Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

16. Čo sa stalo o polnoci

   Démoni. Samo si tým bol stopercentne istý. Z ,,hmlí“ okolo neho a Dkleona sa vynárali postavy úplne rovnaké ako Dkleon. Okrem jedného, ktorý mal vlasy až po pás. Žena? Démoni majú rody?! 
    Dkleon ho odrazu od seba odsotil tak prudko, že Samo spadol na zem a zadkom sa zaryl do hliny medzi trávou. Ani sa nepokúšal vstať. Takto sa cítil nenápadnejšie než keď stál. Zároveň využil príležitosť a pustil na zem spinku. Už mu bolo jedno, či sa dostane preč. Nemal chuť ponevierať sa po Nekhery o objaviť ešte horšie veci ako je toto. A aj Laz ho okašlal… Nie, ja som okašlal jeho. 
   Potom sa začal zaujímať o démonov. S Dkleonom ich tu bolo desať. A ešte medzi nimi bol jeden čierny vlk. Aspoň vyzeral ako vlk, ale bol takmer dvakrát väčší ako typické vlky a taký čierny, že nebyť mesiaca, ktorý bol v splne, ani by ho nebolo vidieť. Aj on je démon? Nemusel by byť, títo celkom stačia… 
   Zrazu si uvedomil, že Dkleon im niečo hovorí, v jazyku, ktorý používali aj mágovia. Dkleon však tak stíšil hlas, že sa ani nedalo povedať, že šepkal. Samo sedel na zemi hneď pred ním, ale aj tak musel napínať uši, aby začul aspoň niečo. Pozrel sa na ostatných démonov. Tváre však mali ako masky, nevedel, čo si myslia ani ako sa cítia. Ako sa môže cítiť démon? To závisí od toho, čo práve robí, nie? A vôbec, čo robí? 
 
