Literárny blog Kope Vás múza?
Cestovateľský blog Cesty a rieky
pomôž mi do ticha…
zbútľavel som
takmer do prstov
kedysi som nimi zdrapil zem
keď ňou márne kmásal
vietor
zúfalo praskajúc
stŕhal hrdosť
kým
zem vtiahla bolesť
po každom súboji
stečený
zvnútra
kamsi do útrob
šeptám
o nás
každému
kto sa skláňa
zbútľavel som
keď raz celkom stečiem do ticha
už mi ju nevezme
žiaden vietor…
Ďalšie príspevky
jednoaktovka o metamorfóze
občas sa zdá moje hniezdo prázdne
…
balada o záhrade
ešte si ťa kŕčovite zvieram
modlitby
verím, že aj prach má punc večnosti
kým ti vyhladím brázdy
vášnivá spomienka na čaj o piatej
pominuteľné šmuhy na skle
dni počítané na dotyky
impresia bez dotyku
Dotyky
aj keď mlčím
si prach..
Ach, ženy…
sú rána keď sa bezcielne brodíš trávou
vždy keď mi prudko vrazíš do slabín
tak ako tráva
niečo mi uniklo
do tvojich pláží
To je nádhera! Obdivujem ťa, ako dokážeš písať poéziu. Všetky tvoje verše sú veľmi citlivé, až mi to zovrie srdce… zakaždým. Naozaj krásne.
to si nezaslúžim, ale ďakujem
vedieť tak písať poéziu, ako ty prózu 🙂
dúfam, že sa ti darí..
pri konci ma dokonca zamrazilo a nebolo to preto, že by mi bolo zima. Fakt úžasné. Tvoje verše nikdy neobídem.
Zuzana
Už nechcem počuť, že si niečo nezaslúžiš. Zaslúžiš, a právom! Ja nikdy nehovorím niečo, čo si nemyslím alebo čo necítim. A pri tvojich básňach prežívam hotovú rozprávku… samy sú úprimné, cítiť to z nich – na nič sa nehrajú, skrátka ohúria tou svojou skromnosťou.
Písať poéziu ako ja prózu? :D:D bože môj… 😀
Či sa mi darí? … nooo ani nie 😀 (v písaní teda určite nie, mám pocit, akoby som to celé zabudla), ale ja si z toho nič nerobím ;D
ďakujem, Zuzka 🙂
skromné? práve mi začalo pršať do nosa 🙂
Neverím…