Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Maťo

AUTOR

mato

Kliatba

Chytil som kliatbu čo kol mňa preletela

Bola to kliatba a či dar? Ľudského tela

Sťa motýľ ticho sadla nenápadne

A rozvinie krídla až keď nadšenie opadne.

 

Veru tak, prekliaty som už aj ja

No mňa však nadšenie neopája

Nadšení z toho že krásne telo máme?

Zdá sa mi že opäť raz škaredo vás klame

 

Hľa telo, to pominie na počkanie

A po ňom ostáva už iba zdanie

Zdá sa vám že mäso hnusné je hodnota

A veríte že v ňom je základ života.

 

Však čo nás od každého zvieraťa delí

Vďaka čomu sa občas nechováme jak zvery

Je naša duša, časť neviditeľná

Viera v seba, nádej nezničiteľná

 

Smiať sa je krásne a všetci to vieme

No a keď môžeme tak sa väčšinou smejeme

Z nešťastia druhých a nemáme ľútosť

To aspoň dokazuje nám našu hlúposť

 

Tak zasa hodnotu mylnú si ctíme

Inak ako hlúpo sa nevyjadríme

To je kliatba čo ostáva v nás

Tá ktorú nezmyje ani len čas

 

My povýšiť sa nad ostatných vieme

A pocit zásluhy dlho v nás drieme

Však čo sme iba trochu lepšie zvery

No nik nám neuberie z naivnej viery

 

Veríte v seba keď netreba to

A stáť pred zrkadlom je veľký sviatok

Umyť si  z hlavy pár scestných pocitov

Nedovolí väzba na peňazí koryto

 

Slobodne vraždiť a plakať v ilegalite

To hodnoty sú toho čo vraví si veliteľ

Dierou v duši potichu doletia pochyby

Či my a či oni sú čisto bez chyby

 

Len jedna vec ostala kľačať v rohu

Tá ktorá nebráni rúhať sa bohu

Tak veru, pokora je výraz neznámy

Tento stav nám nevadí, veď sme nenažraní

 

A kliatbu našu zmeníme na pýchu

Neskoro ak vôbec objavíme jej príchuť

Vo chvíli keď pýcha všetko ticho zmrazí

Nám len nenápadne hlavu k zemi zrazí

Ďalšie príspevky

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button