Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

22. Spolu

     Martina skoro vykríkla, keď zbadala Sama. Teda ten bol v stave! Špinavý, strapatý, okolo neho sa vznášal akýsi čudný zápach, ale inak bol celý. Ale rozhodne sa tak netváril. Dokonca sa chvíľu zdalo, že vôbec nie je šťastný, že ju vidí. Rýchlo na ňu pozrel a potom rýchlo sklonil hlavu. Niečo na ňom bolo iné. Ale čo?


   Ani nevedela, ako sa k nemu dostala. Chvíľu s Jaisom počuli štekot psa, a  vtedy sa Jais postavil a rozbehol sa za ním. Martina ho nasledovala, lebo nechcela zostať sama. Necítila sa v Nekhery isto, zato Jais tu žil od narodenia. Ona sem nepatrila.


   Šli za štekotom, ktorý po chvíli stíchol a potom sa znova ozval, tentoraz silnejšie. A našli Sama. Bol tam ešte s akýmsi mužom, psom a strakatým mačiatkom. Skúsila psa zaradiť do nejakej rasy, ale nešlo jej to. Bol svetlo hnedý, s krátkou srsťou a stojacími špicatými ušami. Vďaka dlhým nohám bol určite schopný rýchlo bežať, asi ako chrt. Trochu jej pripomínal poľovnícke plemeno, ale nevedela to naisto. Možno to bol kríženec.


   Mača jej pripadalo akosi smutne. Sedelo prikrčené so stiahnutými ušami, chvostík malo pritiahnuté tesne k telu. Na tvári malo nasadený nevinný výraz. Možno niečo vyviedlo, ale Martinu prekvapil práve ten výraz. Mačky vždy pokladala za tvory, ktoré s kamennou tvárou odmietali niesť dôsledok za každý roztrhaný vankúš (alebo roztrhaný gauč, ale to tu nebudeme rozoberať).


   Pozrela sa na muža. Nevedela presne určiť, koľko mal rokov, mohol byť tak v strednom veku. Bol vysoký, urastený a svalnatý, so špinavohnedými vlasmi skoro po plecia. Na vlasoch bolo vidieť, že sa o ne ich majiteľ veľmi nestará. Muž jej však v niečom nepripadal ako človek. Uši mal dlhšie ako by mal mať normálne a na konci boli špicaté. Navyše bol až neuveriteľne chlpatý. Na tvári, na opakoch dlane a tiež na celých chodidlách, lebo bol bosý. Ktovie, ako vyzeral zvyšok celého jeho tela. Ani oči nemal ľudské. Boli menšie a jedno mal zavreté. To otvorené malo zvláštne žlté bielko.


   Obrátila sa na Sama. ,,Čo tu ty robíš?“ spýtala sa ho prekvapene.


   Samo sa na ňu krátko pozrel a potom rýchlo sklonil hlavu, akoby sa zahanbil. ,,No, chcel som ti pomôcť. Ale ak ti to vadí, tak odídem.“ Poslednú vetu povedal čudným tónom, aký u neho ešte nepočula. Všimla si, že Jais mierne cúvol. Nohu mal ešte stále zranenú, ale aspoň nekrvácala a mohol chodiť.


   Muž sa pozrel na Sama a potom na Martinu. ,,Vy sa poznáte? Fali, nie!“


   Fali bol asi ten pes, lebo on jediný sa pohol. Vrhol sa dopredu, prebehol vedľa Martiny a pristál na Jaisovi, zvaliac ho na zem. Pustila mu oslintanú palicu na hruď a začala štekať. Muž sa prekvapene postavil. ,,Jais?“


   ,,Ahren?“ Jais odtisol Falin ňufák, lebo sa ho Fali pokúsila olízať. ,,Myslel som, že… no nič.“


   ,,Máš ešte Kameň?“ Ahren sa postavil a niečo zaštekal na Fali. Martina na to vyvalila oči a aj Samo zdvihol hlavu. Fali stiahla uši, chytila palicu do zubov a zliezla z Jaisa. Ten sa opatrne postavil.


   ,,Áno, ale nechcem ho tu vyťahovať. Žiaril, keď ku mne prišla Martina. Ozaj, toto je Martina.“ kývol smerom k nej.


