Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Len pre svoje deti – 2. časť

Poznámka: Toto je nová, vylepšená verzia poviedky, ktorá sem bola nahratá 26. 7. 2013

 

Deti sedeli, už znova riadne vyumývané pri prestretom stole večere. V rukách mali lyžice, ale nejedli. Namiesto toho sa vypytovali Remaina rôzne veci ohľadom Zeme. Zem bola pre všetkých ľudí, ktorí sa narodili na Soyrane, veľmi pútavým miestom. Aj keď vedeli, že je preľudnená a je tam viac špiny a smogu ako tu, predsa len to bola kolíska ľudstva a chceli sa o nej dozvedieť čo najviac. Charlotte nepočula všetko, viac ako polovicu času strávila v kuchyni, skadiaľ nosila jedlo. Práve sa vracala do jedálne s misou šalátu, keď počula Samov hlas:

„Messenger musí riadiť veľa ľudí?“

„Ani nie, je nás len šesť.“

„A tí ostatní, ktorých je tak veľa?“

„Tí sú kolonisti.“

„Tí tu ostanú?“

„Áno.“

„A vy?“

„Ja sa vrátim na Zem.“

„A prečo sa tam vrátite?“

„Mám na Zemi veľa povinností.“

„Ale mohli by ste zostať aj tu,“ poznamenal Sam. „Aj tu budú mestá, ako na Zemi.“ Vtom mu skočila do reči Grace: „Vy nemáte rodinu?“

„Nemám,“ odpovedal Remain zamyslene. „Nikto z nás ju nemá.“

Charlotte mala na chvíľu pocit, že jej misa vypadne z rúk, ale ovládla sa a nedala na sebe nič poznať. Toto bola jedna z chúlostivých tém, o ktorých nechcela, aby s ním hovorili. Vedela, že nikto z posádky vesmírnych lodí nemôže mať rodinu, lebo kým by sa vrátil z vesmírnej cesty, už dávno by boli všetci po smrti. Taktiež predpokladala, že ich hosť sa môže cítiť trápne, keď si uvedomí, že bude žiť oveľa dlhšie ako všetci v tejto miestnosti. Kým Messenger doletí naspäť k Zemi, už budú dávno mŕtvi aj Lilianini vnuci.

Charlotte položila misu a prísne pozrela na deti dúfajúc, že prestanú s tým vypytovaním. Žiaľ, jej potomkovia neprejavili dostatok dôvtipu a matkin zamračený pohľad si vysvetľovali tak, že majú začať jesť. Popritom však s plnými ústami kládli ďalšie otázky.

Zvyšok večere prebehol pokojne, hoci Sam a Grace napriek viacerým naznačeným i priamo vysloveným upozorneniam neprestali rozprávať. Potom sa vo vedľajšej izbe zobudila malá Lily a začala plakať. Charlotte sa ospravedlnila a išla ju utíšiť. Zo stola odpratal Noah sám, hoci Remain mu ochotne ponúkol pomoc, a následne mu Noah ukázal jeho izbu. Deti napriek ich hlasným protestom poslal skôr spať.

 

Za úsvitu Charlotte Douglasová vošla do kuchyne a začala pripravovať raňajky. Noah sa zjavil vo dverách kuchyne práve vtedy, keď hviezda  HD 217231, pre zjednodušenie nazývaná slnko, začala vychádzať. Deň na Soyrane trval len o pár minút dlhšie ako deň na Zemi.

