Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Len pre svoje deti – 1. časť

Poznámka: Toto je nová, vylepšená verzia poviedky, ktorá sem bola nahratá 26. 7. 2013

 

Bolo pekné odpoludnie, teplo, no nie horúco. Po nebi plávalo niekoľko bielych mrakov. Nedávno pršalo, ale z cesty sa už začal dvíhať prach. Vírili ho nepokojné kopytá dvoch koní zapriahnutých do voza. Voz stál na kraji cesty a kone neustále potriasali hlavami a hrabali kopytami. Bolo im už dlho.

Neďaleko koča stála Charlotte Douglasová, starostlivo učesaná a oblečená vo svojich najlepších šatách. Dnes ráno veľmi dlho stála pred skriňou a bezradne rozmýšľala, čo si má obliecť. Pritom na tom v podstate nezáležalo. Aj tak ju bude vídať aj v bežnom domácom a pracovnom oblečení, ale prvý dojem je predsa len dôležitý. A ona na neho chcela urobiť dobrý dojem. Ešte nikdy sa nestretla s človekom zo Zeme.

Jej manžel, Noah Douglas, stál vedľa nej. Bol tiež oblečený takmer slávnostne, ale z jeho postoja bolo badať prekvapenie a rozpaky. Hľadel totiž na toho človeka, človeka, ktorý bude u nich bývať minimálne mesiac, azda viac – a vyzeral úplne inak, ako si ho predstavoval.

Predovšetkým ho zarazilo, aký je mladý. Vyzeral, že nemá ani dvadsaťpäť rokov a po telesnej stránke ani oveľa viac nemal. Ale čisto prakticky bol od nich starší, oveľa, neuveriteľne starší. Prvýkrát prišiel na Soyranu vtedy, keď na jej súši ešte len živorili rastliny v nie veľmi čistom ovzduší. Narodil sa v čase, keď nežil ešte ani Noahov praprapraprapredok a na Soyrane neboli  žiadni kolonisti. Napriek tomu bol od neho mladší.

Druhá vec, ktorá ho prekvapila sa tiež týkala jeho vzhľadu. Po tom, všetkom, čo počul o Zemi si Noah predstavoval pozemšťanov ako bledých a neduživých ľudí, ale on taký vôbec nebol. Noah mal oproti nemu len o niečo tmavšiu pokožku, čo spôsobil stály pobyt na slnku. Inak ale pozemšťan vyzeral byť rovnako zdravý, ako oni.

Jeho odev tiež vzbudil Noahov údiv. Samozrejme, nepredpokladal, že bude oblečený v leteckej uniforme, alebo dokonca v skafandri. Napriek tomu to akosi podvedome očakával. Pozemšťan mal však oblečenú jednoduchú košeľu a nohavice. Ale Noah vedel, že jeho odev je vyrobený z oveľa jemnejších a odolnejších vlákien, ako ten ich. Bola medzi nimi neprekonateľná priepasť, ktorú mohol Noah mohol len ignorovať, nie však zničiť. A práve táto priepasť v ňom vyvolávala obavy. Aj tak však k nemu cítil sympatie a keď mu ten človek podal ruku a pritom sa usmial, usmial sa aj Noah. „Gareth Remain“, predstavil sa.

Pri podávaní ruky si Noah všimol niečo na jeho zápästí. Vyzeralo to trochu ako hodinky. Noah videl kedysi jedny staré hodinky v meste, ale dobre vedel, že toto nijaké hodinky nie sú. Možno ukazovali aj čas, ale to bola ich najposlednejšia a najmenej podstatná funkcia. Ich skutočný význam bol oveľa väčší. Tú vec nosil každý člen posádky Messengera a nesmel si ju dať nikdy dole, za žiadnych okolností. Hovorilo sa tomu indikátor a sledovalo to všetky životne dôležité funkcie človeka. Zároveň bolo aj vysielačkou, ktorá udávala presnú polohu jeho nositeľa na planéte. Zvyšovalo to ich bezpečnosť počas letu i po pristátí. Kolonisti, pochopiteľne, nič také nemali. Tvorilo to ďalšiu priepasť medzi nimi a pozemšťanmi, či skôr prehlbovalo tú prvú.