   Ahren na ňu krátko pozrel, ale potom sa otočil späť k Jaisovi, ktorý spravil zopár krívajúcich krokov k nemu. ,,Čo sa ti stalo?“


   ,,Ale, Eszaan sa potreboval uistiť, že má nad ľuďmi moc.“ odvetil Jais. ,,Ináč, Martine sa ho podarilo zraniť. Pri troche šťastia sa mu aspoň zapáli rana.“ dodal obdivne.


   ,,Počkaj, ty si dievča? Martina? Nie si z Nekheru a ani tento tu, však?“ Ahren sa zatváril spokojne. ,,Fajn, tak vás hľadám.“ Sadol si na zem. ,,Chcel som vám pomôcť, ale vy ste si už obaja našli ochranu. Martina má Jaisa a Samo kocúra.“


   ,,Volá sa Laz, už som to vravel.“ odvrkol Samo. Zdalo sa, že nemá náladu na rozhovory, ale tú nemal vždy. ,,Nechcem byť drzý, ale máš niečo s okom?“


   Ahren pokrútil hlavou. ,,Nie, to je moje denné oko. Nočným by som nevidel, tak ho držím zavreté. Nie je to veľmi príjemné, ale dá sa na to zvyknúť. Ale tak to má každý vlkolak.“


   Martina si sadla vedľa Sama a Jais vedľa nej. ,,Vy…“ zmĺkla. Nechcela mu vykať. Ani Eszaanovi nevykala, možno preto, že ho prvýkrát videla v podobe zvieraťa a vtedy by vykanie vyzeralo divne. ,,Ty si vlkolak?“


   ,,Áno, posledný. Čiže keď bude po mne, Nekher na nás zabudne, úžasné!“ Ahren pohladil Fali, ktorá si k nemu ľahla na zem, po hlave. ,,Ale máte odo mňa pokoj, spln bol včera.“ dodal.


   Laz sa postavil a vliezol Samovi do lona. ,,Ja som ťa už videl.“ povedal.


   Martina nadskočila. Keby Laz neotvoril papuľku, neverila by, že to povedal on. Aj Jais ostal prekvapený. ,,Hovoriaca mačka? Vy ste nevymreli?“


   Laz si odkašlal a v Samovom lone sa postavil. ,,Predstavuje sa vám mŕtvy kocúr menom Laz.“ predniesol slávnostne.


   ,,Prepáč, ja som to tak nemyslel.“ zaspätkoval Jais.


   Ahren sa na Laza so záujmom pozrel, ale potom odvrátil pohľad. ,,To máš jedno, mačku vždy urazíš.“


   ,,No to by ste sa pekne potrápili, aby som skončil urazený.“ zvolala Laz sebaisto. ,,Na to treba skúsenosť i čas, lebo bez toho dovidenia, vážení!“


   Ahren prudko vytrhol Fali palicu z papule a ona prekvapene vyštekla. ,,No poď, chyť si to!“ Ahren jej palicu prudko hodil a Fali okamžite vyskočila a rozbehla sa za ňou, miznúc medzi stromami.


   ,,Hej, to robíme aj my!“ zvolala Samo prekvapene. ,,Myslím v našom svete, tam tiež psi so sebou vláčia palice.“ dodal rýchlo. Akoby oľutoval, že vôbec otvoril ústa. Martina vedela, že Samo neznáša, keď musí byť pokope s viac ako jedným človekom, ale aj tak sa jej na ňom niečo nezdalo.


   ,,Áno, nosia v nich svoje duše. Psia duša a telo nie sú schopné spolupracovať. Ale prosím vás!“ Ahren vyzeral prekvapene, keď naňho Martina a Samo pozreli ako na blázna.


   ,,To je blbosť!“ poznamenal Samo.


   ,,Možno pre teba.“ odvrkol Ahren. Viac nestihol povedať, lebo mu skočila na chrbát Fali. Pustila palicu a zaštekala, keď ju Ahren chytil a strhol zo seba dole. Fali sa mu vyšmykla z rúk, chytila palicu a ľahla si na zem.


   ,,To žiješ len so psom?“ spýtal sa Samo. Asi ho to zaujalo.


   Jais sa nervózne pomrvil. Martina doňho štuchla. Pozeral sa na Sama ako na vlka. V poriadku, vidí ho prvý krát, ale zase to nemusí preháňať.


