Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

strossovci

AUTOR

strossovci

Nie sme až takí zlí

Náhlime sa po uliciach s kamennými tvárami, každý so svojou hŕstkou problémov v hlave. A čo máme robiť? Usmievať sa na každého, koho stretneme? Máme sa každému prihovoriť, spýtať sa ho, čo ho trápi?


Niekedy si predstavujem, aké by to bolo, keby sa každý nestaral len o seba a skutočne sa zaujímal o problémy cudzích ľudí, ako nás vyzývajú mnohé úvahy a moralistické články v časopisoch. Pravdu povediac, keď sa mi prihovorí na ulici neznámi človek, blikajú mi v hlave rôzne výstražné kontrolky. Prvá je, držať si kabelku, nákup, prípadne dieťa tak, aby mi ho nemohol nejaký tretí nepozorovaný účastník nášho rozhovoru zobrať. Druhá mi zapípa, keď je ten človek prehnane milý. Určite mi chce niečo predať. A tretia, keď rozhovor k ničomu nevedie mi hovorí, že ten človek bude asi pod vplyvom nejakej omamnej látky. Potom to môže byť ešte žobrák, ale to väčšinou zistím aj bez rozhovoru.


A čo, že sa všetci ponáhľame? Čo je zlé na tom, že žena chce po práci čo najskôr byť v obchode a potom doma? Mala by radšej ísť pomaly, všetkých zdraviť a ignorovať skutočnosť, že na ňu čaká dcéra, ktorá potrebuje pomôcť s domácimi úlohami?


Málo medzi sebou komunikujeme.


Komu chýba komunikácia? Babky na trhu predsa stále fungujú. Televízia a rozhlas sú vyspelé a veľkoplošné komunikačné prostriedky. O čom sa ľudia voľakedy viac rozprávali? Podľa mňa o tom, koho zabilo v susednej dedine. Teraz si ťažko predstavím tetku, ktorá by sa teperila 4 kilometre za Markou, aby jej povedala, že jej sused sa obesil. Zodvihne telefón a zavolá. Vo väčšine domácností je internet. Telefonovanie stojí pár centov a vám stále chýba teplý osobný kontakt? Navštívte poistného makléra. Ten si vypočuje každý váš problém a určite bude veľmi chápavý.


Nedokážeme vypnúť, tešiť sa z maličkostí a relaxovať.  Koľko hodín po večeri strávime pred televízorom? Pre dnešného človeka je to relax. Nie je to tá najlepšia a najzdravšia cesta, ale kto nepozerá vôbec televízor, akoby mu chýbala ruka. Vypadne z väčšiny uvoľnených debát pri obede v práci, nepozná hlášky z filmov, proste nie je v obraze. Pre niekoho je aj nakupovanie relax. Koľko žien sa poteší novým náušniciam z bižutérie za štyri eurá. A ešte stále nás tešia úspechy našich detí, každá nová báseň, ktorú nám prednesú.


Stretávame sa čoraz častejšie s podvodníkmi a zlými ľuďmi. Ani ja už veru nezastavujem stopárom, lebo v každom vidím vraha. A uvedomujem si, že keď raz budem potrebovať pomoc na ceste, asi sa mi bude ťažko hľadať niekoho, kto nezištne pomôže. Ľudstvo sa mení. Nemyslím, že by bolo stále viac zlých ľudí, sú len smelší a rafinovanejší. A my sme bojazlivejší, úzkostlivejšie si chránime svoje majetky, snažíme sa ušetriť svoje deti od týrania v školách, komunikujeme so psychológmi a tým pádom musíme zvládať stále viac podnetov naraz. Prispôsobujeme sa dobe. Láka nás vrátiť čas späť do doby, keď bol človek viac spätý s prírodou. No chceli by sme sa tam vrátiť aj za cenu toho, že v tých časoch neboli antibiotiká, ani očkovanie? Že slabší ľudia zomierali na chrípku? Ja veru nemienim prať bielizeň v potoku. Všetko so všetkým súvisí a väčšina ľudí má možnosť voľby. Veď sa presťahujte niekde na lazy, pracujte od rána do večera na poli. Nie. Všetci sa hrnieme do mesta, kde máme väčšiu šancu zarobiť peniaze na splnenie našich obyčajných snov o malom domčeku a šťastnej rodine. Sme preto horší? Nemyslím si, že ľudia, ktorí sa náhlia po uliciach sú bezcitní a zlí. Nemám im za zlé, že chcú byť úspešní a zároveň šťastní v súkromnom živote. Ich správanie vyplýva z tejto doby a ja hovorím, že je to v poriadku.


