Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Mirec

AUTOR

Mirec

Skutočne čarovné Vianoce – časť 1.



Odbila polnoc. Začal sa prvý sviatok vianočný, pre starého Toma Kropáča deň ako každý iný. Vonku vládol pokoj prerušovaný len občasným zahvízdaním nezbedného vetra, poprípade slabým sovím zahúkaním, či mäkkým dosadnutím zo stromov padajúcej kopy snehu. Pri západnom okraji lesa sa mihol ryšaví líščí kožuch, nič však nenasvedčovalo tomu, že práve táto noc bude v Kropáčovom živote tou najzvláštnejšou.


Tichú harmóniu zimného večera náhle prerušilo hlasné zaerdžanie. Tom sa prebral z driemot a dezorientovane sa poobzeral okolo seba. V jeho rokoch už nebolo ničím zvláštnym, ak na chvíľu zabudol, kde sa vlastne nachádza. Jasnomodrými očami prebodol temnotu tlačiacu sa na úzku okennú tabuľu. Šedivejúce obrvy i hrubé vrásky sa mu stiahli v úpornom sústredení. V krbe tlelo zopár tmavočervených uhlíkov a spustnutá izbietka, ktorá trpela rovnakou ľahostajnosťou a ošumelosťou ako jej pán, sa kúpala v dokonalom tichu. Tom by odprisahal, že počul konské zaerdžanie, no neznelo to ako Ozembuch. Zaškrípal zubami. Ak ho ten sprostý kôň zobudil uprostred noci, poriadne mu to zráta.


Niečo mu však nedalo opäť zaspať. Možno to bol adrenalín, ktorý sa po prudkom prebudení ešte stále túlal jeho telom a možno ten povestný šiesty zmysel, ktorí väčšina ľudí odsudzuje do roly mýtu či prebujnej fantázií. Nech už to však bolo z akéhokoľvek dôvodu, pomaly sa postavil z azda ešte staršieho hojdacieho kresla než bol on sám a opatrne sa došuchtal k smrekovým dverám, nie príliš umne pripevneným k prastarému drevenému domcu. Pomedzi neveľké zato však početné škáry pravidelne hvízdal mrazivý vietor a obstarožné zhrdzavené pánty pod jeho dychom neustále stonali. Tom si cez plecia prehodil ošúchaný, moľami prežratý kabát a pomaly poodchýlil dvere, až medzi nimi a zárubňou vznikla skromná škáročka, dobrá akurát nato, aby cez ňu nenápadne vykukol von.


Krajina odpočívala v objatí nádhernej zimnej noci. Nad východným obzorom sa vznášala okrúhla mesačná tvár, ktorá čerstvo zasneženú lúčinu pred domom pokrývala trblietavým striebrom. Neďaleké smreky a borovice šumeli v silnejúcom vetre a na severovýchode sa ako tmavý tieň na pozadí atramentovej oblohy zdvíhal hlavný hrebeň Lučanskej Malej Fatry.


Bola to vskutku pastva pre oči. Keby ste sa však s týmto názorom zverili starému Tomovi Kropáčovi, zaiste by vám nadal do poriadnych somárov, spakruky by vám jednu poriadnu vylepil a s revom by vás poslal kadeľahšie. Zima bola preňho len synonymom pádov a omrzlín. Nič viac. Veru, Toma len málo čo potešilo, nebodaj zaujalo. V tejto chvíli sa však na zasneženej lúke predsa nachádzalo niečo, od čoho nedokázal odtrhnúť zrak. Bol to kôň. Belší ako sneh a jagavejší než samotné hviezdy. Zaerdžal a prudko sa vyšvihol na zadné nohy. Elegancia i sila tohto pohybu len podtrhávala jeho nádheru.


Mrazivý vietor Kropáčovi dýchol do tváre, zo stareckých rúk mu vytrhol dvere a samopašnícky nimi tresol o stenu. Jeho krídla okrem neznesiteľného mrazu a nezbedníctva priniesli i jemnú vôňu ihličia. Tom sa zhlboka nadýchol. Chladný vzduch mu naplnil pľúca a príjemná aróma pošteklila čuchové bunky. Prebral sa s prvotného šoku – predsa len sa nestávalo každý deň, aby sa uprostred noci ocitol tvárou tvár k takémuto vznešenému zvieraťu. Musí mať poriadne dlhý a slávny rodokmeň, prebleslo mu mysľou. Skôr ako sa však dostal k obchodnej stránke veci, vedľa neho sa objavil mladík so zlatými kučeravými vlasmi. Tom sa strhol. Pravdupovediac sa poriadne vydesil.