Neskôr prišli na raňajky aj Remain a deti. Všetci si posadali okolo stola, pili čaj a kávu a uvažovali, čo budú robiť v najbližších dňoch. Noah spomenul, že by sa zišlo spraviť novú strechu na stodole. Dobre, urobia to dneska. Ďalej bolo treba posekať a doviezť drevo vyrúbané v hore pomerne ďaleko odtiaľto. Na túto prácu si musí Noah zavolať aj ďalších dvoch-troch mužov zo susedných fariem a aj tak im to bude trvať skoro celý deň. Snáď by to bolo dobré urobiť o nejaké tri dni. Čím skôr, tým lepšie, aby drevo nestihlo zmoknúť. Potom Noah navrhol výlet do Greentownu, ich najbližšieho mesta. Greentown bol, ako každé mesto kolonistov, len malou osadou bez elektriny a bez priameho kontaktu s civilizovaným svetom. Douglasovci tam chodievali nakupovať zásoby tých vecí, ktoré potrebovali a nedokázali sami vyrobiť. Bolo tam aj múzeum, kde Charlotte ešte ako malá videla po prvýkrát hodinky, hoci staré a rozbité, a ďalšie predmety, čo mali pôvodne uľahčiť život prvým kolonistom, ale bez elektrického prúdu a častokrát poškodené už boli nanič. Remain aspoň uvidí život kolonistov aj inde, ako na ich samote. Návrh sa dočkal búrlivého súhlasu a rozhodli sa, že tam pôjdu zajtra poobede. Deti boli z cesty do Greentownu nadšené. Tento výlet bol pre nich vždy mimoriadnou udalosťou, ale ísť do Greentownu s cudzincom zo Zeme, pričom im budú všetci závidieť, že býva priamo u nich, to bolo čosi úžasné.

Po raňajkách sa rozdelili: Noah, Remain a deti sa vybrali von začať s tou strechou a Charlotte umyla riad a pustila sa do prania. O desiatej prerušila prácu a išla im urobiť niečo na občerstvenie. Keď vyniesla tácku s chlebíčkami von, zmeravela: Nielen Noah a deti, ale aj Remain vyliezol hore na strechu, asi štyri metre nad zemou. Strecha bola navyše rozobratá, staré škridle ležali na kope a jej muž s pomocníkmi práve pribíjali klince do nových trámov. Charlotte si vôbec nevšimli, nerušene pokračovali v práci a smiali sa. Noah ukazoval Remainovi, čo a ako má robiť. Charlotte, ešte vždy s nepríjemným pocitom mrazenia na chrbte položila tácku na okraj studne a pri najbližšej príležitosti si zavolala Noaha. Spýtala sa ho, či si vôbec uvedomuje, aké je to nebezpečné. Pre deti nie, tie sú už od malička zvyknuté loziť po stromoch, ale  Remain nie je. Pochádza predsa zo Zeme, kde existuje už len priemysel a mrakodrapy.

„Ale prosím ťa, je tu predsa preto, aby zažil nejakú zmenu,“ oponoval Noah.

„Je zvyknutý riadiť vesmírnu loď a nie opravovať strechu,“ povedala nešťastne jeho žena.

„Ale ide mu to celkom dobre. Miláčik, hádam ho nenecháme celý deň zavretého v izbe. Musí niečo robiť.“

„Uvedomuješ si, akú máme za tohoto človeka zodpovednosť? Čo keď spadne… čo keď sa mu niečo stane?“

„To sa nestane a keby aj… má pri sebe svoj indikátor. Záchranný aeroplán alebo stratoplán by sem dorazil za pár minút.“

Charlotte bola neveľmi uspokojená, ale zostala ticho.

 

Večer Charlotte šila v kuchyni. Vo vedľajšej izbe boli Remain, Sam a Grace. Cez pootvorené dvere počula útržky rozhovoru:

„Ty si na Soyrane už bol, nie?“ spýtala sa Grace.

„Áno, ale to bolo veľmi dávno. Pred stovkami rokov. Soyrana vtedy vyzerala úplne inak.“

„Vtedy ešte nestál ani náš dom?“

„Ty si ale hlúpa, Grace,“ povedal povýšene Sam. „Jasné, že nebol náš dom. Ani tento les dookola vtedy ešte nebol.“ Potom sa obrátil k Remainovi: „Keď cesta na Soyranu trvá tak veľmi dlho, čo na tej vesmírnej lodi celý čas robíte?“

„My väčšinu času nie sme pri vedomí. Skoro celú cestu sme zmrazení.“

„To vás len tak strčia do mrazničky?“ zaujímala sa Grace.