 

Ďalšie príspevky

Komentáre

12 Responses to Nie sme až takí zlí

  • neobhajujem ničenie prírody, brutalitu ani nič extrémne. Obhajujem obyčajného dobrého človeka, ktorý je neustále kritizovaný v podstate za to, v akej dobe sa narodil a ako bol vychovaný

  • bolo to myslené mierne inak, no pokojne nakladaj. A ty s pozeraním televízora rozhodne nie si nenormálna, no aj som si myslela ža na toto sa chytíš, lebo som podľa tvojich predchádzajúcich komentárov predpokladala, že ty si tá výnimka. No, aspoň vidím, že si si prečítala a to ma teší.

  • Áno, doba je taká aká je, ale doba nemôže za všetko.

    Aj v dnešnej dobe si človek môže zachovať tvár a srdce a nemusí na to ísť ani tak extrémisticky, že by sa láskavo prihováral každému okoloidúcemu (iste, aj ja by som zdupkala keby sa ma len tak niekto na ulici spýtal, čo ma trápi).

    Ale napríklad nepozerám televíziu a nemám pocit, že by mi čokoľvek chýbalo alebo že by som bola nejako nenormálna. A internet, ten sám osebe nie je zlým prostriedkom komunikácie. Lenže vďaka anonymite sú ľudia k sebe drzejší a krutí. Stráca sa tiež potreba písať gramaticky správne, slovensky alebo dokonca vypisovať celé slová. Všetko je zložené len zo skratiek ako xi-xi a jj a keď je nešťastník sediaci celé dni len pri chate donútený napísať nejakú prácu, potom to tak aj vyzerá… mám skúšku z predmetu, na ktorý sa musíme pripravovať len zo seminárnych prác našich spolužiakov. Taký príšerný pravopis som ešte nevidela nikde, ani u môjho brata, čo chodí na základnú školu. Poniektorí ešte neobjavili že na klávesnici existuje aj mäkké „i“ či medzera. Seminárna práca vysokoškoláka! A čoho je to dôsledkom ak nie čítania nespisovných internetových žvástov namiesto normálne spisovne a gramaticky správne písaných kníh?

    Ono to bolo v minulosti v mnohých ohľadoch lepšie. Aj keď neexistovalo očkovanie, lekári nemali ďaleko od mäsiarov a neboli antibiotiká. Aj keď to znie kruto, dôsledkom súčasnej medicíny sa genofond ľudstva prudko zhoršuje. Rodíme sa čoraz chorľavejší a životaneschopnejší a lekárska veda musí stále napredovať preto aby udržiavala pri živote čoraz slabších a slabších jedincov. Toto je správna cesta?

    Ja si myslím, že ľudstvo nebolo nikdy nič moc, ale teraz sme ešte horší ako kedykoľvek predtým. A nie som sama: doporučujem Ti prečítať knižku Osem smrteľných hriechov od Konrada Lorenza. Autor civilizačné problémy podrobne rozvíja, lenže na záver konštatuje, že nevidí nijaké ich riešenie… žiaden návrat do antických čias alebo podobne nie je možný.

    Nuž, mnohí to s týmto svetom nevidia ružovo. Ja teda rozhodne nie.

  • Celkom chápem, z akých pohnútok si tento príspevok písala… Ale vo všetkom čo Adhara spomenula s ňou súhlasím, od A po Z. Rozpoviem príbeh 🙂

    Pred nedávnom som písala také moje „úryvky zo života“ 🙂 alebo zážitky, či ako by som to správne nazvala. Sprievodca sa to volalo a iné kravinky to ešte boli. No ale o to nejde. Tam som veľa rozprávala o koňoch a o jednom mieste, ktoré sa volá Bugárovo. 25km za Bystricou je Hrochoť no a ešte za ňou je to miesto, čiže nádherná príroda.