  Démon-žena sa na Sama zničohonič pozrel. Samo skoro omdlel od strachu. Niečo sa mu na nej nepozdávalo, niečo, čo akoby Dkleon nemal. Rýchlo si pozrel na nohy a krvácajúcu ruku si utrel do pyžama. Ešte šťastie, že to bola iba malá ranka. 
   ,,Bojí sa.“ poznamenal démon-žena. Jej hlas sa Samovi nepozdával ešte viac. Desil ho. 
   ,,Čakala si niečo iné? Heana?“ spýtal sa Dkleon. Samo si najskôr myslel, že ,,heana“ je ďalšie slovo z iného jazyka, ale potom mu došlo, že to asi bude démonovo meno. 
   ,,Nebojím sa.“ zamrmlal Samo. Kiežby to bola pravda. Cítil sa strašne. Už nevedel, kam sa má pozerať. Rozhodne nie na nich
   ,,Naozaj?“ Heana k nemu podišla a čupla si k nemu. Samo na ňu pozeral a už nevedel odvrátiť tvár. Na smrad si našťastie zvykol. Teraz ho totiž spoznal. Mŕtvola. Zápach mŕtvoly. ,,To sa mi nepáči.“ pokračovala Heana. ,,Pozri sa mi do očí.“ 
   Samo na ňu nechápavo hľadel. ,,Čo?“ 
   ,,Ak nevieš, čo sú to oči, je to taká vec, čo máš nad nosom. Alebo nepoznáš ani ten?“ Toto povedal jeden z okolo stojacich démonov. Všetci sa rozosmiali, okrem Dkleona, ktorý sa pozrel na oblohu a zamrmlal si niečo, čo znelo ako: ,,Mám to ale človeka…“. Samovi to nedávalo zmysel, ale ani sa tým nezaoberal. Stačil mu smiech. Akoby mu prenikol do hlavy a tam sa mu ozýval ako vodopád. Našťastie démoni neboli ako Waul, po chvíli opäť zmĺkli. 
   ,,Sprav to! Pozri sa mi do očí!“ zvrieskla odrazu Heana, až Samo vyplašene vyskočil. Bolo to ako smiech, tento príkaz sa mu ozýval v hlave. Samo netúžil po tom, aby Heana stratila trpezlivosť a pozrel sa jej do očí. 
   Prvé, čo v nich zbadal, bola čierna hmla, rovnaká ako tá, ktorou sa démoni premiestňovali. Za ňou zbadal niečo iné. Bolo to biele. Biela hmla? Odrazu sa tá ,,hmla“ začal tvarovať a čoskoro tam ,,stála“ biela, sčasti priesvitná postava starého muža. Potom sa muž zmenil na srnu a potom na malé dievča. Vyzerali ako duchovia. 
   Viac Samo nevidel, lebo v tej sekunde všetko zmizlo… a on pocítil takú strašnú bolesť, až si myslel, že ho niekto drží za nohy a ruky a trhá ho na kúsky. Začal vrieskať. Nech to prestane, spravím čokoľvek, prosím! Asi to nebolo len v jeho hlave, ale to aj vykrikoval. Nemohol to však určiť naozaj. 
   Zrazu to prestalo. Samo otvoril oči a zistil, že leží na tráve a hľadí do neba. Celé telo mal v divných uhloch a trhalo mu v nich. Asi spadol a hádzal sebou. Podoprel sa lakťami a zastonal. Ozvena bolesti ešte neskončila. 
   Démoni naňho hľadeli, tváriac sa, akoby sledovali niečo naozaj zábavné a zaujímavé zároveň. Súcit im v tvárach chýbal. 
   ,,Tak ako, ešte máš chuť hrať sa na odvážneho?“ Heana sa nad Sama naklonila, až mala hlavu tesne nad jeho. ,,Ja viem, ako sa cítiš. Len v tom pokračuj. Duše sú síce lepšie, ale strach je tiež dobrá potrava.“ Odtiahla sa. 
   Samo na ňu pozrel ako na blázna. Vôbec nič nepochopil. Duše sú síce lepšie… oni jedia duše? To bol ten duch v Heaniných očiach? Cez strach sa predralo von niečo iné: túžba vedieť. Práve táto túžba ho nútila toľko čítať a surfovať po Internete, práve táto túžba mu bránila kamarátiť sa s niekým. Martina tento problém nikdy nemala… ale prečo sa ňou vlastne zaoberá? To kvôli nej tu je, v tomto horore, kvôli jej šialenej zvedavosti! Samo si začal zúfalo spomínať na grécke povesti. Nestalo sa v nich čosi podobné? Áno, Pandora otvorila skrinku a svet zaplavili choroby, hlad, chudoba. Samo by za to Martinu najradšej nakopal a v jednej šialenej chvíli aj Pandoru. Asi sa zo mňa stáva blázon… 
   Prudko trhol hlavou a začal hľadieť na démonov. Tí si ho našťastie nevšímali a potichu sa medzi sebou rozprávali svojím jazykom. Samo očami našiel Dkleona. Spoznal ho iba podľa toho, že ako jediný sa tváril, akoby tu vôbec nechcel byť. Možno ani nechcel. Samo mu uprene hľadel do tváre. Chcel Dkleona prinútiť, aby sa naňho pozrel, chcel vedieť, čo má v očiach on. Asi po minúte sa Dkleon obrátil a spýtavo sa na Sama pozrel. Samo si uvedomil, že po celý čas, čo na Dkleona hľadel, ani raz nezažmurkal. Všimol si tiež, že ani démoni nežmurkajú. 
