Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Námet 24. Prekvapenie

Prebral ma pach zmoknutej hliny a nekoordinované kymácanie hlavy zo strany na stranu. Nohy som mala zviazané, zlomená ruka sa len tak hompáľala povedľa môjho ochabnutého tela, v ústach handrička a cez oči šatka, pričom ma ten všivavý čierny bastard vliekol za sebou po zemi ako zdochnutého psa! Do hlavy ma udierali kamene, v ušiach a vo vlasoch som mala blato a v podvedomí vrytý zakrvavený pocit, že vôbec neviem, kde som a čo sa ide diať. Premkol ma šialený strach, ktorý vystriedalo prekvapenie, keď sa môj polonahý chrbát, obnažený napol zvlečeným tričkom začal šúchať o štrk. Nebola som ešte celkom pri vedomí, no pamätám si, ako mi v ušiach zarezonoval zvuk tečúcej vody a potom prišli schody. Zvreskla som bolesťou, no s gorilou, ktorá ma ťahala kamsi do neznáma to vôbec nepohlo.

Moja ruka už zrejme nikdy nebude použiteľná, prebleslo mi hlavou a chcelo sa mi kričať! Nebol sám. Lucien toto určite nezosnoval sám! Musel sa predsa nejak dostať k informáciám, kde sa s Mairquiovcami nachádzame… A čo Evelyne? Aj ju dostali? Alebo dostali ju a mučili ju, aby povedala, kde sa ukrývame?

Bola som celá premrznutá… pomaly som si začínala uvedomovať, že mám úplne skrehnuté končatiny; prsty na rukách a na nohách som si už takmer necítila. Nestačilo však, že teploty zodpovedajú koncu novembra, ešte do toho aj lialo! Kedy sa toto skončí? Pomyslela som si. Nech ma radšej hneď zabije! Aj tak mu nič nepoviem!!!

Odrazu sa ťažkopádne otvorili akési dvere. Lucien mi pustil nohy a za vlasy donútil kľaknúť si na kolená. Po celý ten čas, čo ma ťahal z sebou a ani teraz nepovedal jediné slovo, iba ma sotil na podlahu, suchú, voňajúcu čistotou. Dopadla som tvárou a náraz spôsobil, že som si zahryzla do vnútornej strany líca, ktoré mi okamžite začalo šialene krvácať, až som nestíhala vypľúvať krv! To umlčalo moje vzlyky. A viac si nepamätám, omdlela som.

 

Keď som precitla v izbe presýtenej tuchom starého nábytku, rozhodla som sa že neotvorím oči. Celé telo protestovalo proti každému pohybu, ktorý som urobila. Pravú ruku som mala silno pripútanú k akejsi skrini, ľavá bola zlomená. Pred očami sa mi mihol Bruce, ako si pred dvoma rokmi zlomil ľavé predlaktie, keď sa vyvážal ulicou na susedovom novom bicykli a zrazilo ho auto. Mal veľké šťastie a ja som nikdy nebola viac vyplašená, dokonca, ani keď ma Lucien prvýkrát navštívil na Wood Street nie.

Bruce a Diana! Pravdepodobne ich uvidím už len teraz, vo svojich spomienkach. Nezabezpečím im budúcnosť šťastnejšiu od mojej, vysokú školu, ani lepšiu výchovu, než akú môžu dostať od mojich rodičov. Mama a otec… ktovie čo robia. Otec sa už možno prepil a mama… a možno… Bruce a Diana už ani nebývajú u nás, ale ich zhabala sociálka.

Zovrelo mi srdce. Spomenula som si na Suzie, najlepšiu priateľku pod slnkom; vždy ma vedela v ťažkých chvíľach podržať.

Evelyne… Vybavuje sa mi s obrovským sombrérom na hlave, ako sedí na terase domu v neveľmi bohatej štvrti Mexika a z chládku prostého, malého príbytku ju láskavo volá stará mama na obed. No to sú len predstavy, nik netuší, ako sa v skutočnosti Evelyne má. Chýba mi… vôňa ohnivočervených kaderí, keď neposlušne zavrtí hlavou, jej úsmev, dokonca aj mraky na jej tvári.

Duncan? Paul je a aj bude pre mňa nevyriešenou záhadou. Tak rýchlo, ako som si ho obľúbila, som ho aj znenávidela za to, ako sa k Evelyne zachoval… a v neposlednom rade aj za to, že pred nami niečo tajil a nepáčilo sa mi, že to niečo sa týka jeho a Ann Muyerovej.

