Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Mirec

AUTOR

Mirec

Strážca – časť 7

Vo vzduchu sa vznášajú jemné pavučiny mrazu. Mužom na
hradbách sa z úst dvíha para. Dýchajú rýchlo, vystrašene. Darlan cíti
mocné pazúry strachu, tuší akou silou sa zarezávajú do sŕdc a myslí jeho
spolubojovníkov. Boja sa smrti. Na jeho perách sa však pomaly usádza úsmev. Je
to už dávno, čo pociťoval rovnaký strach. Veľmi dávno. Jediné, čo mu v tejto
chvíli preniká do celého tela je vzrušenie. Smrť pre neho nepredstavuje nič
strašné. Bude to vykúpenie.

Zahľadel sa na zapadajúce slnko, ktoré sa opatrne ukladalo
do náruče dvoch štítov na konci údolia, vediac, že jeho slabnúce lúče ohlasujú príchod
temna. Vedľa neho pokojne vyčkával Moren a v pravej ruke zvieral
svoju pokrútenú čarodejnícku palicu.

Taký mladý,
pomyslel si a pokrútil hlavou.

Zadíval sa na mesto za sebou. Od slabnúcej slnečnej žiary
pôsobili strechy budov ako pokryté živými plameňmi a pohorie, ktoré sa
týčilo na východnej strane mesta, akoby sa kúpalo v ohni. Táto
neuveriteľná božská krása, taká pokojná, silno kontrastovala s temnotou hmýriacou
sa neďaleko mestských múrov.

Nadišla noc. Noc krviprelievania a bolesti. Noc boja. Noc
zbraní.

Temnota sa dala do pohybu. Rinčanie zbroje, ohlušujúci ryk
nepriateľa, na krídlach strachu taký strašný a mocný, hrmenie vyvolané
množstvom ťažkých nôh drviacich široké priestranstvo pred hradbami, to všetko
zvolávalo k boju, k obrane jediného ľudského mesta, k obrane
Marbanu.

Grulovia nečakane rýchlo a prudko narazili na hradby a
ako jeden muž, sťa obrovská tmavá vlna, obľahli celú západnú časť pevnosti. Za
pomoci svojich ostrých pazúrov a pevných končatín sa štverali po múroch
ani rozzúrené čierne opice. Padali pod šípmi, ostrými mečmi i kopijami
obrancov, no na miesto jedného zabitého sa vždy postavili dvaja ďalší. Netrvalo
dlho a boj sa presunul na hradby. Darlan sledoval ich čierne pokrútené
údy, pazúry, tesáky i oči, tmavé ako tá najtemnejšia noc, z ktorých
sálala len nenávisť a zúrivosť. V rukách zvieral svoje dva meče a na
sebe mal kožené brnenie, ktoré ho aspoň čiastočne chránilo pred nepriateľskými
útokmi. Zacítil studený vánok, ktorý ho jemne pohladil na tvári a následne
so širokým rozmachom prebodol ďalšiemu grulovi srdce. Jeho dva meče tancovali
vo svite mesiaca sťa smrtonosné krídla nočných môr a okolo neho sa kopili
čierne telá mŕtvych nepriateľov. Ani to však nestačilo. Neustále prichádzali
ďalší, vrhajúci sa vpred s vytrvalosťou a tvrdohlavosťou rozbúreného oceánu
dorážajúceho na vysoké útesy. Bolo to ako postaviť sa proti vlne a veriť,
že ju dokážete zastaviť, alebo aspoň dúfať, že za ňou nepôjde ďalšia. Zúfalé,
ubíjajúce a bezvýchodiskové.