   ,,No…“ Ahren sa pozrel do zeme. Takúto otázku asi nečakal. ,,Nie, mám rodinu… ale nemôžem sa s nimi stretnúť. Vlastne nechcem, to by ani jeden z vás nepochopil…“ Fali stiahla uši a tlmene na Sama zavrčala.


   Ten si našťastie uvedomil, že to prehnal a ďalšie otázky už nekládol. Chvíľu bolo ticho. Martina si odrazu uvedomila, že Samo akosi čudne smrdí. Ako tá pivnica. Nemala by mu vojsť do mysle? Zaváhala. Jais ju cítil, keď mu to spravila a Samo by mohol tiež. Reakcia by nemusela byť práve najlepšia. Rozhodla sa nechať to tak.


   Prvý sa ozval Ahren: ,,Tak fajn, máte v pláne tu len tak sedieť a hľadieť do prázdna?“ Postavil sa a oprel o strom, ktorý stál za ním.


   ,,Nie!“


   Martina sa strhla, Jais vyskočil na nohy a Fali od ľaku pustila palicu. Nikto z nich nečakal, že Laz je schopný vydať taký zvuk. Vykríkol to až neuveriteľne rozhodne a zároveň zúfalo. Rozbehol sa k Fali, niečo na ňu zamňaukal a potom sa otočil k Ahrenovi, s ktorým jeho výkrik ani nehol. Ani so Samom.


   ,,Ja viem, čo spravíme. Ahren, vraj nenávidíš draky. Ani ja, teda čiastočne a Martina a Jais ich podľa mňa tiež nemajú radi. To, čo si o tom myslí Samo, neviem.“ Pozrel na Sama, ktorý naňho zagánil. ,,Ale viem, ako sa ich zbaviť. Nieto nám pomôže, ale ja ho k tomu nedokopem.“


   ,,Lepšie povedané, Laz chce niekoho zverbovať.“ ozval sa Samo.


   Ahren sa poškriabal po hlave. ,,Ak vieš, ako sa k nemu dostaneme, tak s vám pomôžem. A Fali tiež.“ Fali sa postavila a zavrtela chvostom.


   ,,Hej a toto je akože záchranná akcia? Mňa z toho vynechajte, ja nechcem…“ začal Samo, ale to už ležal na zemi pod štekajúcou Fali. ,,Fuj, choď preč!“


   Martina sa postavila. ,,Ale to tam pôjdeme len takto? Bez prípravy?“ Nezdalo sa jej to múdre.


   ,,A čo máš v pláne, zavolať taxík?“ zahundral Samo, ktorému sa podarilo zhodiť zo seba Fali. ,,A nepozerajte sa tak na mňa, ja nechcem…!“


   ,,Nuž smola, ideme všetci.“ Ahren Sama chytil a zdvihol ho na nohy.


   ,,Ahren, ja tu mám skrýšu, možno by sa odtiaľ niečo hodilo.“ zvolal Jais a opatrne sa postavil. Noha ho stále bolela. Opatrne a krívajúc zamieril k miestu, kde ,,býval“. Ahren išiel za ním, stále držajúc protestujúceho Sama.


   Martina si až teraz všimla akúsi knihu. Bola stará a smrdela podobne ako Samo. Zohla sa a zdvihla ju. Vedľa nej ležala na zemi malá hnedá myš. Martina ju chytila do ruky a pozorne si ju prezrela. Myš mala prázdne oči!


   ,,Maťa, vezmi to, dobre?“ zvolal na ňu Samo. ,,Ja by som to spravil aj sám, kebyže ma tento tu nedrží ako väzňa na úteku!“


   Ahren na to nič nepovedal.


   Martina teda pomaly šla za nimi a Laz cupkal vedľa nej so spokojným výrazom v  tvári. Fali, kývajúc chvostom s palicou v papuli, uzatvárala tento čudný sprievod.


   Prvá a najhoršia chyba bola, že vzali Sama so sebou.

Komentáre

One Response to 22. Spolu

  • Ahoj Katka, dej v tvojom príspevku vyzerá byť zaujímavý. Páčia sa mi nevšedné spojenia ako „nočné a denné oko“. Máš zopár chýb v priamej reči. Za uvádzacou vetou, za ktorou nasledujú slová ako povedal, odpovedal… má byť čiarka, nie bodka a trošku som sa strácala v postavách, ale to bude asi tým, že nepoznám začiatok príbehu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button