Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Ona

AUTOR

Ona

Kde je „preč“…

Najhoršia odpoveď na otázku „kam ideš?“ je „preč.“ V poslednej dobe sa s touto odpoveďou stretávam tak často, že som sa rozhodla ukázať vám pravdu. Myslím, že najviac informácií o tomto mieste má moja mama, keďže tam chodí každú stredu o ôsmej a každú inú voľnú minútu ktorú nie je nútená stráviť s nami.   Akoby to bolo tajomstvo, akoby som ja nebola dôveryhodná osoba, krorá si zaslúži normálnu odpoveď na to, čo ma zaujíma. Možno sa ani nič iné odpovedať nedá. Možno… to „preč“ naozaj existuje. Je to miesto kam sa chodia ľudia schovávať pred svetom a pred všetkými, čo len niečo chcú, ale nič nedávajú.


Záhadou ale je, prečo ja takéto miesto nepoznám. Asi nezapadám do stanovenej vekovej kategórie, alebo pre nich proste nie som dosť dobrá a zaujímavá, aby sa mi obťažovali o tomto mieste povedať, preto som si vytvorila vlastný svet s vlastným „preč“. Svetu dospelých asi nerozumiem a myslím, že ani rozumieť nechcem. Vždy sa mi zdal nesmierne frustrujúci, uponáhľaný, nudný a čiernobiely. V mojom svete je všetko farebné a problémy sa mažú veľkou gumou s dlhodobým bieliacim účinkom, no aj v tomto svete sú chvíle, kedy nezaberajú ani dlhodobé bieliace účinky a to sa stáva najčastejšie vtedy, keď sa niekto dostane cez opancierovanú stenu ktorá oddeľuje môj svet od sveta dospelých a všetkých ostatných svetov. Vtedy nastáva ten prekvapivý moment, ktorému mala predíjsť moja opancierovaná stena, na ktorú nedám dopustiť hoci ma párkrát sklamala. Vždy po tom ako ma sklame, ju to strašne mrzí, a preto sa snaží byť dlhší čas užitočnejšia, ešte viac zhrubne a chráni ma dôkladnejšie. Ľudia sú ale stále vynaliezavejší a stále sa pokúšajú lámať rekordy, ktoré ostali nepokorené. Takisto je na tom moja stena, motiváciou k jej prekonaniu môže byť veľa vecí: úspech, obdiv, pomsta, závisť a mnoho iných. V tejto svojej pomyselnej bubline si žijem v nepretržite narušovanom kľude už šestnásť rokov. Záškodníkov, ktorým vadí a ktorý mi ju závidia je veľa. Napríklad rodičia. Neverili by ste, ako vedia niekomu závidieť kľud a bezstarostnosť, dokonca aj vlastným deťom. Verte mi, viem o tom svoje, za chvíľu ticha by ma niekedy predali. Možno práve preto, sa moja mama stráca každú stredu večer o ôsmej preč(preto, aby ma nemusela predať). Nezazlievam im to.


Ale mami ja viem že chodíš iba do fitka a len ma nechceš vziať so sebou;).

Komentáre

4 Responses to Kde je „preč“…

  • Krásny príspevok. 

    Ozaj veľmi dobre napísaný – takým odľahčeným úvahovým štýlom.

    Páči sa mi, že je to svieže má to „ľahkú“ (možno len zdanlivo) myšlienku a má to aj milú pointu.

    Klobúk dole.

    Zostaň s múzou!

    S pozdravom Dušan Damián. 🙂 

     

  • Ďakujem, ďakujem som rada že sa ti to páči 🙂

  • V tomto Ťa chápem. Moji rodičia sú celkom rovnakí… jeden by povedal, že majú čo skrývať… 🙂 Veru, svet dospelých je frustrujúci a z môjho pohľadu niekedy až znechucujúci…

  • Presne si to vystihla. Je frustrujúci, znechcujúci a ťažký. Uvidim ako to bude so mnou 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button