Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Internet je najosamelejšie miesto

Každý deň otváram e-mailovú schránku, no nenachádzam v nej nič okrem spamu.


Každé jej otvorenie je pre mňa osobnou prehrou.


Prečo nepíšete?


Ja som odpísala vždy.


Ale zakaždým je to tak.


Zoznámim sa s niekým cez internet, trochu popíšeme nejakých pár mesiacov či niekedy dlhšie ako rok a potom sa dohodneme na vzájomnom stretnutí.


Sedím zarazená oproti človeku, ktorý vraj sedel na druhej strane virtuálneho vlákna.


Skutočne je to on? Nejako s ním neviem ten internetový nick stotožniť. Nejako sa mi nechce veriť že zatiaľčo ja tu sedím a rozprávam sa, skutočný majiteľ nicku nesedí v skutočnosti za počítačom niekde ďaleko a nepíše mi mail či nenecháva správu na Skype. Neverím, že je tu so mnou.


Čím je to?


Má aj on zo mňa rovnaký pocit?


Cíti rovnakú vnútornú nervozitu?


Pár týždňov či mesiacov po stretnutí alebo v lepšom prípade po pár stretnutiach príde nevyhnutné. Už sa neozve.


Aj tí, s ktorými som sa nestretla, a zostalo to len pri písaní, sa jedného dňa neozvú.


Vždy sú to oni, kto neodpíše.


Ja som odpísala vždy.


Skutočne zakaždým.


Šokovala som ich snáď niečím? Nemám čím. Na všetkých diskusných fórach a iných stránkach kde sa registrujem vyplním vždy celý svoj profil a vždy pravdivo.


Až na informácie, ktorých zverejnením by mi mohol niekto poškodiť, napríklad meno alebo adresa.


Neznášam, keď ho ľudia vypĺňajú nepravdivo. Buď sa za seba hanbia alebo majú čo skrývať. Nevyplnenie je však lepšie než vyslovené klamstvo a bábkovské účty. To vás nikto tam doma nenaučil slušnosti?


Je pravda, že aj vekom či dokonca správne zadaným pohlavím si človek môže poriadne poškodiť. Keď človek príde na „vysokoodborné“ fórum plné užívateľov vo vekovej kategórii 40+ všetci mužského pohlavia, začnú sa do neho navážať hneď príchodom. A pokiaľ sú ešte aj inej národnosti… škoda reči.


Neviem, či v niektorých prípadoch išlo o diskrimináciu vekovú, pohlavnú či národnostnú. Alebo či je to jednoducho tým, že veľa ľudí z tých čo niečo vedia hľadia na nováčikov pekne zhora a majú zafixované, že pri každom laickom, no slušne a dokonca gramaticky správne napísanom dotaze mu musia vynadať do blbcov.


Čo najmenej ďalších záujemcov v tejto oblasti! Odradiť každého ako sa len dá!


Napriek tomu som naďalej striktne vypĺňala všetky údaje o sebe podľa pravdy.


Ale na opačnom konci je to úplne rovnaké. Všeobecné chaty. Všeobecné diskusné fóra. Nikdy som nemala potrebu na nejaké také ísť hoci viem, že aj tam možno stretnúť zaujímavých ľudí. Ale tá štatisticky zanedbateľná šanca mi za tie nervy nestojí.


A keď už človek konečne nájde niekoho, s kým sa dá na prvý pohľad rozumne porozprávať, on jedného dňa neodpíše.  


Ja neklamem.


Ja neodchádzam.


Vždy tu budem.


 


 A stále čakám.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

13 Responses to Internet je najosamelejšie miesto

  • Toto je snáď jediný z tvojich príspevkov, pri ktorom môžem povedať: Hovoríš mi z duše.
    Viac menej som sa s týmto dielkom stotožnil.
    Mám chuť ti napísať. 😉

  • Nič nedokáže v človeku umocniť depresiu viac, ako keď je sám na internete… Sám medzi miliónmi.

  • Mne sa stáva to isté, nielen u osôb, ktoré poznám virtuálne, ale zvyknú sa na mňa vykašľať aj ľudia, s ktorými sa spolu osobne poznáme a stretávame. Najhoršie na tom je, že som tu pre nich vždy bola, keď to potrebovali, lenže oni mi to akosi nechceli alebo nevedeli odplatiť. Ale vzťahy chladnú a tie cez internet bývajú nezáväznejšie ako skutočné, preto je ľahšie ich ukončiť, keď sa nám znepáči čo len jediná vec. Teda, ja podobne ako ty vzťahy nikdy neukončujem.
    Len s čakaním som už skončila. Viem, aké je to byť osamelá, aj keď mám na FB chate online veľa ľudí. Je to smutné, je to kruté, ale stáva sa to. Práve minulý týždeň som sa nahnevala a urazila na všetkých svojich známych až tak, že som sa rozhodla mesiac sa nikomu neozvať (hoci idú Vianoce a patrilo by sa spomenúť si…). Zatiaľ čakám, či budem niekomu chýbať. 🙂 Som sama so sebou a občas je to aj celkom oslobodzujúce.

