizne a ja len akceptujem jeho nazor. Neviem a nebudem ho presviedcat.

    Druhym rozmerom je dobro a dokonalost. tento rozmer je svetskejsi a lahsie sa da priblizit beznemu citatelovi. Cokolvek v klastore robia, snazia sa to robit s tymto zamerom. (aj ked i toto mozu robit zle)

    A teraz k tvojmu romanu. OBIDVA tieto rozemery su viac, alebo menej deformovane ludskou nedokonalostou. A v tvojom pripade myslim, ze hladas ten pripad viac.

     

    No ak sa ti tema, ktoru si si zvolila paci a budes ju chciet dobre/ realisticky  dokoncit, tak ta caka nelahka cesta. Ale prajem Ti, aby si ju zvladla.

    Martin

     

  • no, mala som co robit, aby som sa dopracovala na koniec tvojho komentaru…

    a aby som pochopila…

    neviem ci som pochopila spravne vsetko co si napisal…ako prve ti poviem ze ja verim v Boha, no nechodievam do kostola…ani neviem preco…myslim si, ze On aj tak vidi vsetko…kopa tych co do kostola chodia sa spravaju tak ako si povedal-napr ukradnem, pomodlim sa a cao pa….nemyslim si ze by to tak malo fungovat, ale ako sa hovori Bozie mlyny melu pomaly ale isto…

    a som rada, ze na to, ze ziadnu mnisku nepoznam, je moj vykon celkom dobry. takze priemer, to znamena ze to hadam horsie nebude 😀

    tak ma napadlo, ze by si mi mohol na mail napisat, ako to v takom klastore chodi, ulahcilo by mi to hladanie a luskanie sa roznymi zivotopismi. nie, toto nema byt roman, len poviedka….preto som sa rozhodla nestudovat tematiku dopodrobna, lebo som nepredpokladala, ze ju budem potrebovat 😉

    este sa vratim k tym sestram a k teme ako takej…neviem vsak ako to vysvetlit. povodne som premyslala nad tym, ze su to osoby(vacsina z nich, ktore som pri pisani pouzila), ktore sa za habit z nejakeho dovodu len skryvaju. mozno by som to prirovnala k sekte(?) priznam sa, tazko sa mi to vysvetluje…a asi by som ani nemala. malo sa to postupne odhalit, alebo len nacrtnut v pribehu… to by malo stacit na vysvetlenie toho zvlastneho spravania- napr zlostne pohlady, uskrny, velku prisnost…pretvarka… to uz znie ako sci-fi! skupinka zien si vytvori klastor a hra sa na reholne sestry aby maskovala napr nejake pokusy … tak ale to uz by sa potom smazili v pekle…no teda nakoniec som si vymyslela aj novy namet! 😉

    tema sa mi paci… tema neistoty v cloveku, ked vidi co sa deje vo svete. kde je hlad, kde je nespravodlivost. kde je teda Boh? v kazdom z nas ? v kazdom urcite nie…zvlastne, ako niekto dokaze velmi silno verit, bez stipky pochybnosti….

    a na zaver som nepochopila toto: …OBIDVA tieto rozemery su viac, alebo menej deformovane ludskou nedokonalostou. A v tvojom pripade myslim, ze hladas ten pripad viac.

    ???viac deformovane mojou nedokonalostou??? (tak?)

     

  • ee. Je mozne, ze som to v snahe zhutnit napisal nezrozumitelne. 😀

    …viac deformovane nedokonalostou mnisok. To co je bohatstvom klastora, tie dva zakladne rozmery, nedokazu 100% podat ludom okolo seba.

    Teba som myslel, ze sa snazis opisat pripad, kedy to mnisky nedokazu takmer vobec.

     

    Ad tema neistoty v cloveku. Kde je Boh, ked toto vsetko dopustil? Opat tenky lad a nema v nom jasno ani mnoho krestanov. Ale sestricky maju viac priestoru a moznosti, preto su v tejto teme viac doma a mnoho tychto tem je sucastou ich studia. Skus si na tuto temu precitat niektoru z papezskych encyklik. 

     

    Skusim Ti to podat na hrubo. Mozno neveriaci tento postoj odmietnu, ale aspon trochu nahliadnu do mojej „logiky“ problemu.

    Co je skutocna hodnota? IQ, zdravie, peniaze, moc, laska? Za co vymenis lasku?  Coho si ochotna sa vzdat koli laske? Vzdas sa radsej IQ, zdravia, penazi, moci, len aby si mohla skutocne milovat a byt milovana? Co obetujes preto, aby si sa dotkla skutocnej lasky?

    Je tou najvacsou laskou na svete Boh?  Nemiluje snad trpiacich? Nie je ich nadejou a utocistom? Ak mas priatela, s ktorym preskaces zivot v dobrom i zlom, v zajomnej dovere a opore, nebudes sa tesit, ze snim mozes byt vecne?

