Nikto nebie koľko soli z toho vzišlo,
Aj keď nenáhle a pomaly to prišlo…
Koľko stromov preňu kmene zložilo,
No jej potoky sĺz to nevysušilo.
Koľko správ už napísaných zmizlo,
Koľko úsmeov na ceste k ústam zmrzlo.
Keď omotaná v naivite,
Trhá, viaže všetky nite,
Čo držali ich spolu obe
Jedno druhé hneď pri sebe.
Chce vrátiť čas,dva tri týždne nazad,
Keď už bolo badať,
Že niečo zvláštne sa deje
A to čo zatým príde ,slzami ju zleje.
Studenou vodou pravdy o vzťahu,
Ktorý ako malé dieťa vo výťahu,
Stláčal gombíky a lietal…
hore, dole, hore, dole.
Zo začiatku len vyššie a vyššie čísla,
No potom prekážka prišla…
Ako keď dieťa ďalej nedočiahne,
A hľadá oporu u iných,
nenájde, tak ide dole…
Stratí však tú krásu,
Pohľad zhora na mesta terasu,
Pohľad do očí vzdialene blízkych,
Čo pocit šialene silný,
Prebúdzajú u detí na poschodiach nízkych.
Nastúpme ešte raz!
Prosím! a sľubujem,
Že dovolím ti stláčať tie gombíky
Na ktoré ledva vidím…
S tebou ale rada vyrastiem….
Prosím….nedovoľ aby rozdiel problém kládol…
A náš výťah začal padať nadol…
PS:Zavolaj, napíš,objav sa pri dverách…
Prosím ťa na nič nečakaj…
Ja postojím…
Úsmev na očiach,slza na perách
Ja postojím…
Len nás v ničote prosím nenechaj.
mne sa to velmi paci 🙂