Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Námet 27. Xavierova dielňa

Zišli sme až do vstupnej haly, odkiaľ nás Lucien pripútaných jeden o druhého odviedol do majestátnej knižnice. Nikdy som v nej nebola, ani som len netušila o jej existencií.; z prvej návštevy sídla si spomínam len na hrubé dubové dvere, podobné vchodovým, umiestnené na konci haly. No nevenovala som im pozornosť, myslela som, že niekde tam sa skrýva kuchyňa, či také niečo…

Steny boli doslova odeté do kníh, od podlahy, ktorú pokrýval typický mahagónový koberec so zlatým vzorom, až po plafón. Kráčali sme pomedzi regále kníh a počúvali šum vlastných krokov. Knižnica bola obrovská, stavaná na spôsob bludiska. Zašli sme až do jej stredu a tu som si všimla, že koberec už nie je mahagónový, ale len purpurový so žltým vzorom. V prázdnom štvorci vytvorenom regálmi kníh stál chudobný písací stolík s lampou a akousi knihou. Chris k nej podišiel, pootočil ňou a zároveň tak pootočil aj regálom pri stene. Ten odhalil tmavú chodbu z chladného kameňa, kam nás Lucien s Duncanom nahnali. Chris kráčal vpredu. Jeho silueta takmer splývala s tmou, ladnú chôdzu prezrádzali iba ozveny pravidelných krokov. Ako som sa v ňom len mohla takto zmýliť? Nie! Nechce sa mi veriť… Pokrytec jeden!

Zastali sme pred železnými dverami. Z ich stredu vyčnievala masívna levia hlava s roztvorenou tlamou. Na jednom krídle sa črtali výjavy z minulosti – žena, ktorá za ukrutných mrazov pomáhala dedinčanom prežiť vďaka svojej schopnosti, mať moc nad ohňom, muž, čo roztrhol rieku aby jeho armáda dobyla nepriateľskú pevnosť, chlapca, ktorý z hliny upiekol chlieb, aby nasýtil žobrákov a mnoho podobných. A okrem nich aj vraždy týchto nevinných ľudí so zvláštnymi schopnosťami. Na druhom krídle zas… Bolo prázdne! – celkom hladké. Bola to… budúcnosť? Ak áno, museli by sme teda stáť pred dverami Xavierovej dielne… svet bez ľudí so zvláštnymi schopnosťami – to bol jeho plán. Svet bez vojen, bez nevinných obetí… bez vzplanutí, no aj bez dobrých skutkov, bez tajomstiev a legiend.

„Tak? Na čo čakáš?“ Ozval sa Lucien spoza našich chrbtov. Christian neodpovedal. Bolo počuť ako Lucien výhražne odistil pištoľ. Chris sa teda otočil ku dverám, uchopil rozďavenú leviu tlamu za obrovské očné zuby a potiahol. Krídla dvier sa lenivo, ale hladko, kĺzali od seba, pričom odhalili dokonale osvetlenú miestnosť.

Bola to Xavierova dielňa. Celkom jednoduchá, so stenami z hliny ktoré sa navrchu spájali do klenby a budili tak dojem stredovekej jaskyne, s jedným pracovným stolíkom bez nohy, opretým o kopček zeminy zosunutý zo steny, do ktorého boli povyrývané všelijaké vzorce a neznáme názvy, či mapky stroja, a v strede miestnosti obrovský kolos, Stroj Premeny, okolo ktorého sa motal mladík v monterkách so zváracou maskou na tvári.

„Zdravíčko!“ Pozdravil zvesela a Lucien schoval zbraň.

„Zdravím, Tony.“ Odvetil Chris. „Tak? Ako to vyzerá?“

„Je to skoro hotové, pane.“

„Výborne.“ Zamrmlal Chris, takmer nečujne a bez náznaku záujmu o nás, spútaných návštevníkov sa začal prechádzať okolo stroja.

Bol to akýsi podstavec, v ktorého strede stála zvláštna studňa plná nejakej zelenej hmoty vlniacej sa ako páperový záves. Viedlo k nej pár chatrných schodíkov zhotovených akoby na rýchlo, z jednoduchých drevených polien. Zrejme jedna z častí, ku ktorej sa už samotný Xavier nedopracoval.

