Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

O písaní

Písané ako autorské slovo na záver k mojej tretej knihe. Ak vám to pripadá nedokončené, je to preto, lebo táto úvaha sa skutočne tiahla ešte na niekoľko ďalších strán. Toto bol len jej začiatok.  

 

Písať príbeh zároveň s tým, ako ho vymýšľam mi pripadá akoby som mala maľovať tapetovať dom súčasne s tým, ako ho staviam. Uznajte, vyzeralo by to divne. Položila by som tehlu a plesk! Kúsok tapety alebo fľak farby. Položila by som ďalšiu tehlu a plesk! Ďalší zdrap tapety alebo pľuvanec farby. Neviem ako vám, ale mne to pripadá hrozne neefektívne. A navyše, neviem, prečo by som mala investovať do tapiet alebo farieb keď nemám zaručené, že ten dom niekedy dokončím. Príbeh je totiž ako dom, ktorý staviate z peňazí z účtu, na ktoré vám pravidelne prispieva nejaká anonymná osoba. Nemôžte sa s ňou skontaktovať, nemôžete sa na ňu spoľahnúť. Zatiaľ vám peniaze posiela pravidelne, ale ktohovie, či ju to už v najbližšom mesiaci neomrzí! V takom prípade je lepšie riskovať, že vám ostane len nedostavaný dom, ako že vám ostane nedostavaný a čiastočne vytapetovaný dom. V prvom prípade si totiž ušetríte kopec námahy a peňazí.

V ešte horšej situácii sa ale ocitnete vtedy, keď budujete dom vašich snov a okrem záhadného sponzora jeho stavbu sprevádzajú ďalšie nezvyčajné javy. Napríklad taký jav, že pred dokončením vám ten dom môže každú chvíľu bez príčiny spadnúť. Alebo vám spadne s príčinou, ktorá je viac ako podivná. Predstavte si, že sa nejakému priateľovi pochválite, že staviate dom a bum! V tej chvíli sa vám celý dom zosype. Zrútili ste ho tým, že ste o tom niekomu povedali. Nevysvetliteľné, ale časom pochopíte, že to tak funguje a že sa s tým nedá nič robiť. Ak si chcete udržať aspoň chabú nádej, že ten dom dokončíte, musíte pevne držať jazyk za zubami a dúfať vo večnú štedrosť neznámeho sponzora.

Keď však ten dom po všetkých útrapách, hlavne po stresujúcom očakávaní postavíte, už ho samozrejme budete chcieť aj vymaľovať. Lenže problém. Vy nie ste maliar. V živote ste nemaľovali. Naposledy ste maľovali vodovkami na výkres v piatej triede a to sa vám, mierne povedané, zdá trochu málo praxe na maľbu domu svojich snov. Ale z nejakého dôvodu si maliara nemôžete najať. Musíte to urobiť sami.

Čo urobíte? Pravdepodobne sa nevrhnete do maľovania hneď, ako padne na svoje miesto posledná tehla. Vaša túžba čo najrýchlejšie sa nasťahovať je veľká, ale nechcete to zbabrať. Pravdepodobne si najprv kúpite maliarske potreby a potom sa v tom budete cvičiť. Ste na to sami, nemá vás kto učiť. Bude vám trvať dlho, kým sa to aspoň trochu naučíte. Ak máte pritom ešte spústu iných povinností, bude vám to trvať možno aj celé roky.

Mne to celé roky trvalo.

Toto tvrdenie je ešte ohromujúcejšie keď si uvedomíte, koľko málo rokov som zatiaľ prežila na tomto svete. Každý prežitý rok je pre mňa ROK. A celý ten čas som nemohla ani muknúť o tom, že mám dom. Pretože v tej chvíli by prišlo zemetrasenie a zmietlo ho z povrchu zemského. Aby sme s tou metaforou s domom nezachádzali ďalej, než je zdravé, asi by som ju mala dešifrovať. Tapetovanie či maľovanie domu je písanie príbehu. Stavba domu je jeho vymýšľanie. Aj keď, ja tak nerada používam slovo vymýšľanie. Pod pojmom vymýšľanie si predstavujem to, že človek sa prudko zamyslí nad nejakým problémom a po čase príde nápad. Ja som sa ale nad týmto príbehom nikdy nezamýšľala. Nikdy som ho dokonca ani vymyslieť nechcela. Prišiel ku mne bez akejkoľvek iniciatívy z mojej strany, bez toho, aby som musela pohnúť čo i len jediným mozgovým neurónom.

