… som zo záhrady u starých rodičov často sledovala západy slnka a snažila sa slovami zachytiť, ako mi celé rozžeravené do tváre máva na dobrú noc spoza tieňov rozkonárených jabloní.

Leto. Len leto, ja, ťažký zelený bicykel s hrubými gumami a pláne rozprestierajúce sa za dedinou, lákajúce ďaleko, hlboko, štedro núkajúc svoj pokoj. Spomínam si na dengľavú cestičku povedľa poľa, raz kukuričného, druhý rok obilného, na čom v podstate nezáleží, lebo ma vždy celú skrylo. A na ľavom boku zas strašiaci, zlomyseľným úškrnom zapichnutí v skromných roliach. Nikdy nezabudnem na tie slnečné podvečery.

A tam, kde mi už cestička utekala dolu kopcom, kamsi za zákrutu poza úzky pás lesa som sa naraz nechala zlákať a pustila sa trávnatým zrázom takmer k jarčeku, ktorý výstražne oddeľoval moje malé kráľovstvo od ozajstnej hory plnej medveďov. Keď vtom som zrazu zbadala rozľahlú ďatelinovú lúku ukrytú medzi stromami. Slnko bolo ešte na oblohe a láskavo, áno láskavo, tak ako ty mňa, hladilo malé štvorlístky, nebadane sa kolembajúce v tichom vánku. Ten obraz ma celkom zmohol.

„A čo si urobila potom?“

Potom? Pustila som bicykel na zem a vykročila… celkom ako v tranze!

„A…?“

A kľakla som si do stredu tej nádhery, zavrela oči… chcelo sa mi plakať. Omámila ma svieža vôňa bylín, tanec slnečných lúčov, dotyk podvečerného vánku. Ach… je to také klišé! No potom… ruky sa mi zopli dovedna, prsty preplietli ako zamilované liany a modlila som sa, lebo som cítila Boha – v sebe, i všade okolo. Objímal ma okolo pliec, rozdúchaval pramienky vlasov, šteklil tvár a ja som mu sedela na hlinených kolenách, celkom odovzdane…

„Modlila?“

Áno, a spievala. Celkom vláčne, adagio, pomaly, voľne, potíšku, jemne, placho… zamilovane.

„A čo On na to?“

Usmieval sa, viem.

„Zaspievaj aj mne…“

Ale predsa… na to už som veľká!

„No tak… veď len keď budeme ako deti…“

Vojdeme.

„Teda?“

Usmiala som sa, opätoval. Dlhočizné tmavé vlasy som si stiahla do vrkočov a takto omladnutá začala ticho hmkať, s pohľadom odvráteným od jeho skúmavých očí, sústredeným do spomienok, ako detskou rúčkou hladím ďatelinu, vlniacu sa v rytme.

A potom?

Vzal mi tvár do dlaní a povedal, že som jeho boží dar.

maria.mazuchova