Darlan prudkým polobratom zasiahol hneď troch ďalších grulov.
Ostrie dvoch mečov prešlo ich koženým brnením, preťalo hrubú srsť i kožu
na hrudi a zasiahlo aj vnútorné orgány. Darlan pritom nepocítil takmer
žiadny odpor. Bez najmenšej známky spomalenia preniesol váhu na pravú nohu a
plecom vrazil ďalšiemu grulovi do tváre. Následne mu rýchlym pohybom pravej
ruky bodol do nechránenej šije. Ďalšie prenesenie váhy, tentoraz na ľavú nohu, široký
oblúk zhora, meč narážajúci na kľúčnu kosť, ostré praskanie, čierna krv rinúca
sa z hlbokej rany a protivník, ktorého bezvládne telo ťažko dopadá na
tvrdú zem.

Boj neustával.

Mesiac sa pomaly skláňal k západu, dolné nádvorie sa
naplnilo pachom krvi a potu, čierne ostro zapáchajúce stvorenia šliapali
po svojich mŕtvych druhoch i nehybných ľudských telách a Marbanské
vojsko pomaly ustupovalo k hornému nádvoriu, za ďalší pás hradieb, ktorý
mal oddialiť ich nevyhnutnú porážku. Nebol to však ústup bezhlavý. Muži kráčali
k bráne v pevne zovretých šíkoch a posledný voj tvorili najudatnejší
bojovníci medzi ktorými nechýbal Moren a ani Darlan. Každý z nich
bojoval na opačnom krídle ustupujúceho vojska, no obaja s rovnakým cieľom. Získať
čas a umožniť tak mužom prejsť cez hornú bránu.

Darlan sekal a bodal, jeho meče svišťali vzduchom a rozosievali
okolo seba smrť. grulovia však z neho nemali strach, dve smrtiace zbrane
v nich nevyvolávali hrôzu. Práve naopak. Bojovníkovo počínanie akoby ich
ešte viac rozzúrilo. Darlan odrážal útoky zo zaťatosťou tvrdohlavého mula, no čím
viac marbanských mužov, chrániacich mu chrbát a krídla, padlo, tým
rýchlejšie sa údery na jeho osobu stupňovali. Slučka sa uzatvárala. Videl to,
uvedomoval si, o čo sa jeho nepriatelia snažia, no pod spŕškou množiacich
sa úderov s tým nedokázal nič urobiť.

Napokon sa ocitol sám v tesnom obkľúčení temných
stvorení. Sledovalo ho niekoľko párov veľkých čiernych očí, v ktorých sa
odrážal obraz zhlboka dýchajúceho zakrvaveného bojovníka odhodlaného bojovať až
dokonca.

Čakal. Vyčkával a pozoroval. Hľadal náznak, myknutie obočím,
napnutie svalu, zrýchlený výdych, čokoľvek čím by odhalil totožnosť prvého
útočníka. Napokon to bolo mierne, takmer nebadané trhnutie hlavou, Darlan sa
však stačil zvrtnúť na ľavej nohe a jeho protivník skončil s preťatým
hrdlo.

Nepriateľov však bolo priveľa. Ďalší sa naňho vrhli ako
svorka krvilačných vlkov. Nekompromisne, odhodlane a zúrivo doňho zatínali
svoje pazúry, krátke meče i zuby. Kožené brnenie roztrhali na franforce, bodli
ho do hrude a do pravej ruky. Jeho stehná zoslabli pod ťarchou množstva
rán, ktoré sa zarezávali do svalov i šliach a drvili tak
i posledné, zúrivé nádychy odporu. Odrazu pocítil úbytok životnej energie,
tej sily, ktorá v ňom pulzovala niekoľko stoviek rokov. Počul rev
a krik bojujúcich, pocítil ďalšie bodnutie do brucha a do hrude,
nasledované nesmiernou bolesťou a odrazu sa ocitol v spoločnom objatí s
bezbrehou slabosťou a únavou. Pokúsil sa odraziť ďalší úder, no ten ho silou
baranidla poslal k zemi. Toto bolo nové, iné! Takú bezvládnosť, ťažobu a
malátnosť doteraz ešte nezažil. Cítil, ako z neho uniká život. Dlane sa mu
zaborili do hrubej vrstvy prachu nasiaknutého červenou i čiernou krvou. Celkom
zreteľne vnímal jej železitý pach zmiešaný so silnou slanou arómou potu.