    Kde je miera, kedy je clovek menej hodnotny? kedy dostal menej? Ked to je vidno, ze mu chyba noha? ked halduje? Alebo staci, ze mam problem ucit sa cudzie jazyky, a co to sa naucim len s vynalozenim znacnej namahy? Ze nie som dost sikovny, rychly, ze neviem spievat? Ked som nevyliecitelne chory a v bolestiach? Kedy mam dovod sa stazovat? Ak mam moznost dotykat sa lasky, mam  najvacsi poklad. Cokolvek dobre by som mal okrem toho, bol by len drobny bonus.

     

    Skryvat sa za habit? Ano, da sa aj to. A dokonca to moze byt podvedomy utek. Od cielu stretnut sa s laskou a byt nou ta ma zial daleko.

     

    …zvlastne, ako niekto dokaze velmi silno verit, bez stipky pochybnosti….

    Jej ty takeho niekoho poznas? Ja nie. 😀

    To je ako dokazat rozlisit lasku a zalubenie. Ak sa zalubis, chces aby bol stastny a aby ste boli stastny spolu. Ak sa rozhodnes, ze to chces cez vsetky prekazky, aj keby si poznala jeho chyby a nech by sa stalo cokolvek, potom je to laska. Laska bez citu je chudobna, ale bez vedomeho rozhodnutia to je len vzplanutie.  A tiez, o lasku sa treba starat. Vytvarat prilezitosti milovat a byt milovana. Nenechat ju umriet.

    Podobne aj s vierou. Viera je dar. Ale nestaci ju len prijat, musis sa vedome pre nu aj rozhodnut. Aj ked pridu pochybnosti, aj ked nebudes Boha citit na blizku. Aj v tedy musis verit jeho laske. Potom je to viera a nie iba vzplanutie. A tiez sa o nu musis starat. Vytvarat prilezitosti milovat a byt milovana. Nenechat ju umriet.

    Pozor, to ze niekto veri, neznamena, ze je lepsi, ako neveriaci. Pre mna to znamena len, ze sa dotkol pravdy.

    Casto sa stretnem v zivote s vecou, ktorej nerozumiem. Ale ak nerozumiem, doverujem a cakam na vysvetlenie.

    Netvrdim, ze presne takto by tie myslienky formulovali aj sestricky, ale snad aspon orientacne Ti to pomoze.

     

    Mozem Ti nieco napisat o sestrickach. Ale bude to len hruby vycuc. Lepsie raz skusit ako sto krat pocut 😉

    O ktorych by si chcela nieco vediet? Idealne ak si zvolis nejaky z tunajsich radov. O salezianoch by som Ti toho mohol napisat viac. Ale to su muzi. Osobne som citil velky rozdiel v mentalite medzi sestrickami a muzmi.

     

    Da Vinciho kod ma trochu nahneval. Trochu, lebo som zvyknuty. Predstav si, ze by niekto tvrdil, ze Cerveny kriz kradne deti na prostituciu alebo ich predava na organy. Kazdy rozumny clovek by taky roman s pohorsenim odmietol. A v Da Vinciho kode sa utocilo na ludi, o ktorych viem , ze sa snazia byt dobri a sprostredkovat to dobro svetu.  Povazoval som to ze nefer.

     

    Zasadit roman do prostredia klastora? da sa , nie je to zakazane

    Kritizovat chyby? da sa, aj tam su len ludia

    Neidealne osoby v klasotre? je to mozne, poznam aj take, co ma vytacali. (mozno aj ja ich 😀 )

    Len o jedno ta prosim, nesklzni k lacnym zbytocnym utokom. Mam ich rad, aj ked su to len ludia.

     

    Zas som sa rozpisal. Tak sorry za dlhy text.

    Martin

  • aha!

    nevadi, ze to bolo dlhe, v pohode….

    pacilo sa mi co si napisal o laske, aj o viere, mam taky isty pocit…

    nahneval ta da vinciho kod? tak si pozri zeitgeist 😉 je to zaujimavy dokument…

    nemala som v plane nijake utoky voci viere, veriacim ci podobne…

    idem chvilu premyslat 🙂

     

    sorry za taky kratky text 🙂

    D.

     

  • A jeje.

    Pozeram, ze kazdych par dni si vyhodila dalsiu cast a teraz uz par tyzdnov nic.

    To som zas nechcel. Nemal som v umysle ta zastavit. Dufam, ze pauza je iny dovod ako moje prispevky. Navyse moja skusenost s prostredim, ktore opisujes, nemusi byt smerodatna, resp. mas pravo sa od nej odchylit podla svojej potreby.

     

    V kazdom pripade Ti zelam, aby si mala radost z pisania.

    Martin 😉

     

     

  • no, ta odmlka nie je umyselna, hoci mam co to este napisane…

    som rada, ze aspon niekoho to zaujalo 😉 urcite coskoro vyvesim pokracovanie, musim ho vsak najprv precitat a premysliet, pretoze sa mi zda take…co ja viem…

    p.s. dakujem za zaujem o dielko 🙂

     

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button