Mala som vtedy štrnásť.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

4 Responses to O písaní

  • Mňa tvoj článok zaujal… hlavne pasáž, kde hovoríš o stavaní domu a že vymýšľať príbeh „za chodu“ je ako vytapetovať dom zároveň keď ho staviam (či tak nejak to bolo).
    Ku podivu – teda vlastne to nie je ku podivu, ale celkom zdravo a úplne súhlasím. Naozaj si myslím, že by to tak malo byť, je to tak správne a človek má vo svojom diele prehľad, teda sa mu nemôže stať nijaké trápne faux pas, že by poplietol mená alebo údaje.
    No ja som asi totálne divný človek! Fakt asi krepý, lebo ja príbehy vymýšľam len za chodu 🙁 ja som vážne asi chorá alebo čo :D:D:D ale… neviem, pre mňa je to zaujímavejšie. Ale zas, ja nepíšem nič také vážne, čo by bolo hodné vydania tak je to asi jedno 😀 Vidz Amanda 😀 to je tiež taký dopletený príbeh.

  • Nie, nemyslím si, že by bolo niečo zlé s tebou, keď "tapetuješ dom počas stavby". 🙂 To skôr je niečo so mnou, lebo ja som to kedysi skúšala rovnako (tj. pri začatí písania som mala vymyslený len začiatok a nevedela som, ako to skončí), ale zistila som, že konkrétne u mňa to tak nefunguje. Nikdy som nedomyslela koniec príbehu za chodu a neskôr som sa to pokúsila si takto logicky zdôvodniť. Napriek tomu viem, že veľa ľudí tvorí podobným spôsobom ako Ty. Ste šťastní ľudia, že si to môžete hneď písať, pretože kým sa ja dočkám konca príbehu, často už zabudnem jeho začiatok (teda nie začiatok ako taký, ale niektoré dôležité fakty a udalosti z neho).

    Ale ani sadnúť si za počítač s úplne premysleným príbehom ešte nezaručuje, že v ňom človek nebude mať protichodné tvrdenia. 🙂 Ja tiež zabúdam, čo som písala na začiatku, zvlášť ak sú to nedôležité veci a len potom zhrozene zisťujem: tu mám paradox, aj tam mám paradox, tu nastala zámena mien…

  • Asi je to normálne 🙂 ale pozri, možno ty obdivuješ mňa ale ja v tomto obdivujem teba, lebo keby som si sadla za PC s premysleným príbehom, určite ho nedokončím 🙁 neviem, niekedy sa pristihnem, že píšem akoby som to prvýkrát čítala a zaujíma ma čo bude ďalej. Príbeh sa píše sám, sám mi zrazu ponúkne nejaký zvrat a potom som ako… pisateľo-čitateľ či také dačo 😀

  • Neviem, čo bude v nasledujúcej chvíli, som napätá akoby som bola len čitateľ a nie tvorca príbehu. Ja toto všetko však žiaľ prežijem už pri vymýšľaní. Samotné napísanie príbehu je potom pre mňa už len nezaujímavá drina, ktorá ma vôbec ale vôbec nebaví… ale keď ono to u mňa fakt inak nejde, najprv musí byť príbeh kompletný, aby sa dal zapísať… :´-( Inak chcela som o svojom písaní uverejniť tu na Enigme taký dlhší seriál s názvom Ako (ne)napísať knihu, pôvodne plánovaný ako pomoc podobne „postihnutým“ autorom. Ale som si to rozmyslela, lebo mi to začalo pripadať ako čistá zmes vychvaľovania a sebaľútosti v jednom…

Napísať odpoveď pre adhara Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button