Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Námet 25. Rukojemníci

Dopadla som na tvrdú podlahu v akejsi kutici. Chvíľu som len tak ležala v špine na zemi a prehĺtala bolesť so zavretými viečkami, no netrvalo dlho a uvedomila som si, že tam nie som sama. Preľaknuto som sa strhla a otvorila oči, keď vtom som zbadala dve ďalšie zúbožené postavy. Prvú som spoznala takmer okamžite, bol to Muyer, mĺkvy, so zvesenou hlavou a tragickým pohľadom; ale tá druhá sa mi iba pomaly vynárala… akoby z hmly… Starý cintorín a úzko, zalievajúce celé moje telo. Lucien, pripravený v okamihu ma zabiť a starý vlčiak… výstrel… Yvet! ‚Bridget, dcéra tej chudery! Tej žobráčky…᾿ Počula som v hlave Lucienov hlas.

„Yvet? Ste to vy?" Šepla som a až na to som si uvedomila, že moja otázka vyznela až príliš familiárne. Ženička ku mne obrátila svoju skormútenú, zvráskavenú tvár a prikývla. Onemela som…

„Ako ste sa sem dostali?" Pýtala som sa nevnímajúc Muyera. No ona len zachrčala a ukázala mi zvyšok svojho jazyka. Striaslo ma a sústrastne som pokývala hlavou.

„Amanda…" Oslovil ma zrazu Muyer. „Čo ty tu robíš?"

„Netuším." Odvetila som skleslo. „A vy? Ako ste sa sem dostali? Viete niečo o Lucienovi?" Dychtivo som visela na jeho odpovedi.

„Viem len, že niektorý z nich je vrahom mojej dcéry." Zasmoklil.

„Ako dcéry? Ann je mŕtva?" Preľakla som sa, hoci som ju nemala v láske.

„Nie." Pokrútil hlavou. „Claire… moja prvorodená dcéra… Zaľúbila sa do toho vagabunda Alaina!"

„Moment… vy viete, že Christian je Alain?" Ohradila som sa.
„Viem, nie som hlupák, hneď ako som ho zbadal, minulosť sa mi vyjavila pred očami ako na filmovom plátne! Lenže karty boli rozdané a aj keď tváriť sa neutrálne bolo pre mňa spočiatku ťažké, zmieril som sa s tým, že to budem musieť stráviť. Veľmi mi pripomínal život v cirkuse… tie časy, keď ešte Claire žila, keď sme sa smiali, keď som nemusel rátať sekundy v spomienkach, aby som sa stihol nabažiť jej krásnej, úprimnej tváre!

Alaina som po tej udalosti nenávidel. So smrťou dcéry som sa nedokázal zmieriť a ani sa nikdy nezmierim. No neskôr som pochopil, že tá tragédia nebola jeho vina, že Claire miloval a že svojím odchodom sa nás snažil iba uchrániť.

Minulosť treba zažehnať… ale teraz, keď som sa na vlastné oči presvedčil, že je stúpencom toho smradľavého vraha!!!" Zrúkol Muyer na plné pľúca smerom k dverám kutice, „začínam pochybovať aj o smrti svojej dcéry."

„Ach Bože… Čo len chcú?!"

Yvet si napnutou dlaňou akože prerezala krk a ja som nasucho preglgla. Vlastne som si uvedomila, že mi nejde do hlavy, prečo nie je mŕtva. Veď vtedy na cintoríne v Chicagu… nemala predsa kam ujsť! Jediný vchod bol zároveň aj východom, ako je potom možné že ju Lucien v tom uzavretom priestore nenašiel a nezavraždil?

Yvet akoby počula moje myšlienky, zahľadela sa mi do očí a šklbla strapatou hlavou. Vzápätí sa celá začala triasť a potom, akoby sa zúžila a hneď na to zmenšila do malého klbka. Stále ju pri tom nekontrolovateľne mykalo, kým ona sa chúlila, či guľatila do seba, keď vtom… BUM! Vybuchla a namiesto Yvet odrazu stála predo mnou čierna mačka.

