Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

strossovci

AUTOR

strossovci

Šťastné a zahmlené

 

Na tieto Vianoce budem určite dlho spomínať. Nezameniteľná vôňa Bioparoxu a vianočný zhon na háku. Vedela som, že to takto bude a nedalo sa s tým nič robiť. Pol roka som bola nezamestnaná. 6 mesiacov som sa váľala a ľutovala som sa, aké som chúďa, ktoré sa k smrti nudí. Upratanie skrinky na hračky mi trvalo 2 celé dni. Dopriala som si patričný oddych, čas a pohodu. Umývanie riadu sa niekedy pretiahlo aj na hodinu, hoci som umývala len po raňajkách pre jednu osobu. Bo-la-som-spo-ma-le-ná a znu-de-ná. Potom zostal Robko doma zo škôlky, lebo bol chorý. V pohode. Bola som doma, takže mi vôbec nevadilo, že ho mám pri sebe. Samozrejme že mi po dvoch nociach, cez ktoré mi kašľal do tváre, tiež začal kašeľ. Vtedy mi zavolali z jednej firmy, v ktorej som robila pohovor, že môžem od pondelka nastúpiť. A odvtedy už som nič nestíhala. Nestihla som si nakúpiť, papiere do práce som vybavovala v strese, Robko sa samozrejme nevyliečil a museli sme ho voziť k babke. Práca bola v pohode. No večer som letela pre Robka, potom domov, navariť a keď som ho o ôsmej uspávala, vždy som rovno zaspala s ním. Po dvoch týždňoch sa ako tak vyliečil a dali sme ho do škôlky. Na celé 4 dni. Potom prišli znovu teploty a nové návaly kašľa. Takže lepiť, plátať, zaisťovať varovanie ako sa dalo. Ja som sa celú dobu držala na nohách vďaka Paralenu, Imunoglukánu a rôznym multivitamínom. Absolvovala som v práci vianočný večierok, ktorý som si po prečítaní SMS od Martina vôbec neužila. Napísal mi: Robko zasa páli, dal som mu liek proti teplote. Týmto pre mňa zábava skončila.

Zmierila som sa s tým, že Robko pôjde do škôlky až po Vianočných prázdninách a každé ráno sme ho s ťažkým srdcom viezli k babke. Ešteže je moja nová vedúca taká v pohode, že som na 23. decembra dostala dovolenku. Na tento deň som si nechala pár dôležitých vecí. Kúpiť darček pre Martina, napiecť aspoň 3 druhy zákuskov, nakrájať kapra a pripraviť si zemiakový šalát na štedrú večeru. Ráno som začala tým, že som išla k lekárovi. Moje mesačné pokašliavanie sa zmenilo na dráždivé záchvaty kašľa, z ktorých ma značne začalo bolieť ľavé rebro. Martin išiel tiež, kvôli silným bolestiam hlavy. Sestrička nám odobrala krv asi do 10 skúmaviek, urobila všetky možné výtery, absolvovala som rontgen pľúc, Martin zasa rontgen dutín. Z lekárne sme odchádzali ako párik dôchodcov – s dvoma igelitkami liekov.  Ja som vyfasovala jeden bonus. Liek proti kašľu, z ktorého vraj budem malátna. Hneď som si tento liek  pracovne pomenovala oblbovák.  Doma sme si lieky rozdelili na dve kôpky a spoločne sme si užili. Oblbovák zabral do hodiny. Odobrala som sa do spálne a navzdory predvianočnému bordelu v našej domácnosti, som spala v podstate do večera. Spánok som prerušila len kvôli novej dávke liekov a tiež kvôli rýchlemu účinku antibiotík, ktoré v priebehu troch hodín zabili všetkých milión priateľských baktérií, nachádzajúcich sa v mojich črevách. Cítila som, že mám teplotu, no nechcelo sa mi ani podať teplomer. Začala som byť vážne dosť mimo. Martin s vypätím všetkých síl upratal kuchyňu, povysával a vniesol dovnútra stromček. Že je Robko v dome, som vedela len podľa vety, ktorú opakoval v pravidelných intervaloch: „Chcem ešte ďalšiu rozprávku!" Chúďa, ani neviem, čo v ten deň jedol. Večer sme všetci spolu išli okolo siedmej spať, ja som zalomila prvá, vďaka novej dávke lieku.  Zobudila som sa v noci o druhej a cítila som sa dobre, vyspaná, oddýchnutá. Začala som šúpať zemiaky. O desať minút prišiel za mnou Robko a povedal, že chce ozdobovať stromček. Tak som sa s ním vrátila do postele a spali sme do rána.  Ráno som vstala prvá, urobila som šalát, nakrájala kapra, zlepila som pár lineckých koláčikov lekvárom a dúfala som, že by sa mi mohlo podariť upiecť ešte aspoň jeden zákusok. Veď sú Vianoce, preboha, a ja mám iba linecké koláčiky! Po raňajkách som zistila, že Robko má teplotu a to ma rozplakalo. To snáď už nemôže byť pravda! Aspoň ten drobec keby mal na dnešný deň pekné spomienky. Potom som si dala oblbovák a prestalo ma to trápiť.  Robkovi som dala liek proti teplote a bola som rada, že zaspal, aspoň sme mali poslednú šancu zabaliť darčeky. Vystúpila mi teplota. Posilnila som sa Paralenom, ktorý mi na môj hnačkou vyprázdnený žalúdok okamžite zabral. Zvládli sme s potom za krkom zabaliť darčeky. Bola to najakčnejšia časť celého dňa, celú dobu sme sa s hrôzou otáčali a čakali sme, kedy sa Robko zobudí a vbehne do obývačky. Uvarila som kapustnicu, na záchode som si s neprítomným úsmevom povedala, že aspoň prvý raz cez Vianoce nepriberiem a začala som vyprážať kapra. Matne som si uvedomovala, že nedostanem žiadny darček, pretože Martin rovnako ako ja nestihol nič kúpiť. Chvíľami ma to veľmi mrzelo, no po lyžičke oblbováku mi to bolo zasa jedno.

A Vianoce boli. Zvládla som vianočnú večeru bez otravného behania na záchod, Robko si našiel pod stromčekom vytúženú autodráhu, Martin sa tiež mohol pohrať s vytúženou autodráhou a mne bolo všetko srdečne jedno. Že nemám napečené zákusky, že nie je umytá zem, že máme v obývačke prach. Nakoniec som bola rada, že nám už nikomu večer nevystúpila teplota a o pol deviatej sme už zasa všetci spokojne spali. Tak niektoré lieky človeku pomôžu prežiť Vianoce. Tie boli dosť naprd, no bolo mi to naozaj úplne jedno.

Ďalšie príspevky

Komentáre

7 Responses to Šťastné a zahmlené

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button