Gareth Remain podal ruku aj Charlotte a potom Noah ukázal gestom ku koču. V tej chvíli sa cítil trápne, že pôjdu vozom, keď Remain bol zvyknutý na lietanie vo vesmírnych lodiach a v stratoplánoch. Ale na toto Remain predsa musel byť pripravený. A o to tu vlastne išlo. O oddych od všetkých stratoplánov, kozmoplánov, hyperelektrární, od všetkej techniky. Astronauti chceli zažiť pravé domáce prostredie, to jediné, čo im chýbalo. A Noah si opäť vybavil pocit hrdosti, ktorý zažil, keď sa dozvedel, že sú jednou z rodín, ktoré vybrali ako rodiny „s pravým domácim prostredím“. Zároveň to malo slúžiť ako dočastné ubytovanie astronautov, náhradné riešenie potom, ako Messenger pristál a jeho posádka sa spamätala z kultúrneho šoku. Soyrana totiž vyzerala úplne inak, ako ju tu zanechala posledná loď. Nikto ich nemohol na toto pripraviť. Zem a Soyrana boli totiž od seba nepredstaviteľne vzdialené. Každá výmena informácií medzi nimi trvala stovky rokov.

V koči cestou domov sa pokúšali prelomiť trápne ticho nejakými všeobecnými frázami, ale nedarilo sa im to. Obe strany cítili, že je to zbytočné. Charlotte dúfala, že to spraví čas.

Napokon voz zastal pred ich domom, mohutným statkom s množstvom hospodárskych budov v blízkosti. Každé sídlo v tejto oblasti muselo byť zároveň aj malou farmou, ak sa jej obyvatelia chceli uživiť. Dom aj okolie však boli pekne udržiavané. V jeho blízkosti rástli okrem ovocných stromov aj nejaké okrasné, v záhradke sa okrem zeleniny pestovali aj kvety. Okolo stĺpov na terase sa ovíjal divý vinič.

Keď zastali a vystúpili, vchodové dvere sa otvorili a vybehli z nich dve deti. Ako ich Charlotte poznala, celý čas čakali pri okne prilepené nosami na skle. Charlotte im totiž zakázala vychádzať, aby si neušpinili svoje sviatočné šaty.

Ako prvý bežal asi deväťročný Sam a hneď za ním jeho mladšia sestra Grace. Najmladšie dieťa Douglasovcov, dcérka Lilian tu nebola. Charlotte ju nemohla nechať samú s týmito nezodpovednými deckami a tak ju na dnešný deň zaniesla k pani Ridleyovej. Margareth Ridleyová bola z malej Lily celá uveličená a s radosťou by ju strážila hoci aj každý deň.

Sam pribehol k novému prišelcovi a vyvaľoval na neho oči. Doslova vyvaľoval. Potom povedal: „Vy nevyzeráte, ako by ste mali tisíc rokov.“

„Sam!“ skríkla Charlotte pohoršene. Ešte pred tým, ako s ponukou oficiálne súhlasili, Charlotte vymohla od svojich detí sľub, že sa budú slušne správať a že mu nebudú klásť nijaké hlúpe a trápne otázky. A už je to tu.

Charlotte zhrozene čakala, ako Remain zareaguje, ale on sa len usmial a kľakol si na koleno, aby mal oči na rovnakej úrovni, ako Sam. „Však ani nemám tisíc rokov. Iba deväťstoosemdesiatjeden.“

„Fíha, to je veľa!“ zvolala Grace, ktorá dobehla vedľa Sama. „Cesta na Soyranu trvá veľmi dlho, však?“

„Presne dvestotridsaťdeväť rokov.“

„A prečo tak dlho?“ vypytovala sa ďalej.

„Lebo Zem a Soyrana sú od seba veľmi ďaleko. Aj tej najrýchlejšej vesmírnej lodi cesta sem trvá celé storočia.“

„A prečo nemôže letieť rýchlejšie?“

„Lebo kedysi veľmi dávno žil na Zemi jeden múdry muž menom Einstein a ten povedal, že nič nemôže letieť väčšou rýchlosťou ako svetlo.“

„A bola to veľká vesmírna loď, na ktorej ste prileteli?“

„Obrovská.“

„Väčšia ako náš dom?“

„Do nej by sa zmestilo päťdesiat takých domov. A ešte by v nej ostala kopa voľného miesta“

Grace neveriacky roztvorila oči.

„To ste tú loď riadili celkom sám?“ spýtal sa Sam.

