Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Denisa

AUTOR

Denisa

Hodina tanca

Neviem presne ako to bolo, pretože sa to stalo pred rokom a detaily si už nepamätám. Chcem vám však povedať to, čo si pamätám. Je to totiž zážitok, na ktorý budem dlho spomínať – ak ma oň Alzheimer nepripraví. 

Jedného dňa za mnou prišla kamoška z návrhom prihlásiť sa na hodiny Latino tanca. Tanec mám  veľmi rada, a už sme spolu s Kay absolvovali nejakú tú tanečnú prípravu, nuž som o tom vážne uvažovala. Tešila som sa, že vypadnem z domu na pár hodín raz týždenne a hoci som mala výhrady voči vysokému poplatku, dala som sa nahovoriť.

V utorok večer sme sa vybrali na prvú hodinu. Cestou tam som bola trochu nervózna, ale to som stále, keď sa chystám do nového kolektívu. Hrozila som sa predstavy, že mi dajú nejakého partnera, ktorý buď nebude vedieť vôbec tancovať, alebo naopak bude úžasný a ešte k tomu aj dobre vyzerajúci a ja si potom budem pripadať ako drevo. Veru, občas mám takéto „pubertálne“ myšlienky, ktoré našťastie ako rýchlo prídu, tak rýchlo odídu. Keď sme dorazili do hotela, kde sa malo tancovať, prebiehal ešte kurz spoločenského tanca. Práve tancovali Tango. Všimla som si pár, ktorý sa ladne kĺzal po parkete, ale aj pár, ktorý tvorili dve ženy a veselo sa smiali. Už som si nás s Kay vedela predstaviť, ako sa zabávame! Keď dotancovali, otvorili sa dvojkrídlové dvere a ľudia vychádzali von, hlasno diskutujúc a smejúc sa. Prebehla mnou vlna nervozity, no vstala som a usmiala sa na Kay : „Tak poďme na to.“ Vzali sme si veci a vošli sme do sály.

Nesmelo sme sa rozhliadli navôkol. Pre nás to bol prvý deň, no pre ostatných to bola už tretia hodina. Akoby sa všetci medzi sebou poznali, len my sme boli také iné, cudzie. To sa však malo veľmi rýchlo zmeniť. Keď som sa rozhliadala, potešila ma skutočnosť, že sme tam boli prevažne ženy, že žiadny trapas s fešným super tanečníkom nezažijem. Padol mi kameň zo srdca pri pohľade na staršieho pána a ďalšieho chlapíka, ktorý mal síce ramenatú postavu, no nebol môj typ. Zašli sme za učiteľkou tanca, kvôli predstaveniu sa a prihláške. Ona nás privítala a potom všetkých vyzvala, aby sa postavili do dvoch radov. Myslela som, že budeme tancovať „single“ tak som sa postavila hneď vedľa Kay, veselo sa chichotajúc na tom ramenatom, ktorý sa postavil oproti nej. Keď som pozrela pred seba, zbadala som toho staršieho pána, milo sa na mňa usmievajúc. Amy – učiteľka, predviedla pár krokov, ktoré sa učili na predošlých hodinách a potom sme ich všetci zopakovali. Mne to samozrejme nešlo len tak ľahko, mne to zvyčajne nejde na prvý krát. Musím si to poriadne pozrieť a potom to ide. Pustila hudbu. Kroky mi hneď išli lepšie. Úkrok do strany, späť, do opačnej strany, späť.  Pravou dozadu, späť, ľavou dozadu, späť. Nie, nebojte, toto nie je učenie sa tanca z textu, len si to skúste predstaviť. Pridať vlnenie bokmi a už máte Hriešny tanec v malíčku.

Učiteľka vyzvala oproti stojacich, aby vytvorili pár. „No paráda,“ pomyslela som si. „Dvaja chlapi a jeden sa musí ujsť mne.“ Trochu sa mi rozbúchalo srdce, keď ku mne ten pán podišiel a znova sa milo usmial. „Volám sa Tom,“ podával mi ruku. „Debby,“ usmiala som sa a ruku mu stisla. Potom sme zaujali pozíciu. Pozrela som na Kay, ako sa jej páči jej partner. Hanblivo sa usmievala, no jej partner mal úsmev nie len v očiach, ale aj na celej tvári. Kay je veľmi pekné dievča, hoci ona si to nechce niekedy priznať. Tom sa ma opýtal, či je to moja prvá hodina, na čom som mu odvetila, že áno, a že sa vopred ospravedlňujem, keď mu budem šliapať po nohách. Veselo sa zasmial, vtedy nevedel, že mu na nohy stúpať naozaj budem. Amy pustila hudbu a začali sme. Veľmi jednoduché,  aj som sa vlnila, na čo som si vyslúžila pochvalu od Toma. Povedal, že mi to ide veľmi dobre. Musím uznať, že aj on sa snažil. Bol trochu meravý, ale snažil sa robiť správne kroky a vlniť bokmi. Myslím si, že to v človeku musí byť – tanec a rytmus, lebo inak je to veľmi ťažké. To bol tiež prípad Kayinho partnera. Všimla som si to, keď som na nich počas tanca pozrela. Dotancovali sme zostavu krokov a Amy nás požiadala, aby sme sa opäť postavili do radov. Chystala sa nás naučiť otočku. Vybrala si jedno dievča, s ktorým otočku predviedla a mne pri pohľade na ne takmer padla sánka. „Tak toto ja určite nezvládnem,“ povedala som Kay. „Nie, neboj sa je to jednoduché,“ tvrdila a hneď mi to znova ukázala. Ako som už povedala, nič u mňa nejde na prvý krát a s otočkou som mala veľké problémy. Ešte som to ani zďaleka nemala nacvičené, keď nás Amy opäť vyzvala na vytvorenie párov. „No zbohom,“ pomyslela som si, a už som sa usmievala na Toma. „Veľmi mi tá otočka nejde,“ priznal sa mi. „Ani mne,“ hneď mi bolo lepšie. Jemu tá otočka išla skvele, ja som mu len poskákala po nohách, červenala sa a modlila sa za to, aby už vypli tú hudbu. Zatancovali sme asi tri zostavy od začiatku. Úkroky do strán, dopredu a dozadu a otočku. Otočka sa opakovala asi tri krát, potom sme dva krát tancovali základné kroky. Keď hudba konečne dohrala, bola som spotená a vyšťavená. Amy zahlásila prestávku a povedala, že si v reštaurácii môžeme naliať vodu.