„Ježiši…“ vydýchol. Mládenec, akoby vyrástol priamo spod zeme alebo nebodaj spod snehu.


„Dobrý večer, pane,“ pozdravil mladík slušne.


„Uhm!“ zahabkal Tom, ešte stále v šoku. Rýchlo sa však spamätal a svoje zaváhanie vzápätí napravil. „Čo chceš!“ zrúkol. Nik predsa nemá právo ho takto prepadnúť uprostred noci a ešte k tomu vo vlastnom dome!


Mladík sa, aj napriek otvorenému nepriateľstvu z Tomovej strany, usmial. „Mohol by som, prosím, u vás prenocovať?“ spýtal sa so zamatovo sfarbeným hlasom.


„A čo si sa zbláznil?!“ Tom veru dobre poznal dnešnú mládež, čo bolo o to obdivuhodnejšie, že pätnásť rokov takmer z domu nevystrčil nos. Podaromnici to chodí, hundral si hlas v jeho hlave, nič užitočné do rúk nevezme, ale na koňoch sa po lese preháňať a u cudzích ľudí nocovať, zásoby im vyžierať, tak to už áno! „Vráť sa tam odkiaľ si prišiel!“


„Ale, pane!“ Mladík urobil rukou široký oblúk, čím obsiahol väčšiu časť priestranstva za sebou. „Vonku je zima, duje mrazivý vietor a…“


„Na to si mal myslieť skôr, ako si sa rozhodol trepať uprostred zimy cez hory! Prac sa odtiaľto!“


„Dobre sa vám odmením,“ oproboval mladík.


„Nestojím ja o tvoje strieborniaky,“ zabručal Tom. „Poznám takých ako si ty. Myslíte si, že za trochu striebra si kúpite všetko!“


Mladík pokrútil hlavou. „Nemám žiadne strieborniaky.“ Rýchlo, tak že to Tom takmer ani nepobadal, sa otočil k belušovi a hlasno naňho zacmukal. Kôň k nemu poslušne podišiel. Svojimi veľkými čiernymi očami zazrel na starého Kropáča a hlasno odfrkol. Tom by odprisahal, že to znelo namosúrene. Mládenec si však ničoho nevšímal a z bočných sedlových vakov vybral hlinenú oválnu nádobu. „No mohol by som vám ponúknuť tento sladký med a mám tu i zopár jabĺčok a hrušiek,“ spýtavo zdvihol obočie.


Avšak Tom sa v tej chvíli tváril ani skala. Nepohol sa z miesta a mladého cudzinca prebodával nemým, meravým pohľadom. Mladík sklopil zrak, mykol plecami a dal sa na odchod.


„Počkaj!“ zavolal napokon Kropáč. Aj keď to možno nebolo na prvý pohľad zjavné, Tom by nedokázal žiť sám so sebou, ak by mládencovi nepomohol. Rukou mávol k nižšej drevenej stavbe, ktorá sa o matuzalemský domec opierala ani chromý starec o ďalšieho vyslúženého starčeka a riekol: „Koňa zaveď do maštale, je tam slama, urob mu z nej teplé lôžko, a môžeš mu dať aj trocha ďateliny, nech ti nepomrie od hladu.“


Mladík, s úsmevom od ucha k uchu, prikývol. „Ďakujem.“


„Veď hej.“ Tomovi sa na tvári objavil kyslý výraz. Ten, kto by ho dobre nepoznal, by si pokojne mohol pomyslieť, že svojim konaním vôbec nie je nadšený. A veruže by to bola i pravda. Nepotreboval on v dome ďalší hladný krk. „Potom za sebou poriadne zavri dvere,“ zahrmel. „Nepotrebujem, aby mi ten zverinec do rána pomrzol.“


Tom sa k chlapcovi obrátil chrbtom a odšuchtal sa späť do domu. „Faganisko jeden,“ pohundrával si. „Že sa nehanbí! Zobudiť starúcha uprostred noci?! To sa robí?!“ Kým sa za neutíchajúceho mrmlania opäť pohodlne zahniezdil v kresle, mladík za sebou už aj zatváral vchodové dvere.


Kropáč ho privítal so slovami: „Keď si už tu, aspoň poriadne prikúr v krbe. Drevo je tamto.“ Hlavou kývol k prútenému košu pri kozube, z ktorého trčali hrubšie či tenšie kusy polien. „A ako sa to vlastne voláš?“ zaujímal sa.


„Rafael.“


„Rafael? Zvláštne meno.“


„Uhm,“ mykol mladík plecami.