A Chris. Christian Galtson, alebo Alain Mairqui. Nikdy som ho nepobozkala. Aká som len hlúpa! Prečo vlastne medzi nami nikdy k ničomu nedošlo? Asi som si ho príliš vážila, príliš som ho ľúbila na to, aby som spravila nejakú chybu. Nechcela som ho stratiť a predsa som stratila. Preklínam sa!!!!

Hlava mi nešťastne visela na hrudi a ja som celkom bez pohnutia premýšľala ako živá mŕtvola. Telo bolo bezvládne, no moja myseľ hýrila spomienkami. Obraz Christiana Glatsona (bože ako cudzo mi to znie!) som odhodila kamsi do kúta, nevládala som nad ním premýšľať. Radšej som sa snažila aspoň na sklonku svojho biedneho života pochopiť, kto, ako a prečo… toto urobil.

Lucien… nejaká ústredná postava, bažiaca po našich životoch. Myslím, že mi bolo celkom jasné, prečo som tu. Pretože sem chceli vlákať Chrisa a… Duncana? A čo Duncan? Čo on a Ann? Boli milenci? – možno kedysi… Kedysi. Je márne uvažovať nad „kedysi", keď ani samotní Chris s Ev o Duncanovej minulosti v podstate nič nevedia.

Počula som, ako sa otvorili dvere a zatajila som dych. Izba bola zrejme priestranná, pretože postava sa prechádzala dosť ďaleko odo mňa. Potom odtiahla nejakú stoličku a zrejme si sadla. Miestnosťou sa rozozneli sladké tóny klavírnej melódie. Čo je toto za morbídnosť?! Pomyslela som si a pomaličky som sa pokúsila otvoriť oči. Najprv len cez štrbinky viečok, chvíľu na to už celkom dokonale, videla som sedieť za klavírom plecnatú mužskú postavu, no bola som si istá, že Lucien to nie je.

V izbe bolo šero. Mala tvar poloblúka a bola preplnená starožitným nábytkom. V jej strede stálo krídlo, veľmi masívne a asi rovnako staré, ako nábytok navôkol. Bolo zvláštnej, medenej farby a pôsobilo magicky, celkom inak, než obyčajný klavír; dokonca aj hudba, ktorá z neho vychádzala ma akosi magicky opantávala.

Muž hral dlho, veľmi dlho a ja som sa celý ten čas nepohla ani o piaď. Až sa mi zdalo, že netuší, že som tam priviazaná. Vtom vstal, podišiel ku kozubu oproti krídlu a rozložil oheň. Chvíľu pri ňom sedel, akoby čakal, kým neosvetlí všetko nádherné v tejto miestnosti; skrine zakrývajúce holé steny, toaletný stolík v strede izby, všetko z pevného tmavého dreva a pohovku s rovnakým vzorom ako mali kreslá, ktoré sa sestersky túlili k sebe. Podlahu pokrýval mahagónový koberec so zlatým vzorom… bol mi veľmi povedomý. A vtom som si všetko začala uvedomovať… Masívny starožitný nábytok, priestranná pol oblúkovitá miestnosť a tie koberce!!! Boli predsa v každej izbe v sídle Mairquiovcov!

Muž pri kozube vzdychol, vstal a ako sa otáčal ku mne, tvár mu osvetlila žiara z kozuba. Zadusila som výkrik!

„Ty?!"

„Tak už si hore…?" Ovzduším preletela chladná otázka.

„Čo? Ako môžeš?!… Prečo? Zbláznil si sa?!"

„Buď ticho!" Ohriakol ma. „Mám plán…" Dodal potichu.

„Serem ti na tvoje plány!" Zvrieskla som tak zúfalo, ako zúfalo sa mi rúcal svet!

Zrazu sa do vzduchu vzniesli nástenné hodiny a rozbili sa o rímsu kozuba. Rozplakala som sa. Do izby vošiel Lucien v sprievode Duncana. Duncan na mňa nevraživo zagánil, prehodili spolu pár slov a potom obaja podišli ku mne. Chris sa tomu prizeral opretý o klavír a s rukami zloženými na prsiach. Lucien mi prerezal lano, ktorým som bola pripútaná k nohe ebenovej skrine a za vlasy ma vytiahol na nohy. Potom ma hodil do stredu miestnosti a všetci dovedna vytvorili okolo mňa trojuholník.

„Kde je Evelyne?" Opýtal sa chladne Duncan.

„Neviem ty sukin syn! A kde je Ann?!" Odsekla som zúrivo, pričom som mu napľula k topánkam. Lucien mi kopol do tváre až ma zaliala krv.

„Tá bola ešte nevinná," zašomral hneď na to Lucien. „Tak kde je?!" Zreval.