    Keď som prišla prvýkrát na Bugárovo, padla mi sánka. Dom s predsieňou, ktorá mala hlinenú podlahu a ešte sa po nej ani nemohlo kráčať – cupkali sme  po drevených latách – lebo Roman (ten chlapík čo tam žije) potrel dlážku kravskými lajnami aby spevnela. Voda v studni, akurát možno na prevarenie a umytie riadu, po čistú sme museli chodiť „Pod chodník“, čo je úzkou cestičkou asi tak 2 km dolu strmým kopcom, elektrina z dvoch solárnych panelov ledabolo položených pred dverami, čiže zhruba na zapnutie rádia a nabitie jedného telefónu. Domček s dvoma izbami, celkom jednoduchými (po hlinenej predsieni nasledovali dve izby ktoré mali celkom drevenú podlahu a muselo sa po nej chodiť naboso).

    Čo ja tu PREBOHA budem dva dni robiť?! Pomyslela som si.

    Ale presne tam, na Bugárove som pochopila, ako nás dnešná doba a všetky jej ikony, ktoré sa nám akože snažia uľahčovať život, život vlastne sťažujú!

    Ráno sme vstávali o šiestej, pretože vtedy svitalo a človeku sa (ako zázrakom) už nechcelo spať. Umyli sme sa, doobeda sme varili a potom sme šli ku koňom, do hory na hríby, či po vodu, večer zas na kone a hajde do prírody… a raz :D:D pamätám sa, ako sme si išli natrhať čerešne a ja som musela vysadnúť na kona a z neho vyliezť na strom, lebo všetky spodné konáre už obžrali oni 😀 tak som trhala čerešne do trička… a za šera sme kôstrky z nich pľuli do misky vzdialenej asi meter od nás. Najkrajší plechový zvuk, aký som kedy počula 😀 

    Za 1. som tam neuveriteľne schudla, hoci som jedla ako divá a ani som nepotrebovala nijak zvláštne posilovať, či behať, či čo ja viem čo!

    A za 2. som si oddýchla ako ešte nikdy v živote. Ten nenahraditeľný pokoj… ja myslím, že doba naozaj JE zlá. A ľudia nie sú zlí, ale veľmi veľmi hlúpi… či skôr možno ukrátený o ten jeden závažný háčik, že hoci nám všetka elektrotechnika hojdá rite, zároveň s jej rozvojom strácame medziľudské vzťahy, nevieme sa medzi sebou rozprávať, nevieme ani gramatiku, nadôvažok (:D)…

    Toť môj skromný názor… sorry za ten sloh. Ale mňa dnešná doba, ktorá robí z ľudí otrokov skrátka strašne sere s prepáčením!

  • Ak to bolo myslené mierne inak, tak ako to potom bolo myslené?

    Ja tu nie som preto, aby som niekomu nakladala. Len som vyjadrila svoj názor na príspevok, s ktorým nesúhlasím. Zrejme sa na tom podpísalo aj to, že ma dnes pekne rozladili spolužiaci tými svojimi prácami ktoré sa nedajú čítať. 😀 (Inak, zaujímalo by ma, ako sa dá z komentárov zistiť či niekto pozerá alebo nepozerá telku, pokiaľ to v nich vyslovene nie je napísané.)

  • Vidíš, tento Tvoj príspevok mi pripomenul, že aj ja mám takú podobnú príhodu. Tiež bez civilizácie. S bratrancami sme boli minulé leto v „tábore prežitia v divočine“ na Muránskej planine. Takisto žiadna elektrina, voda z horských prameňov, prespávalo sa v stane a jedlo sa to, čo si človek nazbieral (resp. doniesol z dediny a uchránil pred ostatnými, čo nebolo také jednoduché. :-D). Nemali sme so sebou žiadne prostriedky zábavy a aj tak sme sa nenudili, spalo sa nám na počudovanie veľmi dobre a, najvzácnejší objav zo všetkých – čerstvý vzduch a pohyb robia úplné divy v boji proti menštruačným bolestiam – také divy, aké ani tabletky nedokážu! Neznamená to síce, že sme sa na návrat do „civilizovaného sveta“ netešili, ale na veselé príhody z Muráňa spomíname doteraz a chystáme sa tento rok znova… aj napriek tým desaťkilovým batohom…

  • Veď… kedysi neexistovali také choroby ako obezita (ale tým nechcem povedať že ja som obézna, hej? :D:D:D to len… každé kilo naviac, ktoré sa mi podarí zhodiť poteší), neexistovali menštruačné bolesti… ani rakovina a podobné svinstvá…