„Nie, sám nie.“

„A…“ začal znovu Sam, ale Charlotte ho prerušila: „To už stačí!“ zvolala. „Pán Remain si chce určite oddýchnuť po takej dlhej ceste a vy sa ho len neustále vypytujete. Vráťte sa pekne naspäť do domu a choďte sa umyť. Čo nevidieť bude večera.“

„Ale mamííííí…“ zakvílil Sam. „Veď si nás umývala celé dopoludnie…“ Charlotte na neho prísne pozrela a už ani nemukol.

Mierne začervenaná sa obrátila opäť k Remainovi, ktorý stál s rukami vo vreckách a stále sa usmieval. Predstavila mu svoje deti a zmienila sa aj o Lilian. Gareth každému dieťaťu podal ruku. Charlotte videla nadšenie v detských očiach a čiastočne sa jej uľavilo, aj keď sa nemohla zbaviť trápneho pocitu z predchádzajúceho rozhovoru. Deťom sa nový obyvateľ ich domu nesporne páčil.

 

Keď pred mnohými storočiami astronómovia objavili planéty obiehajúce okolo hviezdy HD 217231, vzbudilo to veľmi veľký rozruch. HD 217231 v súhvezdí Pegasa, ktorej naši predkovia neprisúdili nijaké meno, bola totiž prekvapivo podobná Slnku. Ešte väčší rozruch vyvolalo zistenie, že druhá planéta v systéme má hmotnosť a hustotu skoro rovnakú ako Zem. Planétu obiehali dva mesiace, ktoré rovnako ako ju pomenovali po dávno zabudnutých božstvách. Väčší a guľatý Erythneus mohol byť takmer presnou kópiou nášho Mesiaca. Menší a o dosť vzdialenejší Iartus mal nepravidelný tvar. Tri štvrtiny povrchu planéty pokrývali oceány bohaté na sírovodík a kyselinu uhličitú. V atmosfére Soyrany sa nachádzal oxid uhličitý, amoniak, metán, a iné uhľovodíky. Tlak vzduchu bol niekoľkonásobne vyšší ako tlak na Zemi. Z hľadiska obyčajného človeka bola Soyrana vražedným peklom, ktorej jedovaté plyny a vysoký tlak by vás zabili skôr, než by ste stihli vykríknuť. Pre astrobiológov sa Soyrana stala vysneným rajom. Bola totiž identickým dvojčaťom Zeme spred niekoľkých miliárd rokov. Tieto dve planéty mali len jeden nepatrný rozdiel. Na Zemi bolo zasiate semeno života, ktoré stvorilo modrú oblohu a dýchateľný vzduch. Na Soyrane nie. Soyrana vyzerala presne rovnako ako pred miliardami rokov, keď bola stvorená. Ale to sa dalo napraviť.

Ľudia vymysleli odvážny projekt, ako pretvoriť Soyranu na druhú Zem. No nie takú, akou je teraz, ale takou, aká bývala. Ovzdušie Zeme sa totiž pomaly ale isto zamorovalo výfukovými plynmi. Ozónová vrstva sa stenšovala. Mnoho rastlinných a živočíšnych druhov stálo na pokraji vyhynutia. Soyrana pre nich znamenala druhú šancu – pre nich, aj pre celé ľudstvo vôbec, lebo sa schyľovalo k tomu, že raz budú musieť svoju zničenú planétu opustiť.

Na Soyranu boli vypustené stovky nepilotovaných kozmických lodí, ktoré všetky oceány rovnomerne zamorili kultúrami geneticky upravených baktérií. Baktérie, ktorým nevadil sírovodík vo vode, sa rýchlo rozmnožovali a do vzduchu vypúšťali kyslík. Za niekoľko desiatok rokov už mohli byť dovezené nové druhy baktérií a prvé mnohobunkovce. Dvesto rokov potom, ako oceány osídlili prvé baktérie, život v moriach prekvital. Kyslíka už bolo dosť na to, aby vytvoril akú-takú ozónovú vrstvu a na súš mohli byť privezené prvé odolné rastliny. Rastliny výdatne pomáhali tvorbe ďalšieho kyslíka a likvidovali jedovaté plyny. Na Soyranu boli dopravené nové rastliny a prvé suchozemské živočíchy. O ďalšie desaťročia už bola schopná prežiť na povrchu Soyrany väčšina súčasných rastlinných a živočíšnych druhov. Zanedlho mohli prísť na planétu prví kolonisti. Niekoľko storočí ľuďmi urýchlenej evolúcie dokázalo urobiť Soyranu až neuveriteľne podobnú Zemi.