„Ak sa nevieš spýtať niečo múdre, tak buď radšej ticho,“ uzemnil ju Sam. „To je predsa jasné, že ich nestrčia len tak do mrazničky, však, Gareth?“

„Áno, je to iné. Zmrazujú nás pomaly a postupne. Podobá sa to skôr na dlhý spánok.“

„Bolí to?“ spýtala sa Grace.

„Vôbec nie… len na začiatku stačí pretrpieť zopár nepríjemných injekcií.“ Vtom sa zarazil, lebo si uvedomil, že žiadne z týchto detí nikdy nezažilo vpichnutie injekcie. Iste, vedeli, čo to je, rovnako, ako vedeli, čo je to mraznička alebo elektrina. Ale boli to pre nich len abstraktné pojmy. Niečo, o čom sa učili, ale nikdy to nevideli na vlastné oči. No ak bude prebiehať všetko podľa plánu, onedlho sa to zmení. Tento ostrov bude jeden z prvých, ktoré zmodernizujú. Ako videl aj sám, pri pohľade z vesmíru, Soyrana nemala žiadnu pevninu. Jej výškové rozdiely boli oveľa menšie, ako na Zemi a tak celý jej povrch tvorila zelenomodrá spleť tisícok ostrovov a plytkých morí.

„Grace by to určite bolelo. Ona reve kôli všetkému,“ posmieval sa jej Sam.

„To vôbec nie je pravda!“ urazila sa Grace. „Ani by som nemukla…“

Charlotte na chvíľu prestala počúvať. Zamyslela sa a spozornela až vtedy, keď sa z izby začínal ozývať podozrivý hrmot. Z dverí vybehol nadšený Sam.

„Čo sa to tam deje?“ spýtala sa vyľakane.

„Idem zavolať ocka, aby nám pomohol. Gareth povedal, že nám premietne nejaké mikrofilmy a na to potrebuje veľkú rovnú plochu. Tak odsúvame nábytok od steny…“

„…chcel si povedať pán Remain.“

Sam vzdorovito pozrel na matku: „Gareth nám povedal, aby sme ho oslovovali krstným menom.“

Charlotte cítila, že prehrala. Nechala Sama ísť a zamrmlala niečo o tom, že potom majú izbu vrátiť do pôvodného stavu. Noah prišiel a o krátku chvíľu sa z izby ozývali výkriky nadšenia. Charlotte došila, znížila plameň olejovej lampy a pozametala kuchyňu. Práve s tým skončila, keď vtom do miestnosti vtrhol Sam a začal radostne vysvetľovať matke:

„Keď budem veľký, tak sa presťahujem na Austrinon a potom si postavím vlastnú raketu…“

„…Hovorí sa vesmírna loď, Sam.“

„….vesmírnu loď a stanem sa astronautom a potom budem letieť na Zem. A cestou sa nechám zmraziť, lebo to nič strašné nie je, a potom, keď doletím na Zem…“

Charlotte prestala počúvať, bola unavená. A tak len prikyvovala, povedala mu, aby si nezabudol umyť zuby a išla spať.

 

Ráno bolo veľmi pekné počasie a tak raňajkovali vonku na terase. Charlotte sa tešila kôli nim. Cesta do Greentownu trvala dlho a nebolo by dobré, keby ich na nej zastihol dážď. Potom Noah išiel pokosiť lúku. Charlotte začala umývať riad. Zrazu sa na otvorených dverách kuchyne ozvalo nesmelé zaklopanie.

