Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Útržky z milovaní /časť 5.

Vzdialenosť medzi nami začína iskriť. Nie, nerob to! Cvála mi pomedzi závity šedej kôry; alebo: Urob to! Či nie? Jeden pohľad mi stačí na to, aby som zabudla, že planéta, na ktorej žijeme sa volá Zem.


Približuješ sa, ale ne…!



Chcem? Nechcem? Mám? Nemám?



Nepýtaš sa a letmý dotyk pier spustí explóziu vášní, bolestivo mi zvierajúcich telo, zahmlievajúcich myseľ a privierajúcich viečka. Netuším ako dlho, a keby aj, keby hneď až do zániku večnosti, snažím sa z teba vydolovať všetky chute aké len môžeš vydať, miešam ich s vlastnými, korením, robím situáciu pikantnou, zatínam nechty. Beriem tvoj jazyk medzi pery; je to šialene príjemné! Som ako odtrhnutá z reťaze, ty tiež, zrazu ma vyložíš na stôl, akoby som bola pierko a žiadna časť môjho tela pred tebou neostáva dostatočne skrytá. Hryzieš ma aj láskaš, ja ťa milujem a prevažne absorbujem tvoju dravú túžbu nadelenú striktne, len počtom pórov v pokožke. Si na love a ja už neutečiem. V tom zrazu viem, že chcem, že to chcem, že chcem teba, hneď tu a teraz, teraz a tu, v tomto sne!


Strhnem sa na posteli. Najprv len tak ležím, snažím sa zorientovať a náhle si nenápadne ohmatám rozpálenú hruď. Ešte chvíľu sa spamätávam, otriasam, znovu si premietam útržky zo sna a vzápätí sa zase otriasam. Dida s Cucou spia; do prítomnosti alarmicky odfukujú fakt, že je čas kómatického odpočívania, no ja si musím vyfúkať nos, veď ako inak – len tak, ako vždy, keď sa bezhlavo nalogám čohosi bublinkavého. Prekliata kokakola!

Mám katastrofálnu nádchu a bolí ma hrdlo. Nazriem do mobilu, snáď budeme o chvíľu vstávať a toto utrpenie skončí – no… (hovno, hovno zlatá rybka), je jedna hodina v noci. Sakra! Ani neviem načo, zviecham sa z postele a idem nazrieť do vedľajšej bunky, prečo Ivka s Katkou o tomto čase ešte vysvecujú. Dvere vŕzgajú ako najaté, aj napriek tomu, že Dida ich hneď na začiatku roka od zlosti namastila svojím Garnier krémom pro intenzívní péči o pleť. A dvere u „susedov" sa zas (okrem toho že sa nelogicky otvárajú dovonka) nedajú poriadne zavrieť, až do nich človek musí chtiac-nechtiac tresnúť. Akým zázrakom mi ešte bývanie v školskom internáte nelezie na nervy?

Ivka s Katkou sú pomerne svieže, majú zapnutý net, Ivka sa usmieva a už asi piatykrát odkedy tu sedím prechádza rozpálenou žehličkou Katke po ofine. Tu sa ešte žije, nič pre mňa.

Umelo uvedomelo sa tackám do kúpeľne a po dostatočnom šoku z odrazu v zrkadle zas plachtím do tmy, do rúk mojej mäkkej periny, snažiac sa z krátkodobej pamäte vymazať ten ničivý moment, kedy som nazrela na svoju tvár, zohyzdenú zodratým nosom, kruhmi pod očami a v neposlednom rade nevytrhaným obočím.

Ráno mi pripadá ako zvesť archanjela Gabriela o vyslobodení v pekle.


Cupitáme do školy, ako každý deň. Cuca občas trochu popredu, Dida vždy vedľa mňa, či vedľa Cuci, no reč dnes akosi stojí. Niekedy sa nám nejdú zobáky zatvoriť… ale v to ráno? Každá je myšlienkami inde.

Mňa napríklad napadajú hlúposti ako: „Keď raz budem mať manžela, chcem aby naša domácnosť fungovala tak, ako to funguje u nás na intráku. Ráno si upraceme, aby keď prídeme poobede domov, mohli sme sa spokojne vyvaliť na postele a robiť si čo sa nám zachce, nie sa otravovať upratovaním…"

Približujeme sa k novinovému stánku, kde sme v prváku vždy stopovali čas. 7:49 bolo akurát, presne toľko, aby sme 7:58 dorazili do školy a vrátnička Kvetka nám nevymkla dvere pred nosom.

