Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Posledný východ slnka na svete

Predstavte si, že ste pozorovateľ. Zvláštny pozorovateľ, nehmotný a absolútne nezaujatý. Môžete všetko. Ste len vedomím v priestore, ste ničím a predsa môžete cítiť, vnímať a zaznamenávať. Ste nezávislý od času a priestoru, fyzicky nezraniteľný a schopný urobiť čokoľvek. Musíte byť takým kvôli tomu, čo vám chcem ukázať.

Vznášate sa vo veľkej výške. V oveľa väčšej výške, ako sú oblaky, či ozón. Nachádzate sa vo výške sedemdesiat kilometrov nad povrchom Zeme. Vzduch okolo vás je už taký riedky, že ho takmer možno nazvať vákuom a predsa si zachováva niektoré vlastnosti hmoty. Obloha nad vami má tmavý, veľmi tmavý odtieň, len o jediný farebný stupienok svetlejší od absolútnej čiernej. Je posiata hviezdami, chladnými, nehybnými a krásnymi. Slnko nevidieť. Panuje noc. Nie však taká noc, ako ju poznáme, pretože tu, na rozhraní svetov, slová ako deň a noc strácajú svoj pravý význam. Ak sa máte čo najviac priblížiť k realite, poviete, že slnko je za guľatým horizontom Zeme. Niektoré jeho lúče však už zablúdili na toto miesto a prenikli cez temnotu pod vami.

Vznášate sa nad pevninou, ale na dohľad máte aj oceán. Vidíte ho napriek tomu, že je nesmierne ďaleko, lenže z takejto výšky, neskutočnej, úžasnej výšky, už zreteľne vidíte aj zakrivenie Zeme. Vnímate tiež modrastú vrstvičku spodnej časti zemskej atmosféry, ktorá obaľuje jej mierne oblý obzor. Zdá sa vám, že ste vo vesmíre, ale vesmír oficiálne začína až dvakrát tak vysoko. Toto miesto je skoro vesmír, ktorý si však zachováva ešte množstvo atribútov Zeme. Jedným z nich je aj to, že rozoznávate veľa detailov na povrchu. Vidíte biele škvrny snehu v severnej časti kontinentu, ktoré v tomto slabučkom svetle vyzerajú ako tmavomodré. Sú tam, pretože je zima. Mierna zima alebo azda koniec zimy, ako vidíte. Alebo azda len letíte príliš južne. Prezradím vám, že kúsok pravdy je v každom z týchto tvrdení. Ste nad miernymi zemepisnými šírkami, je málo snehu a pomaly sa blíži aj koniec zimy. Je totiž prvý február.

Určila som dátum. Porušila som tým neosobnosť, všeobecnosť tejto scény. Tento výjav mohol byť jeden z mnohých. Mohli ste sa vznášať takmer hocikedy a hocikde, ale ja som chcela, aby ste boli presne nad týmto miestom, v tejto výške a prvého februára. Keďže som vám už prezradila dátum, môžem bez výčitiek svedomia spáchať ďalší zločin. Určím čas. Je štrnásť päťdesiat. Inými slovami, je za desať tri… stredoeurópskeho času. Nachádzate sa však na mieste, kde stredoeurópsky čas nemá nijakú hodnotu. Noc, ktorá tu ešte stále panuje, to dokazuje. Vznášate sa nad územím Spojených štátov amerických.

Je tma. Je ticho. Je chladno, desiatky stupňov pod nulou, ale to nie je dôležité. Vašu pozornosť púta len jedna vec, jediná. Predmet, ktorý odvážne a rýchlo letí priestorom. Vyzerá ako kométa, alebo azda meteor. Viditeľná časť objektu je obrovská, desiatky, možno stovky metrov dlhá. Ale oproti okolitým telesám, oproti Zemi, oblohe a hviezdam je veľmi malá. A predsa taká jasná. Tá vec svieti tak silne, že nijaký svetlený zdroj v okolí – hviezdy na nebi či svetielka miest na povrchu Zeme – sa s ňou nemôžu porovnávať. Vyžaruje jasne oranžové svetlo. Najviac žiari jeho predná časť, jadro. Smerom k chvostu sa jas rozptyľuje.