Všetko? Pomyslela som si… niečo mi pripadalo divné. Tony zabil posledný klinec do drevenej napodobeniny schodov, oprášil si dlane a víťazoslávne založil ruky v bok.

„Ts! To je všetko?!“ Nestihla som si zahryznúť do jazyka. Chris na mňa vrhol cudzí pohľad a až teraz, keď sa ku mne otočil po dlhej dobe tvárou, všimla som si, aká je tá diera v jeho pere veľká… a aký sladký bol jeho jediný bozk!

Vrátila som mu nevraživosť v pohľade a hrdo som zdvihla bradu.

„Môžeš ísť ako prvá…“

„Ako prvá? Veď ja nemám žiadne schopnosti!“ Zarazila som sa a vtom mi došlo, že som povedala čo som nemala. Do debaty zasiahol Lucien.

„Yvet, ty mačacia suka! Zase si si pustila zvyšok jazyka na špacír?!“ Zabručal a vzápätí sa rozrehotal nad svojou bezcitnou hláškou. Chris si ho nevšímal.

„Ale máš. Ty si tu najdôležitejšia, Amy…“ Zasyčal tajnostkársky.

Nezmohla som sa na slovo.

„Nechápem…“ Zatvárila som sa kyslo.

„Tony… dokáže jediným dotykom prečítať všetky myšlienky zosnulého človeka, aké ho len kedy napadli.“ Začal Chris tichým hlasom, pričom okolo mňa pomaly krúžil ako lev okolo svojej koristi. „Stačilo mu položiť prst na tento starý, pracovný stôl,“ ukázal prstom na drevenú tabuľu podopretú masou hliny, poznačenú vzorcami a mapkami, „a my sme sa dozvedeli, že Xavierov Stroj Premeny už nepotrebuje žiadne technické dokončovanie. Xavier urobil všetko pre to aby stroj fungoval, no potreboval ešte čosi… krv, ktorú už nestihol nájsť. Krv, ktorá je dôležitá svojou tichou, avšak nebezpečnou schopnosťou odzrkadľovať schopnosti iných. Potreboval Zrkadlo. A to si ty.“ Dokončil.

Stála som s otvorenými ústami, srdce mi začínalo byť rýchlejšie a napĺňal ma vrcholne nepríjemný pocit.

„Ja nie som tá, ktorú hľadáte!“ Vyfrkla som napokon.
„Žiadne schopnosti nemám, keby som mala, asi o nich viem, nemyslíš? A to s Evelyne…“ Lenže Chris ma nenechal dopovedať.

„To s Evelyne je len priamy dôkaz. Ty a tvoje deti v Afrike! Od ktorého empata sa na teba nalepilo toľko zúrivej ľútosti?“

Chris spravil dramatickú pauzu a mlčal, až kým som si nezačala uvedomovať, kde vlastne môj vzdor voči nespravodlivosti, akou sú postihnuté deti v Afrike, začal. Pamätám si ženu s riedkymi vlasmi prefarbenými purpurovo. Stála na ulici s dvoma mladými dievčatami držiacimi nádoby s úzkymi medzierkami na vhadzovanie peňazí a medzi nimi klopilo zrak takmer nahé, ufúľané africké chlapča. Malo na sebe len tuniku z látky, ktorá pripomínala vrecovinu a bola mu asi o päť čísel väčšia, takže ju chlapček pľantal až kdesi pri členkoch. „Bojujte za lepší život pre deti v Afrike!“ Vrieskala žena na plné hrdlo a ľudia sa pristavovali a obzerali bosého černoška.

Keď som šla okolo neho, náhodou zdvihol zrak a stretli sa nám pohľady. V tej chvíli som pocítila čosi zvláštne; akoby sa na mňa preniesli všetky jeho útrapy a strach, hanba, poníženie zmiešané so zúfalou bezmocnosťou. Pamätám sa, že mi to pripadalo veľmi zvláštne, no ďalej som tomu nevenovala pozornosť a všetky podobné skúsenosti boli pre mňa len nejakým ďalším „empatickým záchvatom“. Nevenovala som tomu pozornosť.

Pomaly som sa duchom vrátila späť do Xavierovej dielne.