Pozrela som na Kay, ktorej sa tiež lesklo čelo a kývla som hlavou. So smiechom sme vyšli do reštaurácie. Stihla okomentovať svojho tanečníka ako polienko, ktoré sa snaží byť ohybným konárikom, no asi to nezvládne. Zasmiali sme sa a s pohármi sme sa vrátili do sály. Chcela som aby mi ešte ukázala tú otočku. Keď sa mi to asi na piaty krát podarilo, Amy nás poprosila, aby sme vytvorili páry. Znova som sa ocitla tvárou v tvár Tomovi. Už som sa stihla dozvedieť niečo z jeho života, bol to taký milý pán. Zatancovali sme dve zostavy, mne sa podarilo nestupiť mu na nohu a nepokaziť otočku. Pochválil ma a už nás Amy vyzývala, aby sme vymenili partnerov. „Ach nie,“ preletelo mi mysľou. Zhodou náhod, dostal sa mi za partnera Kayin tanečník. Myslím, že sa volal Jimmy, mal veľa zubov a úsmev na celú tvár. Pozrela som na Kay, ktorá tancovala s nejakou ženou, čo sa učila mužské kroky. Povzbudivo sa na mňa usmiala, no ja som bola nervózna. Hudba začala znova hrať a my sme začali tancovať. Môj partner mal pohľad vystrašenejší než ja a pohyby horšie ako bábka na motúziku. Ladnosť jeho boky nepoznali, hoci bolo vidieť na jeho tvári ako veľmi sa snaží. Prišiel čas na otočku, do ktorej som sa so strachom pustila. Pri tej otočke ste chvíľu partnerovi za chrbtom, pričom on robí svoje točenie a vy svoje, a zrazu sa ocitnete zoči-voči. Podarilo sa mi to, hovoril môj úsmev, keď som znova pozrela na Jimma. No hneď som zabudla, z čoho som sa tešila a čom má nasledovať. Pred očami som mala len jeho veľké oči a veľa zubov. Došlo mi, prečo mi nepadol do oka, hoci bol ramenatý. Mal veľmi dlhú hlavu. Neviem či to robilo to vysoké čelo, ktoré teraz do polovice zaberalo vysoko zdvihnuté, veselé obočie, alebo to robili tie doširoka otvorené, smejúce sa oči. No prispel k tomu aj úsmev od ucha k uchu s kopou zubov a ja som úplne zabudla, že otočka sa robí tri krát, neuvedomila som si, že som ju už tri krát urobila, lebo v duchu som sa chytala za brucho.

Nie som typ človeka, ktorí súdi ľudí podľa ich vzhľadu. To nie, ja som len počas svojho života nevidela takú smejúcu sa tvár! Nemohla som si pomôcť. Nemohla som tancovať. Zastala som, a vyhovorila som sa na tú otočku, ktorá mi už mimochodom išla a zastala som si bokom. Bolo mi to trápne, nesmiala som sa, nechcela som, aby sa urazil. Chvíľu som pozorovala ostatných a potom som sama trénovala otočku. Občas som pozrela na Jimma, či niečo nepostrehol. Dotancovala s ním Amy, takže si moju červenú tvár nevšimol. Kay si však všimla, čo sa stalo a hneď ako hudba skončila, pribehla za mnou. „Nemohla som tancovať,“ vravím, „potom ti poviem.“ Viac sa nepýtala, lebo Amy ukončila hodinu, rozlúčila sa a zaželala nám dobrú noc. Vzali sme si veci, pozdravili sa s ostatnými a šli sme von. Už cestou cez recepciu hotela som mala úsmev na tvári. Hneď ako sme vyšli von, Kay na mňa vrhla spýtavý pohľad. „Tak čo sa stalo?“ vyzvedala. „Nemohla som si pomôcť,“ začala som. „Keď sme tancovali tú otočku vyzeral asi takto,“ zastala som a snažila sa ho napodobniť. Ústa som roztiahla do obrovského úsmevu, oči som doširoka otvorila a obočie som zdvihla tak vysoko ako som len vládala a pridala som do tváre jeden malý kŕč. „Takto vyzeral, keď som ho videla počas otočky,“ vravela som pomedzi spojené zuby. Na to sa začala smiať a priznala, že aj ona si to všimla, no sústredila sa na tanec.

Celou cestou domov, sme to ešte rozoberali a smiali sa takmer na všetkom. Už však nešlo len o prehnane veselú Jimovu tvár, išlo o perfektný večer v pohodovej spoločnosti, aj keď medzi cudzími ľuďmi.

A Jim bol len veselá čerešnička na torte. 

Komentáre

2 Responses to Hodina tanca

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button