„Vydrž!“ Nad sebou začul známy hlas. Morenov hlas.

Zavrel oči. Bol to koniec, vedel to. Už viac nedokázal
vzdorovať. Bolesť bola neznesiteľná.
Poddal sa jej. Nechal sa ňou odviesť do sladkej meravosti bezvedomia.

Konečne,
povzdychol si v duchu.

 

***

 

Otvoril oči. Chlad sa mu zarezával do kostí i svalov
a pri každom nádychu mu svojou ľadovou rukou zvieral pľúca. Všetko okolo neho
bolo biele ako tá najhustejšia hmla, no spoza nej naňho dýchala len mrazivá prázdnota.
Strhol sa. Za sebou začul akýsi šepot a z hmly sa vynorila postava
odetá v čiernom plášti a vo veľkej kapucni, ktorá jej zakrývala celú
tvár.

„Cítim tvoju slabosť, strážca esencie.“ Hlas znel ako sykot
hada a v Darlanovi vyvolal prúd nedozernej hrôzy a chladu, ktorý mu
náhle prebehol celým telom. Opanoval sa však a jeho odpoveď bola pevná
a bez náznaku strachu.

„Nemusíš skrývať svoju tvár, Eroland,“ povedal. „Viem čo si
zač a esenciu ti nikdy nedám!“

K ušiam mu doľahol smiech. Odporný sebavedomý smiech, rozlievajúci
sa po okolí ako úder mohutného hromu. Tenké biele prsty sa dotkli okraja
kapucne a spod nej vykukla stará, zvráskavená tvár, pripomínajúca vysušenú
slivku. Dlhé sivé a mastné vlasy jej padali na plecia, zlepené dokopy tak,
až pôsobili ako korene stáročného stromu. Zvráskavená pokožka bola biela a popraskaná,
akoby vytesaná do dreva a ľadovo modré oči sa na Darlana upierali bez najmenšej
známky záujmu. Nič nenasvedčovalo tomu, že tá tvár je živá. Napriek tomu,
o tom však nebolo pochýb.

„Nemusíš mi ju dať!“ povedala tvár a pritom ani nepohla
ústami. „Vezmem si ju a potom ma už nikto a nič nedokáže zastaviť.“

„Tak na čo čakáš?“ zasmial sa Darlan sebavedomo, vo vnútri
ho však zožierali obavy. „Prečo si pre ňu neprídeš sám? Na čo potrebuješ tie
odporné stvorenia?“

Ústa sa skrivili do nepodareného výsmešku.

„Och, toľká arogantnosť! To vy, ľudia, ste odporní.
Rozťahujete sa na všetky strany. Zaberáte si miesto len pre seba. Vediete medzi
sebou bezvýznamné spory a nestaráte sa o nič okrem seba. Je na čase
aby táto pliaga navždy vymizla z povrchu zeme!“

„Si slabý, všakže?“ nedal sa Darlan. „Preto si nemôžeš prísť
pre esenciu sám. Nemáš dosť síl. Dokonca aj Moren by ťa dokázal poraziť.“

Ľadovo modré brehy Elorandových očí sa náhle odeli do
krvavočerveného šatu. Na Darlana sa z nich cerila zhmotnená nenávisť
a zloba živená a rastúca tisíce rokov. Hľadeli naňho s opovrhnutím,
isté si svojím triumfom.

„Ako ale potom dokážeš ovládať grulov?“ spýtal sa Darlan
s neskrývaným záujmom.