Charlotte prekvapene prišla ku dverám. Stál v nich Ted Downs, dvanásťročný chlapec, ktorý býval dosť ďaleko odtiaľto. Podal Charlotte debničku s náradím a povedal, že si to kedysi požičal jeho otec a teraz to vracia. Charlotte odvetila, že dobre, nech to zanesie do kôlne. Chlapec sa však nehýbal z miesta. Ted bol vždy trochu nesmelý. Aj teraz len stál a prešľapoval na mieste a napokon zakašľal. Keď sa na neho Charlotte pozrela, potichu sa spýtal: „Ehm, pani Douglasová… prosím vás, mohol by som sa na neho ísť pozrieť?“

„Nie!“ zvolala Charlotte, bola to jej prvá reakcia. Hádam predsa nebudú ukazovať ich hosťa ako nejakú turistickú atrakciu. Lenže Ted zosmutnel. Vlastne zosmutnel je slabé slovo. Pravdepodobne sa už veľmi dlho tešil na to že uvidí niekoho zo Zeme a teraz kôli tomu prešiel mnoho kilometrov s ťažkou bedničkou, aby mal nejakú zámienku, prečo sem prísť – a ona mu to nedovolila. Ted sa zatváril tak nešťastne, že už len pohľad na neho bol na zaplakanie.

„Tak dobre, môžeš, je tamto vzadu na dvore. Ale veľmi nenápadne!“

Ted razom ožil a vybehol von. Charlotte sa zasmiala a začala ukladať čisté taniere do políc. Za chvíľu sa Ted vrátil.

„Videl si ho?“ spýtala sa Charlotte.

„Áno… je skvelý!“ vykríkol Ted. „Ďakujem, pani Douglasová!“

 

Onedlho prišiel Noah a mohli prestierať na stôl. Obed bol o čosi skôr, aby mali dosť času na cestu do Greentownu a späť. Počasie sa však zhoršilo, nebo sa takmer úplne zatiahlo mrakmi a vyzeralo, že bude pršať. Deti z toho boli smutné. Situácia však nebola celkom beznádejná. Ešte stále sa občas medzi oblakmi zjavilo aj slnko.

Deti sa bez nadšenia mrvili v jedle, lebo zelenina v omáčke im nikdy nebola celkom po vôli. Sam za maminým chrbtom začal robiť všelijaké grimasy a Grace sa smiala.

„Jedz, Sam, lebo nikam nepôjdeš,“ povedala Charlotte. Grace sa zasmiala. „Ani ty, Grace.“ Grace začala poslušne jesť, ale o Samovi sa to nedalo povedať. Naďalej sa vŕtal vidličkou v tanieri.

„Ja to myslím vážne, Sam,“ zdôraznila Charlotte, a utierala malú Lily, ktorá si viac jedla poroztierala po tvári, ako dala do úst. Gareth práve dojedol. Vzal prázdny tanier a odniesol ho zo stola so slovami: „Ďakujem, pani Douglasová, bolo to výborné.“

„Vidíš, Sam?“ povedala Charlotte, keď brala tanier. Sam začal okamžite jesť, keď videl, že prázdny tanier nechal aj jeho hrdina. Aby to mal čo najrýchlejšie za sebou, napchal si všetko do úst a až potom začal žuť. Pritom sa pokúsil napodobniť Garethov hlas, hoci s plnými ústami sa mu to veľmi nedarilo: „Ďakujem, pani Douglasová, bolo to odporné.“ Grace sa chichotala a skrývala si tvár za svoj pohár.

Charlotte cítila, že sa opäť červená, ako vždy, keď ju jej deti strápňovali na verejnosti. „Sam, dneska poumývaš riad ty.“

„Ale prečo zase jaaaaaaa…“ zakvílil Sam. „Prečo nemôže umývať Grace?“

„Lebo ona všetko zjedla pekne bez reptania.“ Grace sa na neho škodoradostne usmievala.