„Tak toto je vaša schopnosť…" zašepkala som a ona ako odpoveď tichučko zamraučala, pričom odhalila odrezaný jazyk. Skočila mi na kolená a ostala tam poslušne sedieť, no neodvážila som sa ju pohladkať. Pozrela som na Muyera, ale ten sa na moje prekvapenie netváril vôbec prekvapene. Nadvihla som obočie, načo on začal rozpačito vysvetľovať.

„O Claire si mysleli, že je niečo ako ‚plastelínová žena᾿. Že sa dokáže pretiahnuť popod dvere a celkovo – cez každú škáru, aj cez kľúčovú dierku. Taká hlúposť! Claire bola… výborná hadia žena, ale žiadne zvláštne schopnosti nemala. Lucien iba vyňuchal stopu… Claire najlepšie spadala do jeho vzorca hľadanej obludy a…
No v skutočnosti nie Claire…"

Nedopovedal, lebo Yvet zúrivo zamraučala, odskočila z mojich kolien na dlážku a opäť sa začala triasť. V poslednej chvíli, keď sa otvorili dvere kutice, sedela v rohu namiesto čiernej mačky zase strapatá žena v otrhanom kabáte.

Vo dverách sa zjavil Duncan a za zdravú ruku ma vytiahol zo zeme. Prestrčil ma von a potom kuticu zase starostlivo pozamkýnal.

„Hýb sa!" Sykol. „A neskúšaj nijaké fígle."

„So zlomenou rukou sa toho navymýšľam!" Odsekla som pomedzi zuby a mala som chuť prehryznúť mu ruku, ktorou mi stískal rameno, tak ako Chrisovi peru.

Už z diaľky som počula, ako sa Chris s Lucienom búrlivo o čomsi dohadujú, pričom ich debatu prerušovalo pravidelné vyzváňanie zvončeka, spoza zamknutých vchodových dvier.

„Ona nemôže ísť!" Začula som, ako takmer kričí Christian.

„Nikoho iného tá veštecká špina nepozná! Koho chceš poslať? Muyera? Alebo nebodaj jej zohyzdenú matku?!"

„Mierni sa s tou vešteckou špinou!" Obul sa doňho Chris a na chvíľu sa odmlčal.

„Nemôžeš ju tam poslať… pretože… majú k sebe blízko. Navzájom cítia svoje emócie. Evelyne by všetko vytušila skôr, než by som otvoril dvere!"
Takže Evelyne je tu! Srdce mi poskočilo tak prudko, až som príkro fľochla po Duncanovi, či si náhodou niečo nevšimol, či mi to srdce nevyskočilo z hrude do trička a nenarobilo hluk.

„Nič si nevšimne, keď tam budeš s ňou. Budete sa cukrovať a ja jej zatiaľ priložím za chrbát deviatku. Ani nemukne!" Zarehotal sa Lucien.

„Vravím ti, Amanda je dosť vystresovaná natoľko, aby to Evelyne hneď vycítila. Ujdime a… dokončime dielo niekde inde." Chrisovi zlyhával hlas úmerne s končiacou sa vetou. Opäť cvengot zvončeka.

„Načo by sme sa skrývali, keď v neposlednom rade potrebujeme aj tú vešteckú špinu?! A stroj je predsa tu! Pod sídlom! Potrebujeme ich sem nahnať všetkých! Ste poslední z toho vášho šialeného rodu, čo ostali. Zabezpečíme svetu slobodu, Alain." Dodal Lucien rozhodne.

„Nevyjde to!" Zasyčal Chris.

„Ale vyjde. Zahráte scénu, že ste sa pohádali. Ja jej za chrbtom podržím devinu, kým ty k nej prídeš a akože sa ospravedlníš. Nech si ma nepreje ak kvôli nej niečo nevyjde. A najoriginálnejšie by bolo pozvať ju dnu…"

„Furt zvoní!" Zrúkol Chris a vybehol na chodbu, po ktorej ma už viedol Duncan. Vyzváňanie zdola sa ozývalo celým domom. Za Chrisom vyletel z izby Lucien s nabitou zbraňou a takto ma ako jahňa odviedli až ku vchodovým dverám.

„Nevyjde to." Zašepkala som Chrisovi do ucha a povýšenecky som sa uškrnula. Prižmúril oči a zahľadel sa na mňa akoby celkom bez emócií.