Tom sa svojmu hosťovi lepšie prizrel. Nevyzeral ako syn sedliaka. Mal na sebe zachovalý hnedý kabát dlhého strihu a pod ním bielu hodvábnu tuniku. Ani sa nesprával ako poddaný. Jeho pohyby boli sebavedomé a rázne. V krbe zapraskalo a izbu ožiarilo tmavočervené pulzujúce svetlo. V najvzdialenejšom kúte z tieňov vystúpila manželská posteľ, v ľavej stene sa odrazu objavili ďalšie dvere a uprostred, akoby tam bol práve zablúdil, alebo ho prichytili pri úteku, stál malý stolček.


„A odkiaľ že si?“ spýtal sa Tom.


„Zo Zubrovca!“ odvetil Rafael pohotovo. Kropáč prikývol. Poznal Zubrovec, bola to jedna z najbližších dedín. Zo starým valachom, ktorý počúval na meno Ozembuch, keďže ho Tom takýmto prívlastkom nezriedka častoval, tam párkrát zašiel na trh. Zubrovec, zasmial sa v duchu. Asi iba pán Boh vie, prečo tá dedina nesie práve toto meno, keďže v týchto končinách žiadneho zubra nikto nikdy nevidel.


„Vždy spávate v tamtom kresle?“ vytrhol ho z myšlienok Rafael. Všimol si dokonale zastlanú posteľ a pokrkvanú hrubú deku pri kresle. „Tamto v kúte máte predsa posteľ.“


Starcova tvár stvrdla, vrásky sa prehĺbili. „Na tej posteli som nespal už pätnásť rokov. Nedokážem na nej…“


Do jeho slov náhle vpadlo ďalšie zaklopanie. Jemné, takmer nebadané, až sa Tom sám sebe čudoval, že ho svojim opotrebovaným sluchom dokázal zachytiť.


„Nechaj tak,“ kývol rukou na mladíka, ktorý mal v úmysle starému pánovi pomôcť, a vziať na seba úlohu akéhosi vrátnika. „Mám taký pocit, že to bude pre mňa.“


Oprel sa o drevené operadlá obstarožného kresla, ktoré pod jeho váhou jemne zapraskali, a pomaly sa došuchtal k dverám. Tentoraz sa ani neobťažoval najskôr skontrolovať situáciu, rovno dvere prudko rozčapil, akoby chcel osobu na druhej strane nebodaj vydesiť. V pomykove však opäť zostal len on sám. Vypleštenými očami hľadel do tmy. Musel párkrát zažmurkať, aby si uvedomil, čo pred sebou vlastne vidí. Po prvom žmurknutí to bol len malý svetelný bod o niečo väčší ako vydáva svätojánska muška. Po každom ďalšom sa však bod pomaly menil, až sa z neho stala drobná osôbka s motýlími striebornými krídelkami. Bolo to dievča (Alebo možno žena?) s dlhými hnedými vlasmi a krásnou, príjemnou tváričkou, čo mimochodom dokázal Tom rozoznať len vďaka tomu, že mu, sťa veľký motýľ, neustále poletovala priamo pred očami. V jemnučkých rukách zvierala neveľký orech. Na sebe mala dlhé nevädzovo modré splývavé šaty, z pokožky jej vyžarovalo zlatisté svetlo jarného slnka a z jemných krídel striebristý svit hviezd.


„Ahoj,“ pozdravila s milým úsmevom na šarlátových perách. „Môžeme sa tu uchýliť na noc?“


Tom nasucho prehltol. To bola chvíľa, keď nakrátko stratil pôdu pod nohami. Nato však stiahol obočie a jeho tvár nadobudla podozrievavý a ostražitý výraz. To bola chvíľa, keď sa ozvala logická časť jeho mozgu. Hovoriaci motýľ! preletelo mu, pravdepodobne ešte stále napoly spiacou, mysľou. To čo vidí predsa nemôže byť skutočné. Nič také neexistuje. Oboma rukami si nešetrne pošúchal tvár. Tento úkon zopakoval ešte dvakrát, no dievča stále zotrvávalo na svojom mieste. „Čo si zač?“ spýtal sa s údivom vrytým v jeho stareckej tvári.