„Koľko je?" Pýtaš sa a ja si trochu neochotne vykrúcam ruku z tvojej dlane. Siaham po mobile a vzápätí sa usmejem.



„7:46!"



Môj úsmev ťa nakazil, zastaneš a objímeš ma okolo pása.



„More času…" Zaševelíš a romanticky ma pobozkáš.

Vraciam sa do reality, keď ma okoloidúce auto takmer ošpliecha statnou novembrovou kalužou zakalenej vody. Nič príjemnejšie, ako ponoriť sa do vlastných myšlienok, kým dorazíme do školy mi nenapadá.

„Svet je zlý…" Vzdychnem a v pohľade do tvojich očí nachádzam samu seba. Naozaj je to len tým, že sme spolu veľa prežili? A ak, musím si položiť inú otázku – je to čo sme prežili veľa? Nevieš si predstaviť, aké je to silné! Ten magnet, čo ma k tebe neťahá kvôli modrým očiam… kvôli túžbam, ktoré si nesmiem pripúšťať, nie to ich ešte vysloviť, či napísať, dokonca ani kvôli tomu aký vlastne si… Vôbec tomu nerozumiem. No byť s tebou je pre mňa samozrejmé viac, než vykonávať primárne potreby, viac než nezabúdať dýchať.



V ceste nám však stojí asi priveľa prekážok… Ale nevadí, urobím ti čaj, pripravím obed a budeme sa milovať až do konca života, dobre? Alebo…

Vidím teba a JU, TÚ, voči ktorej ma tak dlho zožierala vlastná nenávisť; preto som s tým prestala a snažila sa ju prehliadať. Snažím sa vlastne dodnes. Stojíte predo mnou ako na plátne a ja si môžem zrátať, koľko je pravdy na tej vašej imaginárnej láske.

Dirigujem program na Jedličkovej slávnosti – funkcia, ktorá mi prischla, keď som sa chcela uliať z občianskej, lebo o hlavách ústavy neviem ani prd a večer som už bola lenivá sa to na poslednú chvíľu naučiť.

Smejem sa, aký sa z teba vykľul showman… prečo som to o tebe nikdy nevedela? Veď hej, spomínal si niečo ako… že na stužkovej rodičia ostatných nechápali, prečo nemáš babu.

A ONA? Obyčajné dievča s vlastnými problémami, s rovnakým strachom a trémou, akú som zažívala aj ja na recitačných súťažiach. Do programu som ju zaradila až nakoniec, lebo jej pieseň „Loď, ktorá sa plaví do neznáma" sa tematicky hodí k záveru. Záver. Aj mne pripomína, že čo chvíľa sa odplavíš preč… A keď spieva, otočím sa chrbtom, radšej sa bavím s Jezzym, tvárim sa, že ma zaujímajú prístroje, ktorými dolaďuje zvuk. Čosi mi začne vysvetľovať, no mám pocit, že priveľa mudruje; neberiem ho vážne, len sa pousmejem.

Žiadne tajnostkárske pohľady; ty na jednom konci miestnosti, ONA na druhom… Kde je teda pravda? Čo k nej vlastne cítiš? A prečo mám pocit, že sa dívaš, keď ma chlapci „zvukári" chytajú za boky a ja sa im so smiechom vytrhávam?

Áno, aj ja sa dívam. Aspoň sa dívam, keď už viac nemôžem.

Ďalšie príspevky

Komentáre

2 Responses to Útržky z milovaní /časť 5.

  • Po dlhšom čase znovu jeden nádherný príspevok.
    Nemám mu čo vytknúť.
    Je krásne napísaný – odráža vlastne to, o čom poväčšine píšeš vždy.
    Ale tento sa číta ako po masle.
    Ťažká a častá téma. Dilema citov.
    No aj tak, nádhera.
    Po umeleckej stránke som si prišiel na svoje.
    S pozdravom Dušan Damián.

  • Ďakujem veľmi pekne. Som rada, že si si zgustol.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button