„Na to, aby som ich ovládal, nepotrebujem žiadnu moc,“
zasyčala tvár. „Pustil som ich na slobodu, otvoril som im brány do tohto sveta.
Neznášajú všetko, čo je na povrchu a na rozdiel od ľudí majú výbornú
pamäť. Pamätajú si, čo som pre nich urobil v časoch, keď som bol ešte mocný.
Pomáhajú mi a ja im zato umožňujem to, čo vedia najlepšie. Zabíjať
a ničiť. No ak mi dáš esenciu, možno budem dosť silný, aby som ich mohol
ovládať a zastaviť to nezmyselné krviprelievanie.“

„Jednako mi ale nejde do hlavy,“ pokračoval Darlan, nevšímajúc
si poslednú Erolandovu vetu, „ako to že si nažive? To nechápem, mal si byť
dávno mŕtvy.“

Tvárou preletel záchvev zhnusenia. „Elfovia,“ vyprskla,
„moji bratia, ma nedokázali zabiť. Nemohli zavraždiť niekoho zo svojho rodu.
Alebo si možno mysleli, že smrť nie je dostatočným trestom.“ Darlan videl ako
sa grimasa zhnusenia mení na samotnú podstatu zúrivosti. „Zavreli ma pod zem,
tam, kde slnko nikdy nevychádza a kde nerastú žiadne stromy, ani tráva či
kvety. Spútali ma mocnými čarami a nechali vo večnej tme. Tam som mal
stráviť večnosť, rozmýšľajúc nad činmi, ktoré som spáchal. No ja som
myslel len na pomstu a na deň, keď opäť získam svoju moc.“ Na tvári sa
náhle objavil zlomyseľný úsmev. „Elfovia sa však pominuli a ich kúzla
postupom času zoslabli. Oslobodil som sa a opäť nastolil svoju vládu!“

Darlan pocítil bodavú bolesť vychádzajúcu priamo zo srdca. Konečne, pomyslel si. Jeho čas sa
naplnil. Priložil si ruku na hruď a tvár sa mu skrivila od stupňujúcej
bolesti.

„Vydaj mi esenciu a možno nechám týchto ľudí
žiť,“ zvrieskla tvár a biela ruka sa načiahla po Darlanovi, akoby ho
chcela zachytiť a udržať v tejto ničote. No Darlan padal, až kým ho
nepohltila tma a chlad, ktorý sa mu zavŕtal do tela ako ten najostrejší šíp.

Komentáre

4 Responses to Strážca – časť 7

  • No, bola to trochu dlha odmlka :), ale mal som vela inej roboty a proste som to nedokazal akosi sklbit.

    Dufam, ze si niekto este bude pamatat minulu cast, ak nie, pokojne zacnite od zaciatku. 😀

  • Aj keď po dlhšom čase, ale predsa.
    Ako sa vraví lepšie neskoro ako nikdy. 😀
    Musím povedať, že ma to stále drží, a táto časť sa čítala možno najlepšie zo všetkých.
    Myslím, že v tejto časti si slovami vystihol tú tvoju atmosféru úplne brilantne, samozrejme v porovnaní s predošlými časťami.
    O originalite sa už baviť nebudem, pri fantasy je vždy diskutabilná.
    Ale teším sa aj na pokračovania.
    Ak sa smiem spýtať akú máš víziu? Na koľko častí to ešte tak odhaduješ?

  • Tak v prvom rade vďaka za komentár. 🙂 

    A čo sa týka tej vízie, už bude len jedna časť. Ono to bol taký môj pokus napísať zopár stranovú poviedku. 😀 Nemal to byť román či novela, ani nič podobné, takže to už budúcou časťou ukončím.

     

  • Sa mi nejak zdalo, že veci naberajú rýchlejší spád.

    Ale myslím, že na to ideš dobre, viac kratších príbehov, ťa podľa mňa rýchlejšie vycibrí a zároveň to aj príbehu dodá viac energie. 

    Ja som tiež tak začínal kedysi.

    A hoci neviem presne do akej katogórie vekovej ani autorskej ťa zaradiť, myslím, že úroveň tvojho písania je viac než obstojná a v širokej konkurencii by si sa určite nestratil.  

    Tak sa teším teda na ten záver. 🙂 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button