„Kto je?" Zakričal návštevníkovi, hoci vedel, že za dverami stojí Evelyne a stále sa mi pritom díval do tváre.

„To som ja, Chris! Musíš ma pustiť dnu, ste v nebezpečenstve."

„Hraj." Zašepkal mi na odplatu a pohľadom naznačil, aby som otvorila dvere. Na krížoch som pocítila studenú hlaveň pištole. Nemala som na výber.

„Čo chceš Eve…?" Pri dverách však nestála Evelyne, aspoň nie sama. Vedľa nej sa ostro vynímala krásna vysoká postava ženy s dlhými blond vlasmi a francúzskym pôvodom kričiacim z jemnej tváre.

„Ann?!" Zamrazilo ma. Aj hlaveň na mojom chrbte sa trochu rozpačito pomechrila. Musela som sa držať tesne pri dverách, za ktorými stál Lucien, aby nebolo vidno cudziu ruku natŕčajúcu sa ku mne. Evelyne podozrievavo zvraštila tvár.

„Tak? Prečo ste prišli?" Snažila som sa o čo najnepríjemnejší a najnevľúdnejší tón.

„Och! Ja…" Evelyne sa trochu zdráhala, no nesmela som jej ani mimikou, ani svojimi pocitmi naznačiť, že potrebujem pomoc. „Chcela som vás varovať… videla som… teda Luciena. Niekde sa tu potuluje!"

„Pche!" Vyfrkla som posmešne. „Myslíš si, že ti na niečo také naletím?! Keď si nás opustila ako taká zbabelá nutria?! Si smiešna! A ty? Dlhovlasá špageta?! Po čo si prišla?"

Ann mlčala. Nastala chvíľa nevraživého ticha a ja som akoby inštinktívne vycítila, že presne toto Lucien s Chrisom nechcú. Oprela som sa do svojej role ešte viac.

„Tak načo čakáte? My s Chrisom a Duncanom vás nepotrebujeme!" Ann vyzerala, že by sa najradšej pobrala preč, no Evelyne neoblomne stála pri dverách aj naďalej.

„Ako môžeš byť takáto…" Nechala vetu doznieť a počas krátkej pauzy mi očami naznačila, aby som jej vyjavila svoje pravé emócie. V tej chvíli som v sebe musela naakumulovať všetku zlosť akú som len vo svojom vnútri dokázala udržať a v snahe odplašiť ju preč, zúrivo som ju ohriakla, nech vypadne a na večné veky sa prepadne pod zem!

Vtedy však zakročil Chris… pribehol akože z kuchyne a karhavo sa na mňa zahľadel.

„No tak Amy…" oslovil ma pokrytecky sladko. „Prečo sa takto správaš k Ev? Veď ste boli najlepšie priateľky, či nie? Ev, toto je predsa aj tvoj domov, len poď ďalej…" Tŕpla som a čakala, čo Ev odpovie.

„Nie, Chris. My s Amy si už očividne nemáme čo povedať… A ty? Preboha čo to máš na ústach?!"

„Ehm…" Zasekol sa Chris. „No, ja… som sa pichol vidličkou."

Evelyne len podozrievavo nadvihla obočie a otočila sa nám chrbtom. Lucienova deviatka sa mi bolestivo zaryla medzi stavce. Ani to však nemohlo zabrániť najväčšej chybe, akej som sa v tom momente dopustila, pretože mi nesmierne odľahlo. Úprimne mi zo srdca spadol obrovský balvan, čo Ev samozrejme zaregistrovala a Chris to ešte zaklincoval vetou:

„Evelyne… prepáč nám, ako sme sa zachovali. My ťa potrebujeme." A zvesil hlavu. Lucien ma donútil odstúpiť od dverí a akonáhle Evelyne s Ann prekročili prah domu, obrátili sa na ne všetky možné zbrane, čo boli dostupné. Mňa Lucien hodil Duncanovi, ktorý ma bolestivo zovrel medveďou silou, Evelyne sa ocitla zoči-voči hlavni Lucienovej pištole a Ann skončila vo vzduchu, poviazaná Chrisovými schopnosťami.

 

Ďalšie príspevky

Komentáre

2 Responses to Námet 25. Rukojemníci

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button