Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

maria.mazuchova

AUTOR

mariamazuchova

S láskou je život ťažší

20. decembra 2009 | Autor maria.mazuchova | Počet zobrazení: 1201 | Počet likov: 0

Mráz mumifikuje na skle moje odtlačky prstov. Pletivá kvetov utkaných na okne, ako vianočný obrus, obrastajú tie podivne tvarované brušká. Písať obrazy, to mi ide, keď spomínam na horúce objatia, zamknutá uzlom tvojich mocných rúk.

Nedokážem svetu odpustiť, že na takéto momenty sa skrátka nezabúda.

Obchádzam tvoje mužné tvary múmiami bez odtlačkov a neviem, či chcem a či nechcem zanechať stopu. Lebo najradšej by som ti sebecky prederavila srdce, ako červotoč a po zvyšok života si z neho urobila hlavné sídlo. Tvoje city ku mne by som mala ako na dlani, (a keď sme pri tom, tak prečo „ako"), vychutnávala by som si ich na prečačkanom striebornom podnose a kŕmila sa nimi na objednávku.

Takto by som aspoň vedela na čom som; nemusela by som pochybovať o tom, či ti na mne záleží rovnako, ako mne na tebe, ako mne na pokrme zo strieborného podnosu, bez ktorého by som nepoeticky povedané: neprežila.

Lenže kreslené srdiečko, ktoré tie moje múmie vtesnali medzi kvety tkané do skla, akosi mizne, šedne, vädne, stráca sa, ničí ho nedokonalosť bez odtlačkov prstov a zohyzdí tak, že sa nedozvieš, od koho vlastne bolo.


Iba v písanom obraze si môžem dovoliť klamať o úprimnosti, ktorá nám chýba, popreskakovať všetky normy a utvoriť si vlastné, úmerné duši. Len umenie poskytuje človeku možnosť nazrieť do nekonečna a tvoriť umenie teda znamená byť slobodný, byť producentom životne dôležitých právd, tak dôležitých, ako je dôležitý kyslík.

História, nezabúdaj na budúcnosť a budúcnosť na minulosť; nezabúdaj na mňa, láska utkaná na skle, úskaliami mrazu. Lebo všetko je o láske; ľudia a ich zlo, ich dobro. Iba s láskou, ktorú hľadáme vo vesmíre, avšak v skutočnosti je tak blízko, že len slobodou očistený človek si uvedomí, kde vlastne, že tlčie vnútri, v kameňoch našich vlastných sŕdc, sme svet.

Píšem teda o nás, čo viem, aby som bola slobodná.

A ty? Znamenáš pre mňa zahodiť sebectvo a vysťahovať sa z nahlodanej diery v tvojom vnútri von, do mrazu, dýchnuť na zimou tkaný obrus a otlačiť tvár, zanechať oči, ukrižovať zbabelosť, strach o seba a svoj smútok.

Paraziti si vždy tak trochu ubližujú, no láska je už raz aj o tom, že parazitujeme závislí jeden na druhom.

Vrátiš sa, vyhlodali sme do seba až priveľké diery.

maria.mazuchova
Ďalšie príspevky
Publikovaný v: Kope Vás múza

Komentáre

4 Responses to S láskou je život ťažší

  • Dušan Damián on 20. decembra 2009 at 20:08

    Pri prvom čítaní som chcel povedať len, že je to nádherné dielo plné obrazov, ktoré sú pre teba tak charakteristické.
    Ale potom som si uvedomil čosi prekvapujúce a začal som to čítať odznovu.
    Problémom je podľa mňa to, že trošku stagnuješ.
    Zastala si v istých vychodených cestičkách, azda z pohodlnosti, to neviem.
    Ale zarazila ma naivita, ktorú som si všimol. A tak ako ma to spočiatku ohromilo, tak ma to potom rozhodilo.
    Povedal som si: „Veď je to len obyčajné rumázganie nad sebou a spleť naivných túžob vtesnaných do miestami až očitrhajúcich sa „obrazov“.
    Možno som čítal veľmi rýchlo, tak mi to nedalo a s menším odstupom som sa k tomu vrátil a pred chvíľkou som to dočítal tretí krát.
    A na záver môžem len zhrnúť svoje postrehy, na ktorých som sa zjednotil.
    Myslím si, že v tomto novom duchu, v akom tvoríš, to nie je ani zďaleka tvoje najlepšie dielo, napriek tomu je to ale napísané krásne, a obrazy miestami už neoriginálne stále vytvárajú okúzľujúce kreácie.
    Posledná veta:
    „Vrátiš sa, vyhlodali sme do seba priveľké diery.“ Sa mi páčila.
    Je najviac osobná (podľa mňa) a vyjadruje to, čo držíš v najhlbšej hĺbke v strede svojej mysle.
    No viac to rozoberať nebudem. Preventívne.
    Na úplný záver poviem.
    Teším sa na niečo čerstvejšie z tvojej produkcie. 😉
    S pozdravom Dušan Damián – tvoj fanúšik.
    Respect Maya!

    Odpovedať
  • maria.mazuchova on 21. decembra 2009 at 0:02

    OK, určite to nie je najlepšie dielo, ale nemôžeme predsa písať vždy len dobré veci.
    Mám voči istým poznámkam výhrady:
    Rumádzganie nad sebou?
    😀 asi si to celé vnímal v úplne opačnom duchu v akom to bolo písané, alebo si zase priveľa filozofoval, lebo v tomto diele som k sebe skôr kritická ako sa ľutujem – to ja by som "rumádzganím nad sebou" mohla nazvať niečo iné, Dušan.
    Text vyjadruje skôr sebectvo, strach zo straty, ktorá by mi mohla ublížiť, zbabelosť, majetníctvo – to sú podľa teba sebaľutujúce prvky? Podľa mňa sebakritika a sebareflexia. Nepochybne, vzdať sa niečoho, čo človek ľúbi je ťažké. 

    Áno, ty vždy najlpešie vieš, čo človek drží v najhlbšej hĺbke v strede svojej mysle… 

    Stagnácia? :D:D:D

    Vychodené cestičky a moja lenivosť? – To malo znamenať, že keď sa v jednom štýle písania cítim dobre, je to stagnácia a lenivosť? Mimochodom, keď si tak vezmeš už len Sprievodcu, aj ten je napísaný úplne iným štýlom než tieto jednohubky, tak neviem o akej v preklade "jednotvárnosti" môjho písania sa vlastne bavíme?

    Naivita? :D:D:D:D:D

    Tak tú mi vysvetli, prosím ťa. To som fakt nepochopila.

    Ďalej; neoriginálne obrazy. Vymenuj, zaujíma ma to.

     

    A mám dotaz, o ktorom sme sa už raz bavili, a som ti to chcela aj minule pripomenúť, no nemala som náladu:
    Prestaň s tým "Respect Maya". Lebo si nemyslím, že som niečo viac ako ostatní.
    Vďaka.

    Odpovedať
  • Dušan Damián on 21. decembra 2009 at 7:24

    Asi som priveľa filozofoval…
    a možno som to len nepochopil…
    Žiaľ nemám čas a ani chuť čítať to štvrtý krát a vypisovať postrehy.
    Snáď inokedy.
    …
    Tak posledný krát
    without Respect Maya!

    Odpovedať
  • maria.mazuchova on 21. decembra 2009 at 8:17

    Nenútim.
    Ďakujem aj tak. Veď dôležité je len to, v akom duchu človek na dielo hľadí. V takom ho aj pochopí.
    Múze zdar.

    Odpovedať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button