   Rýchlo pozrel Dkleonovi do očí. Čiernu hmlu mal, ale za ňou nebolo nič biele… Samo tam videl plameň. Oheň? Prečo má Dkleon oheň, keď Heana tam má ducha? To má každý démon ináč? Samo sa prinútil uhnúť Dkleonovi pohľadom a rýchlo sklonil hlavu, uprene hľadiac na svoje brucho. Od tej doby, čo bol v Nekhery, nič nejedol ani nepil, ak nerátal tú otrávenú vodu (…či to to v nej bolo…), a predsa necítil ani hlad ani smäd. Možno v Nekhery tieto pocity neexistovali. To sa mu celkom pozdávalo. 
   ,,Máš záujem o ďalšiu bolesť?“ Dkleon sa k Samovi dostal tak rýchlo a tak potichu, že ten to ani nezaregistroval. 
   ,,Nie, ja… čo to máš v očiach?“ Samo sa prinútil vysloviť túto otázku. Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie. Kto sa veľa pýta, tým je to s ním horšie… 
   Dkleon si sadol na zem. Ale skôr než stihol niečo povedať, ozvalo sa zavytie. Nevydal ho ten veľký čierny vlk, ktorý stál pri démonoch. Tvor, ktorý takto zavyl, bol približne za pri lese, hoci Samo si tým nebol istý, lebo nevedel, aký je les veľký. Ale to zavytie neznelo ako vlčie. Znelo sto ráz horšie. A nebezpečnejšie. K tvorovi sa však pridalo ďalšie zavytie. Toto Samo poznal: tak vyjú psy. Čiže kdesi blízko je pes s niečím. No to toho veľa viem a ešte mi to aj pomohlo! 
   Démoni ako na povel obrátili hlavy tým smerom, odkiaľ práve doznievalo vytie. Čierny vlk si ľahol a potichu zavrčal. 
   ,,Čo to bolo?“ spýtal sa Samo. Samého ho prekvapila vlastná odvaha. Už tušil, že odpoveď ani reakcia sa mu nebude páčiť. 
  ,,Vlkolak so svojím psom.“ odpovedal Dkloen bez toho, aby sa na Sama pozrel. ,,Nie je nebezpečný… bohužial. Ani si nezaslúži nazývať sa vlkolakom, za celý život sa ani nedotkol človeka!“ Obrátil s k Samovi. ,,Ale vráťme sa k tvojej prvej otázke: čo to mám v očiach? Všetci máme rovnaké vlastnosti… ale každý z nás má jednu, ktorá ho charakterizuje, ktorú ovláda lepšie než ostatné. Ja mám oheň. A práve ten mi vidíš v očiach. Spokojný?“ 
   Samo nevedel, čo mu má na to povedať. Takže Heana ,,požiera duše“ alebo niečo v tom zmysle a Dkleon asi využíva oheň… na čo? Ďalšia otázka sa mu nezdala vhodná. 
   ,,Neviem, prečo si tu pred ním ,,vylievaš srdce“, ako hovoria ľudia, keď s ním aj tak budeš spojený, Dkleon.“ zamiešala sa do toho Heana. Stále sedela vedľa Sama, z druhej strany ako Dkloen. 
   Samo sa však nezaoberal jej terajšou polohou, ale tým čo povedala. Spojený?! So mnou? To sa dá? ,,Čože?“ spýtal sa nahlas. Už bol naozaj zmätený. Čo sa to tu deje? 
   Všetci démoni naňho pozreli. ,,To sa tu len predvádzaš, alebo si naozaj taký hlúpy?“ Dkloen sa ani nepokúšal schovať svoje prekvapenie. ,,Hrion ti to zatajil?“ 
   ,,Pýtal som sa ho!“ skríkol Samo a konečne pocítil to, čo využíval ako obranu pred mágmi: hnev. 
   ,,Nekrič!“ zasyčal naňho nebezpečne tichým hlasom jeden z prizerajúcich sa démonov. 
   Samo naňho vzdorovito hľadel, ale potom odvrátil pohľad. Nie, v tomto naozaj nie je múdre pokračovať. 
   ,,Vezmime si fakt, že si úplný trulko a potom sa môžeme spokojne rozprávať. Takže ja mám v pláne ,,vojsť“ do tvojho tela a usadiť sa tam. Samozrejme, navždy. Už sa ma nezbavíš, ani keby sme to chceli obaja.“ vysvetlil mu Dkleon. 
   Samo sa ani nepohol. Takže takto skončí. 
   ,,Ozaj, keď už sme pri tom, koľko je hodín?“ Heana zdvihla hlavu a pozrela sa na nebo. ,,Myslím, že môžeš.“ povedala po chvíli a pozrela sa na Dkleona. 
   Samo sa vydesil. Vyskočil na nohy, ale Heana bola rýchlejšia. Schmatla ho za plecia a zatlačila späť na zem. ,,Len pekne seď, a nepokúšaj sa vykrikovať! Existuje milión spôsobov, ako ťa umlčať a pritom neprerušiť Dkleonovo ,,vojdenie!“ 
   Samo s zúfalo pozrel na Dkleona, ktorý sa medzitým postavil. Chvíľu nehybne stál a potom sa zmenil na čiernu hmlu. Samo si v jednu bláznivú chvíľu myslel, že sa odmiestnil, ale tá hmla ako šíp vyrazila rovno k nemu. Pocítil strašnú bolesť, ešte horšiu ako vtedy, keď sa pozrel Heane do očí. A viac si nepamätal. 

Komentáre

2 Responses to 16. Čo sa stalo o polnoci

  • Je to super Katka!

    Veľmi sa mi páči tvoj štýl, veľmi ľahko sa číta a človek sa do toho perfektne vžije. A ešte k tomu tá bohatá fantázia! 🙂 Výborne 🙂 Je to naozaj na dobrej ceste 🙂 mne sa to páči 🙂

    Drž sa.

  • Ďakujem. Veľmi si to cením. 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button