Letí rýchlo, neskutočne, nepredstaviteľne rýchlo. Má rýchlosť Mach 22 alebo 23. Keby sa toto teleso pohybovalo rovnakou rýchlosťou pri Zemi, vytvorilo by zničujúcu tepelnú, tlakovú a zvukovú vlnu. Ale tu, vo veľmi riedkom vzduchu, sa gigantický zvukový tresk mení len na tlmený neosobný hluk. Akési tiché zvukové pozadie k tejto scéne.

Teleso letiace priestorom však nie je kométa. Nie je ani meteorom, ktorému sa tak podobá. Približujete sa k tomu, sčasti očarení a sčasti zvedaví. Teraz sa vznášate v tesnej blízkosti vrcholu žiariaceho objektu a nahliadnete cez priesvitné vrstvy svietiacej plazmy. Zistíte, že je to raketoplán. Obrovská rýchlosť, ktorou vnikol do zemskej atmosféry, si vynútila svoju daň. Tou je tento žiarivý stĺpec ionizovaného vzduchu, ktorý ho celkom obaľuje a vytvára dlhý meteorický chvost za ním. Raketoplán je však na plazmu pripravený a mal by byť pred ňou chránený. Jeho povrch, z hornej strany prevažne biely a zospodu čierny je pokrytý množstvom malých doštičiek. Tie nedovolia teplu prejsť ďalej a tak plazma raketoplán len neškodne obteká. V blízkosti stroja kopíruje jeho tvar, v diaľke za ním sa rozptyľuje a stráca sa.

Ale čosi narúša celkovú symetriu tohto útvaru a to čosi vo vás budí čisto podvedomú hrôzu. Pretože narušenie symetrie je neškodné len vo veciach prírody, nie človeka. Dívate sa na raketoplán obklopený plazmou zhora a niečo zvláštne sa deje na jeho ľavej strane. Plazma na tomto mieste zoslabuje a zjasňuje… ale častejšie zjasňuje. Prúdy plazmy tiahnuce sa z tejto oblasti sú v porovnaní s ostatnými narušené. Akési žiarivejšie, hustejšie a dlhšie než zvyšok svetelného chvosta za ním. Uvedomíte si, s pocitom zdesenia v pozadí, že to nie je plazma, ale plameň. Nie však taký plameň, aký poznáte a aký si predstavujete. Je to zvláštny, netypický plameň, ktorý môže vzniknúť len v prostredí, kde je primálo kyslíka na to, aby látka horela a predsa je k tomu nútená teplotou, ktorá prevyšuje všetky vaše predstavy – teplotou tisíc sedemsto stupňov Celzia. Dlhý plameň sa tiahne za krídlom raketoplánu, ale toto narušenie rovnováhy nemá okrem vás jediného svedka, len Zem a hviezdy.

Plameň však nie je jediná anomália, ktorá vzniká na ľavej strane stroja. Z toho istého miesta – teraz, pri bližšom priblížení ho môžete identifikovať ako nábežnú hranu krídla – sa oddeľujú svietiace úlomky. Vyzerajú ako malé kúsky plazmy, ale fyzikálne zákony vás nepustia. Plazma sa nemôže samovoľne oddeliť od raketoplánu. To naznačuje, že tieto žiariace útvary majú pevný základ. Ponúka sa vám riešenie, že sú to kúsky a úlomky stroja vytrhnuté aerodynamickými silami. Každý kúsok je natoľko veľký, že by z neho bol krásny, prekrásny meteor, keby ste ho pustili do atmosféry z vesmíru. Tieto však nie sú púšťané smerom k Zemi z vesmíru. Postupne sa oddeľujú od materského telesa, ktoré sa v porovnaní s meteormi pohybuje pomerne pomaly. Zaostávajú za raketoplánom a vzďaľujú sa od neho. Samostatne svietia a napokon celkom zhoria a zhasnú. Stávajú sa desivou predpoveďou budúceho osudu stroja.