„Sme víly,“ odvetila osôbka hrdo. „Sme strážkyne lesov, lúk a všetkých zvierat, ktoré v nich žijú. Pomáhame im prežiť zimu a na jar ich po dlhom zimnom spánku opäť prebúdzame k životu. Nikdy ste nepočuli o víle Zuzanke a jej…“


Tom na vílu hľadel ako na bláznivú halucináciu. Bolo preňho oveľa jednoduchšie prijať stav pomätenia, ako to, že je tá malá osôbka naozaj skutočná. Isteže, za svoj život počul plno povier a legiend, dokonca poznal aj ľudí, ktorí vo víly naozaj verili, on k nim však nepatril. Zuzku jeho rozpaky úprimne prekvapili. „Nie? No, je pravda, že sa s ľuďmi nestretávame tak často ako kedysi. Naše pramatky opustili váš rod už veľmi dávno, ale pár krát sme na nejakých ľudí natrafili a aj sme im pomohli. Nič? Žiadne príbehy?“


Tom na vílu i naďalej hľadel ako na nezmyselnú vidinu. Zuzka si sťažka povzdychla a radšej zmenila tému. „Počula som, že sa tu dá prečkať noc.“ Mierne naklonila hlávku doprava a párkrát zažmurkala. „Je to pravda?“


Kropáč razom ožil, nie však tak, akoby si víla priala. Tvárou sa mu prehnalo rozčúlenie a jeho planúci pohľad sa zabodol do prvého hosťa.


Rafael sa iba usmial. „Bol som stále tu, nie? Nikam som neodišiel. Ako som im to mohol dať vedieť?“


„To by aj mňa zaujímalo,“ precedil Tom cez zaťaté zuby. „Ako?“


„Môžeme tu teda zostať?“ spýtala sa Zuzka s milým úsmevom.


Tom mávol rukou a už aj sa bral k svojmu kreslu. „Pre mňa za mňa, aj tak ťa je sotva vidieť. Veľa starostí mi nenarobíš.“


„Vďaka,“ zašvitorila.


„Počkať! Akože nám?!“ Tom sa chytro obrátil k dverám. Jeho myseľ však zareagovala prineskoro.


„Môžeme ísť ďalej!“ zvolala Zuzka nadšene a do izby sa nahrnulo množstvo drobných víl. Zlatovlásky, tmavovlásky i rusovlásky, dokonca sa okolo Tomovej hlavy prešmyklo aj zopár víl, ktorých pramene vlasov nadobúdali sýtu farbu fialiek. Každá, ani malá veverička, niesla v náruči vlašský alebo lieskový orech, poprípade tmavohnedý gaštan a z každej sa šírila iná omamná vôňa. Jeho dom odrazu rozvoniaval ihličím, lístím a čarovnou zmesou lúčnych a lesných kvetov. „Tak, to je Ľalia, Magdalénka, Prvosienka, Majka, Mirka,“ spievala Zuzka. „Púpava, Fialka, Lenka…“


Tom sa oboma rukami chytil za hlavu. Svet sa zbláznil! Alebo bol tým, kto sa zbláznil, on?!


„Peťka, Simonka, Katka,“ trkotala víla Zuzanka naďalej. „Janka, Čakanka…“


Ďalšie mená už Tom nezachytil. Musel sa nadýchať čerstvého vzduchu. Rýchlo vybehol von – sám sa čudoval nad tým, akým zázrakom to jeho kĺby vydržali – a zhlboka do pľúc vdýchol čerstvý vzduch. Tá vôňa, ktorú v dome strážil pätnásť rokov, vôňa, ktorá ho držala pri živote, vďaka ktorej cítil aspoň slabý náznak dávnej minulosti… bola preč!

Komentáre

3 Responses to Skutočne čarovné Vianoce – časť 1.

  • Tak, pod vplyvom vianočných sviatkov, som sa rozhodol naťukať krátky vianočný príbeh. No krátky, má to asi 8 a pol A4 strany :D, takže dajme tomu relatívne krátky. Zajtra alebo ešte dnes večer vyhodím aj druhú, poslednú časť. Rozhodol som sa to príliš nenaťahovať. 🙂
    Dúfam, že sa bude páčiť.

  • Gramatických chýb…
    Ale krásne opisy 🙂 číta sa to síce pomalšie, no človek ostane až v údive, akými slovnými zvratmi sa dokážeš ľahko obracať v texte 🙂
    Mne sa to páčilo, zaujímavo napísané… Tiež si taký milovník prírody? 😀

  • Vďaka. Som rád, že sa páčilo.
    Za tie gramatické chyby sa ospravedlňujem. Väčšinou si po napísaní nejakého dielka dám od neho istý čas (napr. týždeň alebo aj dva) oddych. Potom si to znova celé prejdem a popravujem aj chyby. Hneď po napísaní na to nemám dostatok síl. 🙂 Tentoraz som sa spoľahol len na Word. Nechcel som vyhodiť vianočný príbeh v polovici januára. 😀
    V ďalšej časti sa posnažím gramatické chyby odstrániť. 😉
    No a prírodu si samozrejme vážim a obdivujem. Nič krajšie predsa na svete nie je. 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button