„Už som povedala že neviem ty hluchý imbecil!" Zrúkla som tiež.

„Ja tú malú kurvu…!" Zahrešil a radšej sa otočil, aby ma celú nezmaľoval natoľko, že by ma už nebolo možné vypočúvať.

„Posledný krát sa ťa pýtam ja…" Začal Chris monotónnym, ľadovým hlasom.

„Ty mi môžeš mrdať morské prasiatko!" Odbila som ho zúrivo prv, než stihol dopovedať. Zrazu sa však ku mne zniesol ako posol apokalypsy, pričom mi hypnoticky hľadel do očí a neuveriteľnou silou mi zovrel sánky.

„Teda nevieš?" Opýtal sa už naozaj naposledy, takmer nečujne a tónom, ktorý ma ako na povel zamrazil. Chvíľu som mu len tak hľadela do očí.

„Tak som ťa ľúbila…" Šepla som a zazdalo sa mi, akoby sa niekde tam, v tej medenej hĺbke jeho očí na stotinu sekundy čosi zlomilo, no rýchlo to zamaskoval. Priblížila som sa tesne k jeho perám a vzápätí som ho mäkko pobozkala. Chcel mi bozk opätovať, hladko mi vyšiel v ústrety… keď som mu celou silou zahryzla do spodnej pery, až som pocítila, ako sa mi v nej spojili očné zuby! Nasledoval šialený výkrik, podobný zrevaniu leva a krv striekajúca všade dookola, mne do úst a na tvár, jemu na košeľu.

S dierou v pere sa rýchlo odtiahol a ja som dostala ďalší kopanec od Luciena, tentoraz do chrbta zodratého od kamienkov okolo fontány, kadiaľ ma ešte pred pár hodinami ťahal. Zasyčala som, až mi vyprskli sliny a inštinktívne som napla všetky svaly na tele, pripravené na ďalší úder, tentoraz pod pás… No zrazu Lucienovu približujúcu sa nohu čosi odsotilo. Bol to Chris. V sekunde na mňa vrhol súcitný pohľad, ktorý sa však hneď na to zmenil späť, na celkom chladný, nezaujatý. Krv mu liala prúdom po celej brade, krku a strácala sa pod golierom slabomodrej košele. Zavrela som oči a s výdychom sa spustila na podlahu. Všetko mi začínalo byť ukradnuté.

„Odveďte ju." Zamrmlal Chris a odpochodoval ku kozubu. Odkopol zvyšky nástenných hodín, jednou rukou sa oprel o rímsu a druhou si začal ohmatávať zranenie a stierať krv. Lucien a Duncan ma za ramená zdvihli zo zeme a vliekli von. Nemala som síl brániť sa.

Ďalšie príspevky

Komentáre

7 Responses to Námet 24. Prekvapenie

  • Toto je jedna z posledných častí Amandy. Budú možno ešte dve-tri. Teda… chcela som len povedať, že príbehu konečne svitá k finále 🙂
    Príjemné čítanie.

  • Nečakaný zvrat, ale obávam sa, že aj tak tuším, ako sa to skončí. 🙂

  • Tak teraz by som bola zvedavá ja 😀 nooo… ešte sa to trochu pretiahne 😀 (vyzerá to asi na viac ako na 2-3 časti, alebo 2-3 časti okrem tejto :D:D) no a potom na konci mi povieš, čo si si myslela ako to skončí 😀 :):D:D:D:D
    ďakujem za prečítanie inak 🙂 Amandu dokončujem kvôli dvom trom dušiam čo ma furt strašne prosia 😀 najnovšie je to moja spolužiačka Ľubka 🙂 ale aj tak sa teším, že som už na konci 🙂
    Dobre, veľa táram, ja viem…

  • Nemyslela som tým, že tuším úplny koniec… len to, kam príbeh smeruje a aj to neviem či dobre… 😉 a nemusíš sa ospravedlňovať za to, že si sa rozhodla to dokončiť aj keď Ti to takto po dlhšom čase pripadá… (neviem Ťa presne odcitovať, tak improvizujem: nie až také dobré?). Veď čo by sme my pre verných čitateľov neurobili? Verní čitatelia sú cenný poklad, treba si ich udržať… 😉

  • jaj tak uz bude koniec? 🙁 ale stalo to za to! 🙂
    som zvedava ako sa to vyvinie do konca, ja nerozmyslam ani netipujem, necham sa prekvapit 🙂
    muze zdar!!!

  • jéééj 😀 ešte ťa to baví? 🙂 tak to sa teším 🙂

  • no jasne, a preco by nemalo? 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button