Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Ja a rodičia

   Raz sa mi stala taká príhoda, že som sa skoro rozplakala. Neviem, či som to pochopila správne, ale nespomenula som im to. Zatiaľ…

   Bola som práve s rodičmi a bratom Andrejom u doktorky v Bratislave. Čakáreň bola prázdna, v ambulancii niekto bol, a tak sme museli čakať. Ja som sa, samozrejme, nudila. Začala som sa s Andrejom blázniť. Problém bol v tom, že ja mám trinásť a on má deväť. Čiže som pri tom musela vyzerať dosť divne.

   Najskôr som schytila plyšového leva a plyšového brontosaura (Vyzeralo to tak), ktorí ležali na prebalovacom pulte. Začalo som s nimi blbnúť, lev tancoval a obímal brontosaura a potom ho hádzal o zem svojimi labkami. Andrejovi sa to páčilo a hneď to začal po mne opakovať.

   Potom som začala hlúpnuť s letáčikmi ležiacimi na stole. Vymieňala som ich a rozhadzovala. Asi si myslíte, že som blázon. To som.

   Keď som bola v najlepšom (Lev zaútočil s hlavou brontosaura na pirátsku loď), náhodou som sa otočila a zbadala som to. Mama a tatko stáli vedľa prebalovacieho pultu, niečo si potichu hovorili, smiali sa (No, pri mne bolo všetko potichu) a HĽADELI PRITOM NA MŇA!

   Kto to nezažil, ten by to asi nepochopil. Ale ja som to gesto poznala zo školy a napadli mi otázky: To hovoria o mne? Ohovárajú ma? Pripadám im ako nepodarené decko, ktoré splodili boh vie odkiaľ? A naozaj hovoria o mne, alebo sa len pozerajú mojím smerom?

   Mala som čo robiť, aby som sa nerozplakala. V škole je to iné ako doma. tam to aspoň očakávam, že ,,niekto" sa mi stále rehove za chrbtom (Doslova). Rovná sa ten ,,niekto" mojím rodičom?

   Z celej sily som sa nútila ďalej blbnúť a vyhadzovať leva do vzduchu, ale v duchu som zomierala. Dúfam len, že si nič nevšimli.

   Myslím, že aj teraz, keď to píšem, nič ani len netušia. Ešte šťastie, že normálne som tichá, ináč by to už bolo vonku.

   Ale pochopila som celú situáciu správne? To ma núti vrátiť sa k otázke: A naozaj hovoria o mne, alebo sa len pozerajú mojím smerom? Kiežby len pozerali mojím smerom, ale nehovorili o mne.

A ešte jedna otázka: Mám im to povedať, spýtať sa ich na to?

A odpoveď: Neviem.

Komentáre

3 Responses to Ja a rodičia

  • Toto sa mi naozaj stalo.

  • aj keď v inej situácii… na druhej strane, ja viem, že mi asi nebudeš rozumieť, ale keby sa aj pozerali a smiali, predsa to nemôžeš brať ako neviemakú potupu. Hrať sa v takomto veku a ešte aj s mladším súrodencom, však to je úplne normálne. Aj v oveľa vyššom veku je to úplne normálne. Ale keď človek zachytí čosi o sebe v oveľa horších súvislostiach, keď ho jeho vlastní rodičia sú schopní podozrievať z niečoho… ehm… naozaj hnusného, tak to sakramentsky bolí. Ver mi, že viem o čom hovorím.

  • Áno, niečo podobné sa mi stáva často. Asi to len bola nejaká vtipná poznámka, nič vážne a pod.
    Neviem, zatiaľ to budem ignorovať a uvidím, čo bude ďalej.

Napísať odpoveď pre Katka Kořínková Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button