Ďalší ľudia prichádzali na planétu. Boli vybudované prvé mestá  A neustále sa zväčšovali. Medzi Soyranou a Zemou lietali vesmírne lode, ktorých cesty trvali celé storočia.

Ale náhla a z geologického hľadiska prudká zmena podnebia planéty nemohla zostať bez odozvy. Len dvadsať rokov po tom, čo Soyranu opustila posledná vesmírna loď, nastala vlna nesmierne zlého počasia. Obrovské tornáda sa rútili povrchom planéty a ničili všetko, čo im prišlo do cesty. Drvivá väčšina miest zanikla a hyperelektrárne explodovali. Nedotknutý zostal len južný ostrov Austrinon, na ktorom sa zachovala civilizácia presne taká, akú ju posledná loď zanechala. Ale ľudia prežili, prežili po celom povrchu planéty a museli začať nový život: Bez elektriny, strojov a počítačov. Nové osady vyrástli len vďaka práci ľudských rúk. Ale nevodilo sa im zle. Zem bola nesmierne úrodná, privezené plodiny prosperovali a nevyťažené zásoby nerastných surovín čakali na zúžitkovanie.

Napriek tomu posádka vesmírnej lode Messenger po prílete prekonala menší kultúrny šok. Z obežnej dráhy komunikovali s vládou planéty, ktorá im vysvetlila situáciu. Dohodli sa s vládou, že Messenger pristane na ostrove Austrinon a jeho poslanie sa zmení. Podľa pôvodného plánu mal len doviezť nových kolonistov, stroje, novinky zo Zeme, a potom sa vydať na spiatočnú cestu. Vzhľadom na to, čo sa stalo s planétou, sa však rozhodli, že Messenger zostane dlhšie, než sa plánovalo. Jeho posádka pomôže pomerne malému počtu Austrinončanov vybudovať civilizáciu takú, akou bola. Postaviť mestá, hyperelektrárne, a uľahčiť život kolonistom. To všetko však chcelo čas, spraviť nové plány a tak mali astronauti z Messengera niekoľko prvých mesiacov prakticky voľno. Potom sa budú aktívne podieľať na stavbe, zároveň však bol nevyhnutný čo najskorší štart Messengera a jeho návrat na Zem. Na úplnú opätovnú výstavbu miest na Soyrane budú potrebovať oveľa viac náradia a strojov.

Aj keď v „necivilizovaných“ častiach Soyrany všetci obyvatelia vedeli, kedy má Messenger pristáť (pristátie vesmírnej lode bolo takou výnimočnou udalosťou, že celý ich kalendár sa zakladal na čase chýbajúcom do pristátia nasledujúcej vesmírnej lode), jedinou známkou, že sa tak skutočne stalo, bol hluk stratoplánov ojedinele narúšajúci ticho oblohy.

 

(Pokračovanie poviedky)

 

Tento príspevok je z kategórie

Viac podobných príspevkov nájdete tu.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

4 Responses to Len pre svoje deti – 1. časť

  • Toto je prvá časť dlhšej poviedky s názvom Len pre svoje deti. Postupne by som ju sem chcela dať celú. Aj keď je to sci-fi (napokon, ako všetky moje dlhšie diela), nebude už v ďalších častiach vôbec pojednávať o vesmíre – je to skôr psychologické. A ešte niečo: Ide o veľmi starú prácu… ešte z roku 2005…

  • mne sa to pacilo…a myslim,ze si precitam aj dalsiu cast 😉

    muze zdar!!!

  • Uf! 😀 a to všetko o Soyrane si si vymyslela ty? wow!

    Myslíš, že niečo takéto sa raz stane? 😮

  • A to pritom Soyrana nie je ani zďaleka moja najpodrobnejšie premyslená vymyslená planéta. 😀

    Ale skoro určite sa nič také nikdy nestane. Teraformácia (premena nejakej planéty aby sa podobala na Zem) je podľa mojej mienky úplna utópia, ktorá nebude realizovateľná ani za milión rokov.

     

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button