„Keď budem veľký, nebudem musieť umývať riad,“ hundral Sam. „Budem letieť do vesmíru a budem žiť oveľa dlhšie než ty, Grace!“

„Aj ja budem letieť do vesmíru a poletím až na Zem a budem žiť dvesto rokov! A potom sa vrátim späť a potom už budem žiť tak dlho, že ty už budeš dávno mŕtvy!“

„Pche, to je nič. Ja budem prvý človek, čo preletí naprieč celú Galaxiu a preto budem mať oveľa viac ako stotisíc rokov!“

„No a čo, ja budem letieť do susednej galaxie a budem žiť oveľa dlhšie než ty!“

„To už stačí!“ skríkla Charlotte. Bola zhrozená z toho, ako sa jej deti dohadovali, kto z nich bude dlhšie žiť. A takmer rovnako ju trápilo, ako sa asi musí cítiť Gareth, keď si znova uvedomí, že ich všetkých prežije.

„Sam, okamžite choď umývať riad!“

Sam vstal a nalial si do lavóra vodu z vedra. „A prečo nemôže umývať občas aj Grace?“

„Lebo je ešte malá. A navyše, ona sa bude starať o tvoju sestru.“ Charlotte práve vyberala Lily z jej stoličky, ktorú zhotovil Noah. „Len ju prebalím a potom ju dám do záhrady, kde na ňu bude dávať pozor.“

„Bude výborné, keď sem už konečne dáme elektrinu. Potom budeme mať aj umývačku riadu!“ Sam bol očividne potešený tou predstavou.

Charlotte vyniesla Lilian do záhrady a posadila ju na deku. V tej chvíli opäť svietilo slnko. Dúfala, že to tak vydrží.

Noah už zapriahol do voza. Deti sa vychystali a rozlúčili sa s mamou. „Snažte sa vrátiť ešte za svetla!“ volala za nimi a na rukách držala Lilly. Mávali jej, až kým koč nezašiel za kopec.

Chvíľu ostala stáť pri bráne  Po oblohe preletel stratoplán. Ozvena jeho tresku bola slabá a tlmená. Stratoplány totiž lietali tak vysoko, že tam už nebol skoro nijaký vzduch, ktorý by šíril zvuk. Potom uložila Lily spať.

O nejaký čas počula opäť klopanie na dvere. Otvorila a vo dverách uvidela stáť deti pani Brownovej, dvojčatá Alec a Allie. Často sa hrávali s jej deťmi. Charlotte ich pozvala dnu. Obaja držali v ruke košík.

„Moja mama vám posiela košík so šijacími potrebami, ktoré si od vás požičala,“ povedala Allie, „a pýta sa, či by zajtra alebo napozajtra nemohla k vám prísť na návštevu.“

„Ale samozrejme,“ odvetila Charlotte a vzala košík. No pozrime sa, nielen deti, ale aj dospelí sú zvedaví na človeka zo Zeme.

Alec jej podal svoj košík. „Môj ocko vám posiela nejaké klince, ktoré mu požičal pán Douglas.“

„Dobre.“ Charlotte vzala aj druhý košík. Oba ich položila na stôl a potom sa otočila späť k dvojčatám. „Sam a Grace tu teraz nie sú. Odišli do Greentownu a vrátia sa len večer.“

Alec a Allie však výnimočne nehľadali deti. „Mohli by sme vidieť toho astronauta, ktorý u vás býva?“ spýtali sa obaja naraz.

„Obávam sa, že to nie je možné,“ povedala Charlotte.

Na tvárach dvojčiat sa síce nezjavil ten výraz akútneho zúfalstva, aký videla u Teda, ale kútiky úst im ovisli úplne rovnako.

„Pán Remain totiž odišiel aj s pánom Douglasom a deťmi do Greentownu.“

„Aha,“ povedala Allie. „No, my už pôjdeme,“ doplnil Alec.

„Počkajte, zoberte si aspoň koláčiky.“ Charlotte im ponúkla tácku s ešte teplým pečivom. Allie zdvorilo odmietla, Alec si pre zmenu nabral plnú hrsť. Allie na neho pozrela a zamračila sa. Alec sa veselo uškrnul. Aj keď boli dvojčatá, neboli celkom rovnakí.

