Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Čo? 2

   Všetci sme dúfali, že sa to už nikdy nevráti. Kristína od tej doby nechodila na WC na našej chodbe, ale vždy šprintovala na ďalšie poschodie. A vždy so mnou alebo Grétou. Strhávala sa pri každom slove o hororoch. Smola bola, že práve na začiatku školského roka sme na literatúre preberali Drakulu. Pani profesorka Ringovská nám priniesla staré vydanie tejto knihy (mám ju doma), v ktorej boli aj obrázky z čierno-bieleho filmu. Chudák Kristína skoro odpadla.

    Okrem týchto problémov sa nič zvláštne nedialo. Pravdu povediac, každému v škole sa zdalo divné, že Kristína videla ,,nič"! Ale potom to znova začalo…

   Naša trieda mala práve telesnú. Kým chalani hrali v telocvični futbal, my, dievčatá, sme behali vonku na ihrisku. Bolo to tak týždeň po objavení ,,ničoho" a ja som si myslela, že všetko je v poriadku. Haha.

   Musela som sa vypýtať na záchod v šatni, lebo sa mi nechcelo robiť malú v kríkoch, kde je všetko vidieť z ulice. Pani profesorka Slovná mi dala kľúč a ja som šla.

   Šatňa bola odomknutá, čo nebolo také divné. Cez šante často chodia študenti za profesormi telesnej výchovy a niekedy za sebou zabudnú zamknúť. Otvorila som dvere a chcela som vojsť do kúpeľne, ale napadlo ma pozrieť sa do prezliekacej časti. To, čo som tam videla, ma prinútilo zajačať.

   Bola to ako scéna z hororu: Mladé dievča kráča samo po škole a nervózne sa obzerá okolo seba. Všade je ticho. Ticho pred búrkou… keď tu odrazu o niečo zakopne o niečo na zemi. Pozrie sa tam a zbadá svoju mŕtvu kamarátku…    Táto predstava ma tak vyplašila, že som chcela rýchlo ujsť. Nohy sa mi však nechceli ani pohnúť. Chcela som skríknuť, ale hlasivky mi akoby zamrzli. len som nemo zízala na to telo.

    To dievča som nepoznala. Vyzeralo, že je už z Oktávy. Ležalo na zemi presne tak, ako dopadlo: s pravou rukou pod chrbtom, s hlavou naklonenou na jednu stranu, svetlými vlasmi rozhodenými po dlážke a s vykrivenými nohami. Nevedela som, či žije alebo je…

   Prvá pomoc, jasné! Konečne som sa prinútila k pohybu a kľakla som si k dievčaťu. Chytila som ju za hruď a hľadala srdce. Nič som však necítila. Skoro som sa rozplakala, ale potom som si všimla, že srdce hľadám na zlej strane.    Konečne som ho našla. Bilo. Od úľavy som tam div neodpadla. Takže to dievča je len… omráčené? Ale kým alebo čím? Pozorne som si prezrela jej hlavu, ale nenašla som žiadne stopy po údere. Tak prečo odpadla? Je to normálne, že človek len ide a ide a zrazu je na zemi úplne mimo? Hm, asi nie.

   Postavila som sa  a bežala do kúpeľne. Div som sa nepocikala, ale mala som dôležitejšiu úlohu. Spravila som z rúk misku a nabrala tam trochu vody. Nevedela som však zastaviť vodu valiacu sa z kohútika, tak som ju nechala tak.

    Ruky sa mi chveli, takže som polovicu vody porozlievala, ale nakoniec som sa dostala k dievčaťu a šplechla jej to do tváre. Pritom som ošpliechala aj seba, ale vďaka prepotenému tričku to nebolo až také nápadné.

    Dievča sa stále nehýbalo a ja som už stratila nádej, ale ona zrazu vyprskla a rozkašlala sa. Otvorila oči a pozrela sa na mňa. Prudko zajačala a ja tiež. Vtedy si uvedomila, kto som, a prestala. Namiesto toho sa okolo seba poobzerala a schmatla ma za nohu. ,,Je to preč?! Preboha, povedz mi, je to preč?!"