    Ja som len zvedavá, ako to s týmto svetom skončí 🙁

  • takže idem s vami súhlasiť, vysvetľovať a zároveň obhajovať svoj príspevok. Najskôr niečo o mne. Vyrastala som na samote v lese. Chodila som na strednú školu, keď sme ešte prali v práčke, z ktorej bolo každých 10 minút treba vykladať ťažké prádlo von, ručne sme ho plákali. Na základnej škole som denne chodila kŕmiť zvieratá svine, býkov, nosila som vodu v plných ťažkých vedrách, pri každom úmrtí niektorého zo zvierat som sa neskutočne trápila. Ja som bola s prírodou spätá tak, že mi závideli všetci spolužiaci. Nemala som priateľov, s ktorými by som niekam šla po škole, lebo som utekala na autobus. Nikdy som nebola ako puberťák na diskotéke, zmenilo sa to až na strednej škole na internáte. Aj ja som proti ničeniu lesov, trápia ma katastrofy, za ktoré si môžeme sami. Mám záchvaty ekologického myslenia. Nie som závislá na televízii, nevysedávam na chatoch, lezú mi na nervy rôzne módne hity. Súhlasím s tým, že sa globálne ženieme do záhuby a podobné veľké veci. Ja som chcela obhájiť obyčajného človeka, ktorý je v médiách osočovaný za to, že zmyslom jeho života je pachtiť sa za vyšším platom. Pritom väčšina z nás nemá na výber a reaguje len na momentálnu situáciu, snaží sa udržať si prácu a preto vysedáva celé dni v práci a nemá čas chodiť po horách a „dýchať čistý vzduch“. Chcela som povedať, že nie sme zlí, keď sa prispôsobujeme dobe, ktorá je aká je a využívame jej vymoženosti. Ja osobne som rada, že som rodila v pôrodnici, kde mi lekári pomáhali. Koľko žien voľakedy doma zomrelo pri pôrodoch, ktoré sú dnes považované za ľahké? Za svojim príspevkom si stojím, len mám pocit, že nebol celkom dobre pochopený, možno napísaný. Adhara, ako viem, že asi nepozeráš televíziu? Popísala si tu veľa názorov a komentov, v ktorých si odhalila svoju povahu a priority a ja som tu prečítala zopár debát, ktorých si sa zúčastnila. Takých ľudí, ako si ty, je málo. Zrejme by si chcela dokázať niečo veľké a myslím, že aj môžeš. Si svojská a niektoré tvoje ďalšie názory, alebo črty sa dajú vytušiť. Budem rada, ak ešte zareagujete.

  • Moja mama tiež vyrastala na vidieku až takmer na samote, preto dnes nedá na panelák dopustiť. Každá generácia chce to, čo nemá – ja sa zase hrabem do prírody a neznášam panelák so všetkými susedmi, ktorí pravidelne vŕtajú, s výťahmi, čo sa kazia, so spoločnými priestormi ktoré treba upratovať vtedy keď sa povie a nie vtedy keď ja chcem a mám čas. Už sa neviem dočkať vlastného domčeku v lese – ale civilizovane zariadeného. 😀 Tiež by som nechcela prať v rukách a chodiť na latrínu namiesto krásneho čistého splachovacieho záchoda, ale o to tu nejde. Ide o to, že medzi prírodou a civilizáciou sa dá vytvoriť rozumný kompromis, aspoň podľa mňa. Ale to väčšina ľudí nevie a nehľadá ho a to je tá chyba dnešného sveta.

    Ja viem, že dnešný človek je tlačený z mnohých strán a často chudák ani nemá na výber, lenže zase je veľa situácií, keď na výber má. A to, čo ja neznášam najviac zo všetkého je keď sa niekto rozhodne zle „len preto že to tak robia ostatní“. Uvediem jednoduchý a blbý príklad: kdekto ma sústavne prehovára, aby som sa zaregistrovala na takú či onakú populárnu web stránku ako Facebook ako podobne. Ja im hovorím nie, nechcem sa viazať na internet ešte viac než som. Len by ma to oberalo o čas, ktorý je v dnešnom svete dosť vzácny. Jedno nie síce nestačí, niekedy človek musí hovoriť nie celý život, ale dá sa to, zvlášť ak ide o skutočne dôležité veci a nie o hlúpu registráciu. 

    Teší ma, že si myslíš, že by som mohla dokázať niečo veľké. Mala som s týmto svetom naozaj veľké plány. 😀 (Ale nie, teraz bez akejkoľvek srandy, je na tom niečo pravdy.) 

  • Pošli to do novín. Pekná kritika, to je pravda… ale NUDA strašná!!!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button