Raketoplán však až na tieto úlomky zostáva naďalej celistvý. Letí v predpokladanej výške a po predpokladanej dráhe. Maličké odchýlky od tejto dráhy sú zatiaľ ignorované. V tejto chvíli nikto, ani na Zemi, ani vo vnútri stroja, netuší nič zlého. Jediní, ktorí by okrem vás mohli mať predtuchu konca, sú pozorovatelia na území Kalifornie. Tí môžu úlomky vidieť a vidia ich. Ale aj keby presne vedeli, čo znamenajú, nemohli by s tým nič robiť. Nikto zo šiestich miliárd žijúcich ľudí s tým nedokáže nič urobiť. Na akúkoľvek záchrannú akciu je už príliš neskoro. Už celých 15 dní a 22 hodín je príliš neskoro.

A raketoplán letí ďalej. Mieri na východ, nepatrne spomaľuje a klesá. Letí v ústrety úsvitu. Tmavomodrá vrstva atmosféry na východnom obzore pomaly sčervená. Potom, nie až tak pomaly, sa jej farba zmení na svetložltú, skoro bielu. Táto biela osvetlí raketoplán, ale zatiaľ nie zemský povrch pod ním. Oranžová žiara plazmy vo svetle zbledne a znevýraznie. Tento pohľad vo vás vzbudí záchvev zúfalej nádeje, že krutý osud sa dá poraziť svetlom. Aj anomálie v plazme sa stanú horšie viditeľnými, ale vzápätí si uvedomíte, že predsa nezmizli, že symbol dobra a nádeje ostáva iba symbolom, že to, čo je raz nezvratné, sa už nikdy nedá vrátiť späť.

Prvý slnečný lúč sa zjaví nad obzorom. Slnko stúpa neuveriteľne rýchlo, oveľa rýchlejšie, než by ste boli schopní sledovať z ktoréhokoľvek miesta na Zemi. A ani toto nikto nevidí. Miznúce hviezdy, Zem, nebesá, sú pozorovatelia, ktorí zostávajú slepí k jeho nádhere.

Posledný východ slnka.

Videl ho predsa len niekto? Keď slnečné svetlo zasiahlo okná raketoplánu, pozrel sa niekto z posádky k východnému obzoru? Mohol niekto z pilotov zdvihnúť zrak od riadiacich panelov vesmírnej lode? Mal niekto z nich možnosť sledovať svoj posledný východ slnka?

Na túto otázku vám nedokážem odpovedať. Jej vyčítavý otáznik doteraz žiari v mojom vedomí. Rozmýšľam nad ňou počas dlhých bezsenných nocí. Počas cesty do školy a zo školy. Počas raňajok, obedov a večerí. Podvedome sa ňou zaoberám aj vtedy, keď pozerám televíziu, alebo vediem nudné rozhovory. Táto otázka je jednou z mnohých, s ktorými som nútená tráviť svoj duševný voľný čas. Na niektoré otázky nikdy nedostanete odpovede. Môžete o nich len uvažovať. A ak si myslíte, že ste našli odpoveď, musíte jej veriť. Alebo aspoň dúfať. Dúfať, že niekto z posádky, ak nie všetci, predsa len uvidel posledný východ slnka na svete.

Môžete sa vrátiť na Zem. Len choďte. To, čo by ste videli, keby ste ostali, už nebude pekné a vášmu duševnému pokoju to nepomôže. A dúfajte, že ho to ani nenaruší. Vráťte sa na Zem a buďte šťastní, že sa môžete vrátiť.

Ja sa vrátiť nemôžem.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

11 Responses to Posledný východ slnka na svete

  • Veľmi dlho som váhala s uverejnením tohto textu, pretože som sa bála absolútneho nepochopenia. Keď som sa napokon po rokoch predsa len rozhodla, že ho zverejním, chcela som si na to vybrať dátum, ktorý by obsah textu podporoval. Tým dátumom je prvý február. Žiaľ, prvého februára a dni nasledujúce po ňom budem asi úplne mimo dosah internetu, tak som si povedala, že aj šestnásty január bude dobrý. Tento dátum tiež podporuje zmysel textu, hoci nie až tak ako prvý február.