„Keby si sa svoju schopnosť naučila čo i len trochu lepšie ovládať, stala by si sa neporaziteľnou, nebezpečnou! Pretože každého raz porazia vlastné zbrane…“

„Neverím ti ani slovo!“ Zrúkla som a cúvla o krok späť.

„Poď sem, dokážem ti, že sa nemýlim.“ Chris zvýšil hlas.

„Nechaj ma! Nechajte ma!!! Som len obyčajný človek, nikdy v živote som nijakú schopnosť nemala a ani mať nebudem!“

Vtom sa na mňa Chris uprene zahľadel a stalo sa čosi nečakané. Pocítila som, ako sa mi stráca zem pod nohami, no zároveň som videla, že aj Chrisa akási neviditeľná sila zdvihla do vzduchu. Všetko okolo mňa zasvišťalo a ja som odletela do jednej strany, pričom Chrisa zrkadlovito odhodilo do druhej. Ako kopa hnoja som žuchla na zem, kde som sa doudierala na kameňoch vytŕčajúcich z hliny a bolestivo som si zahryzla do pery. Dezorientovaná som sa nestihla ani poriadne poobzerať, keď ku mne priskočil Chris, dlaňami mi silno zovrel tvár a prilepil sa mi na ústa. Netušila som čo sa deje, len som malátne ležala napoly v jeho náručí a ako zmyslov zbavená vychutnávala extázu, ktorú mi spôsobovali jeho dotyky.

Rana bolela a Chris z nej divo vysával krv, ako hladný upír! Pomaly som si prestávala cítiť pery, no nezmohla som sa na protest… pád ma príliš ochromil. Keď už mal dosť, odstúpil odo mňa a s ústami plnými mojej krvi podišiel k Stroju Premeny.

Pochopila som, čo som dopustila, no už bolo neskoro. Akonáhle sa pár kvapiek mojej krvi zmiešalo s vlniacou sa zelenou hmotou, všetko akoby sa zbláznilo! Za ohromného rachotu začalo zo zeme vystupovať päť vysokých, do poloblúka zahnutých jantárových pazúrov. Z vonkajšej strany boli celkom hladké, no z vnútra mal každý jeden vrytý nápis zvláštnymi, cudzími znakmi.

Zem sa už netriasla a pazúry sa prestali vysúvať až vtedy, keď boli ich vrcholce tesne pri sebe. No nespojili sa, iba vytvorili nad studňou pomyselný kruh.

Zelená hmota začala bublať a fŕkať. Miestami bola celkom sýta, no inde zas pripomínala kúdoly dymu, priesvitné závoje hladiace kvapky tekutiny a všetko to sa spolu pokúšalo vytvoriť celok. Hmota začala meniť farbu zo zelenej na žltú a oranžovú, a keď oranžová sčervenala ako karmín, nápisy na jantárových pazúroch taktiež zažiarili do krvava. Všetko tekuté v studni začalo striekať na všetky strany. Už-už som sa chcela inštinktívne vyhnúť útoku tej zúrivo vriacej bublaniny, keď vtom sa rozpleskla o neviditeľnú stenu vytvorenú pazúrmi. Xavier bol naozaj dômyselný, pomyslela som si.

Hmota vyvrela takmer k vrcholu, keď sa celý ten zmätok začal pomaly ukľudňovať a kvapky pripomínajúce obrovské bubliny krvi sa rozprskli v prach.

Zo studne sa stal lačný kruh, v ktorom chápadlá dymu a pozostatky hmoty, ako poletujúce červené čiastočky vytvorili mystickú hranicu na upaľovanie zvláštnych schopností.

Ďalšie príspevky

Komentáre

2 Responses to Námet 27. Xavierova dielňa

  • Ahoj veľmi pekné dielo akurát by som sa chcela opýtať či bude aj nejaké pokračovanie?:)

  • Toto som nečakala… komentár k tomuto dielu… fúúú 🙂 no ďakujem, ďakujem. Pravdou je, že tento chudáčik príbeh je večne nedokončený a musím priznať že som to mala premyslené, ale už mi to asi vyfučalo z hlavy :-/ no neviem, možno sa vrátim k tomu ešte niekedy 🙂

     

    v každom prípade ďakujem za komentár…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button