Rozlúčili sa s pani Douglasovou a vybrali sa domov. Charlotte im povedala, aby si dávali pozor. Ona by Sama a Grace na takú dlhú cestu samých nepustila, ale dvojčatá Brownovcov tu neboli prvý raz.

Charlotte si sadla, aby si oddýchla a vzala do rúk knihu. Čítanie ju však dnes akosi nebavilo. Po chvíli vstala a išla do záhrady oberať uhorky.

O nejaký čas počula, ako po ich poľnej ceste hrkoce voz. Zdvihla hlavu a uvidela bričku ťahanú jedným koňom. Sedel v nej pán Musgrave, jeden z ich „susedov“, ak za susedstvo možno pokladať bývanie vo vzdialenosti desiatich míľ od seba. Pán Musgrave zastal pred ich domom a začal vykladať akési knihy. Zbadal Charlotte Douglasovú v záhrade a išiel rovno k nej. To je už ďalší. Ak to takto pôjde ďalej, pomyslela si Charlotte, možno nám aj Wendwlovci vrátia tie dve vrecia pšenice, ktoré si od nás požičali pred rokom.  

„Dobrý deň, pani Douglasová. Vianne (to bola jeho žena) vám chcela vrátiť tie knihy, čo si od vás požičala asi pred mesiacom. Tak som si povedal, že sa na chvíľu zastavím.“ Pán Musgrave toho hovoril ešte veľmi veľa a Charlotte sa usmievala, prikyvovala a umyla si ruky vo vedre. Bolo len otázkou času, kedy sa na to spýta.

„…No a tak mi napadlo, že keď idem okolo, tak sa tu môžem na chvíľu zastaviť. A len tak mimochodom, počul som, že tu máte nejakého hosťa.“

„To je pravda,“ súhlasila Charlotte. „Žiaľ, teraz tu nie je. Išiel s Noahom a deľmi do Greentownu.“

„No, to je smola,“ povedal pán Musgrave očividne sklamaný. „Tak ja už pôjdem…“ Charlotte ho zastavila a zo slušnosti ho pozvala na čaj a pán Musgrave zo slušnosti neodmietol. Rozprávali sa asi hodinu, kým sa z vedľajšej izby neozvalo mrnkanie malej Lily, ktorá sa už zobudila. Pán Musgrave teda poďakoval a odišiel. Charlotte išla prebaliť Lily.

Za ten čas, ako boli vo vnútri, trocha spŕchlo, ale potom sa zase vyjasnilo. Mraky sa potrhali a na nebi bolo vidieť oba mesiace. Menší Iartus visel na západe, sotva viditeľný. Bol krátko po nove. Erythneus práve vychádzal, veľký a guľatý. Pre Erythneus sa blížil spln. Charlotte vyšla von a spustila vedro do studne. Keď začula šplechnutie, začala krútiť pákou. Lano na hriateli sa pomaly navíjalo.

Čoskoro tu budeme mať vodovod, uvažovala Charlotte. Vodovod a elektrinu. Práčku a umývačku riadu. Deti sa už na to tešia. Všetko nám tu zmodernizujú…

Zmodernizujú. Charlotte pocítila závan vetra na tvári. Zdvihla hlavu a uvidela les, pokojný a zelený. Uvidela lúku pokrytú záplavou kvetov skorého leta. Videla stajne a maštale, polia a záhrady, stodoly a sýpky a všetko, čo malo svoju účasť na pokojnej existencii sídla Douglasovcov. Odhrnula si vlasy z čela.

Čo im chýbalo? 

 

(Pokračovanie poviedky)

 

Tento príspevok je z kategórie

Viac podobných príspevkov nájdete tu.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

2 Responses to Len pre svoje deti – 2. časť

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button