     

    Len tak na okraj, z tohto textu som vychádzala pri písaní svojho maturitného slohu. Vlastne, môj maturitný sloh bol jeho slabším odvarom. 

  • Skladám pred Tebou svoj imaginárny klobúk až po samú zem.

    Z Tvojej úvahy vidieť, že ovládaš tému do hĺbky, detaily sú doslova matematicky presné, aj keď – vlastne o ne nejde … ide skôr o bezmocnosť človeka tvárou v tvár voči svojim vlastným, aj špičkovým, technickým vynálezom, o vyjadrenie zdesenia nad ľahostajnosťou sveta voči nešťastiu iných, ktoré sa nikoho, okrem pár ľudí vlastne ani nedotkne,  o „ľahostajnosti“ prírody voči ľudskému utrpeniu a osudu nehovoriac.

    Napísala si to s obrovskou dávkou obrazotvornosti, Tvoje vizuálne obrazy sú veľmi pôsobivé, … a po tom všetkom „technickom“ popise príde na koniec morálny otáznik.

    Podobný pocit som mal naposledy pri čítaní kníh Raya Bradburyho.

     

     

  • Ani nevieš, ako ma poteší takýto priaznivý komentár… a to ešte od Teba. 😀

    Som nesmierne rada, že na svete predsa len existuje niekto, kto to pochopí. Raz som povedala, písať budem dovtedy, kým sa nájde aspoň jeden človek, kto to bude čítať.

    Čo sa týka tej presnosti, nemôžem zaručiť, že to vyzeralo skutočne takto… lebo opisujem naozajstnú, skutočnú udalosť, pre tých, čo nevedia… nuž ale, ako hovoríš, pre veľa ľudí ani fakty nie sú dôležité (čo je škoda, lebo práve fakty sú pre mňa osobne to, čo dodáva umeleckým dielam skutočnú pôsobivosť). Iróniu je, že v jednom článku, v ktorom som musela opisovať len tie „technické a matematické“ detaily, sa celá táto opisovaná scéna scvrkla len na suché konštatovanie: 14:55:49 – raketoplán vylietava zo zemského tieňa.

    Takže ešte raz vďaka a ostatným prajem veľa porozumenia. 🙂

  • Ja som celkom neporozumela, lebo nie som taký macher v týchto veciach, ale myslím, že keby som mala trochu viac znalostí v tomto odbore tak po mne prebehne mráz – mám nejaký taký intuitívny pocit 😀

    Obdivujem ťa za to, ako dobre poznáš vesmír a všetky fyzikálne a neviem aké zákony… fakt máš túto oblasť zmapovanú a povedala by som, že nie si ani tak spisovateľ ako vedec 😉 Ale tým nemyslím nič zlé, samozrejme. Len to najlepšie 🙂

  • Netreba byť machcer… pre čítanie tejto práce (opiso-úvahy či ako by som to nazvala) netreba vedieť vôbec nič. Stačí si to len predstaviť… i keď vedieť o čo ide znamená v tomto prípade výhodu. Prezradím, že ide o opis úplne skutočnej reálnej udalosti ktorá má 1. februára 2010 siedme výročie (Panebože, už je to sedem rokov. Ako ten čas letí!) a o opis mojej duševnej viazanosti na ňu. Ešte jedna pomôcka: súvisí to s príspevkom Moja múza.

    No ja chcem byť radšej spisovateľ ako vedec, ale nejak sa mi to nedarí (aj podľa niektorým mojich blízkych napríklad mamy). Myslím si, že veda a umenie nie sú nijaké protipóly, že by mali kráčať ruka v ruke.

  • Dobre si trafil… pomohol google ;-)?

  • Dobre napisane. Zaujimave. Obcas na nich myslim, ale nikdy ma nenapadlo sa na to takto pozriet. Dotknut sa ich z vonku.