   Takmer som spadla na zem. Zároveň ma vyľakal tón toho dievčaťa. Chvel sa, rovnako ako ona, a znel veľmi vydesene. Nevedela som, čo sa stalo. Musela som to však zistiť. ,,O čom hovoríš?" spýtala som sa. 

   Pustila ma, postavila sa a začala odo mňa cúvať, až kým nenarazila do steny. Preglgla a potom vykoktala: ,,Prečo… prečo sa ma to pýtaš?"

   ,,Moja kamoška mala podobnú príhodu." vysvetlila som, mysliac na Kristínu. ,,Je možné, že tieto ,,záhady" spolu súvisia. povieš mi to, alebo nechceš?"

   Hoci som to nečakala, ona prikývla. ,,Vieš, išla som za pani Slovnou… kľúčom som si odomkla dvere do šatne a vošla som. A tam…" znova preglgla. Poobzerala sa okolo seba a niečo zbadala. Skríkla a opäť narazila do steny. Sledovala som jej pohľad a panika vo mne narastala. Čo tam je?

    Nič. Boli sme v šatni samy. Úplne, komplet. Všimla som si ale, že dievča hľadí priamo na Hanine čierne nohavice. Hana bola najväčšia krásavica v našej triede, ale nikdy nebola ani lakomá ani sa netvárila pohŕdavo nad nami ostatnými. Naopak, bola milá a priateľská. A o svoje oblečenie sa vždy starala s láskou. Jej nohavice však boli položené na lavičke veľmi divne, akoby ich tam niečo hodilo. Tak ich Hana rozhodne nenechala, to by nedokázala.

    ,,Tie nohavice… viseli vo vzduchu bez ničoho! Len tak sa… vznášali! A ja… takéto šoky spôsobujú, že… omdliem." vykoktalo dievča.

    Strhla som sa. Celkom som zabudla, že tam nie som sama. ,,To sa ti iba zdalo…" utešovala som ju, ale v duchu som tŕpla.

   Pokrútila hlavou. ,,Nie, ja nemám takú… vyvinutú fantáziu. Videla som to!"

   ,,Tak poďme za učkami." navrhla som rýchlo. Dúfala som, že ju slovo ,,učka" rozosmeje. Nestalo sa tak. Mlčky sme vošli do telocvične. Chalani na nás doslova vyvalili oči. Jerguš sa za mnou rozbehol, ale Denis naho zajačal, nech sa nehýbe, lebo je obranca. Pravidlám futbalu síce nerozumiem, ale došlo mi, čo taký obranca robí. Ale vtedy to nebolo dôležité.

    V kabinete som pani profesorke Kolovej (učí študentov Primy a Sekundy) vysvetlila, čo sa stalo. Dievča pre istotu mlčalo a stále sa obzeralo, akoby očakávala, že nám niečo padne na hlavu. Profesorka Kolová ma pochválila za moju prvú pomoc a mňa cez všetky tie strašné myšlienky a predstavy napadlo, že sa stanem lekárkou. Každý má mať prácu, ktorá ho baví a ktorú vie, to vraví mama.

   Profesorka Kolová sa začala venovať dievčaťu a ja som sa potichu vytratila von z telocvične. Počas celej cesty cez šatňu som bojovala s dvoma želaniami: vidieť to niečo a nevidieť. Nevedela som sa rozhodnúť, čo chcem viac. Ale bolo to jedno. Šatňa bola prázdna.

    Vonku si profesorka Slovná pravdepodobne ani nevšimla, že som bola dosť dlho preč. Nečudo, keď polovica dievčat hrala na asfalte volejbal a tá druhá bežala ,,sekundový maratón", ako to nazýva sama Slovná. Len si odo mňa mlčky vzala kľúče a ďalej pískala na spotené spolužiačky.

   Rýchlo som šla za volejbalovou polovicou, lebo medzi nimi bola aj Kristína. Nič som jej nepovedala, ale videla mi to v tvári. Zbledla a ignorovala loptu, ktorú mala odpáliť cez sieť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button