    Vzdy som si sadol ku nim par sekund pred exploziou a rozmyslal preco, aky to malo zmysel. Bolo potrebne tolko riskovat? Vedeli, ze sa to moze stat. Urcite nechceli aby sa to stalo im, ale prijali riziko a sli.

    Myslim, ze nemali strach. Nemali cas. Boli cviceny na krizove situacie. Vaznost si urcite uvedomovali, ale bojovali. Ked mali pocit, ze zlyhava automaticke riadenie, presli na rucne. Boj netrval ani par sekund, nez prisiel koniec. Okamzity, bez prietahov.

    Stalo to za to? Stalo to za to im? vede? spolocnosti? Malo to, ci ma to zmysel?

    Aku mieru rizika by som bol ochotny prijat ja? S akou mierou rizika by som bol ochotny niekoho na start poslat?

     

    Mam otazky a nemam odpovede. Aspon nie 100% odpovede. Obcas sa na to miesto vraciam a snazim sa pochopit. Zatial neuspesne.

    Vedel som, ze niekto na Zemi bude kazdy den cakat na zmeskane pristatie, ale nikdy ma nenapadlo, ze niekto je s nimi aj tam hore…

     

    Pozreli sa z okna? Myslim, ze ano..Ked prebrali rucne riadenie, tak skontrolovali pristroje a skontrolovali stav okolia. Myslim, ze bolo logicke sa pozriet aj z okna.  Ja by som sa pozrel. A myslim, ze aj oni.

  • Vo vašich príbehoch okrem perfektného štýlu existuje vzacný jav – správny pomer sciens a  fiktion. Bohužiaľ, veľa autorov máju bezuzdnú fantáziu a pritom uplne zabudnú na element sciens. Vidím, že vy na elemente sciens zakladáte. Ale ne prehnane-text je šťavnatý, dynamický:  tak akurát.Veľmi radá by som prečítala  celý príbeh -trebárs o padajúcich hviezdach, ale ešte neviem ako ho stiahnut´.V internete sa význam asi ako čerstvoodchytený v džungli papuán.Všetko najlepšie!

  • Presne o toto som sa odjakživa snažila – vytvoriť rovnováhu zložiek science a fiction. Je pekné počuť, že sa mi to darí. 🙂 Ale tento článok je skoro výlučne science, fiktívna zložka by mala byť podľa mojich (uznávam že možno nie dokonalých) poznatkov minimálna.

    Nuž a Príbeh padajúcich hviezd má pokiaľ viem také veľké tlačidlo Stiahnite si e-knihu. Naň stačí kliknúť, systém sa spýta, či naozaj chceme uložiť – chceme, potom sa spýta, kam to chceme uložiť – niečo vyberieme, trebárs aj to, čo ponúkne ako prvé – a už stačí dať len OK. Len upozorňujem, že Príbeh padajúcich hviezd je moje… ehm… rané dielo. Nie že by som sa zaň hanbila, ale ako čas plynie, vidím čoraz viac jeho nedokonalostí a preto ho dnes už neodporúčam, to skôr jeho mladšieho a lepšie prepracovaného „brata“ – Osem hviezd Veľkého voza. Ten je celý vycapený tu http://www.mamtalent.sk/osem-hviezd-velkeho-voza.phtml?program=1&ma__0__id_b=2675 no pre jeho prečítanie treba podstúpiť dosť náročnú registráciu na danej stránke.

  • No to je problém! Počítač a internet mám asi týždeň a sotva viem s malou dušičkou a jedným prstom natukat´  pár slov, pritom nemám poruke konzultanta.Ale isto ten príbeh prečítam-ten žanr zbožňujem. Mimochodom, nie je nás malo, hoci väčšinu ľudí vesmír nezaujíma: nedá sa natriet na chlieb a tak čo ich po tom vesmíre? Pre vas Slovensko je prosto príliš malé,to je škoda!                                           P.S.O!Podarilo sa!Budem čítat.

Napísať odpoveď pre fiamme Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button