    /Prepáč ten výlev, ale tvoj príspevok ma veľmi oslovil, keďže som na tom podobne ako ty. A tou ignoráciou a nadávaním na fórach by som sa netrápila, robia to väčšinou blbci. Treba si nájsť fórum s normálnymi ľuďmi. :)/

  • Dosť depresívny príspevok (dosť, však oveľa závažnejších je aj napr. na http://www.depka.sk, resp. cz), a tak som si povedal, že Ťa trochu rozveselím.

    Napr. týmto citátikom: „Pokiaľ nebol internet, nikto ani netušil, koľko je na svete idiotov“.

    Lepšie je, hľadať si človeka s „rezonančnou frekvenciou“ v reálnom svete. A kde? Tam, kde treba riešiť problémy a spolupracovať (napr. v horolezeckom družstve… ale aj v nižšej nadmorskej výške sú vhodné sociálne prostredia…). Dobré je tiež nemať veľa konkurentov rovnakého pohlavia (ideálny je napr. strelecký klub, teda, ak si žena – pre mužov je vhodné organizovať napr. kurz šitia).

  • Ja som rada, keď sa o mojich príspevkoch diskutuje aj vtedy, keď niekto len vyjadruje svoj názor na daný problém. Inak, mne tiež občas neodpovedajú ľudia ktorých som spoznala inak ako cez internet, dokonca aj členovia rodiny. Väčšinou to zdôvodňujú technickými problémami. Chcela by som im veriť…

     

    A s ignoráciou a nadávaním, nerobia to len skutoční blbci, ale aj odborníci. Aj takí, čo sú v určitých kruhoch veľmi známi, majú publikované články či dokonca celé knihy. Ale keď ich človek stretne na nete… nestíha sa diviť!!! Samozrejme česť výnimkám, sú aj takí odborníci, ktorí skutočne pomôžu bez stopy povýšenosti. Ale tých je málo!

     

    Zatiaľ som ešte nenašla diskusné fórum, kde by boli všetci normálni a postupom času som teda prestala na diskusné fóra chodiť. Len občas tam mrknem, lebo aj medzi flamewarmi a spamom sa občas dá nájsť dobrý link či informácia. Ale je to hľadanie ihiel v kope sena…

  • Ale veď na jednom nemenovanom serveri som bola jediný exeplár ženského pohlavia. Bolo to vysoko špecializované fórum, kde by človek čakal najvyššiu úroveň kultúry. Opak však bol pravdou! Hneď po prvej otázke mi dvaja vynadali, kým sa mi konečne niekto unúval napísať normálnu odpoveď. Obrátila som sa na toto fórum o pomoc celkove trikrát, keď som po týždňoch až mesiacch!!! práce na danom probléme nevedela nájsť riešenie. Prvá odpoveď? Choď si to naštudovať… hoci zakaždým sa mi skôr či neskôr dostalo pomoci, medzitým ma tak vytočili, že po poslednom takomto príspevku som mala chuť vyskočiť z okna. Už tam viac nikdy nepôjdem…

     

    P.S.: Tá depresívnosť možno bude mať niečo dočinenia s predskúškovým stavom. 🙂

  • … na webe to funguje málokedy, naviac, ľudia tam môžu pokojne aj „meniť pohlavie“ (napríklad ja vystupujem na rôznych diskusiách u nás i „v cizině“ pod asi piatimi menami, niekedy aj ženskými 🙂

    Skús reálnu sociálnu záujmovú („voľnočasovú“) skupinu s prevahou mužov. Nemusí to byť šport, ale, povedzme, partia amatérskych pozorovateľov meteoritov alebo šachový klub (aj keď šach je tiež vraj šport – dokonca nebezpečný – zaspíš a vypichneš si oko o strelca). Skôr či neskôr začnú bojovať o Tvoju priazeň, radím Ti to ako skúsená žena :-))

  • pod rôznymi menami a identitami, by som najradšej poodtrhávala hlavy. Slušnosť a pravdovravnosť nič? Ale uznávam, že to má jednu výhodu… keď niekde začne niekomu nadávať kopa ľudí, stále môže mať nádej, že to nie je plno debilov ale len jeden jediný… 😉 (a väčšinou to tak aj býva)

     

    Dlhé roky som navštevovala astronomický krúžok v ktorom som bola skoro jediné dievča. Spočiatku sme boli vekovo rovnocenní resp. oni o niečo mladší. Ale potom prišli do puberty a všetci z krúžku postupne poodchádzali, lebo sa začali zaujímať o blbosti (viď príspevok Choroba zvaná puberta). Zostala som len ja ako jediný imúnny jedinec v širokom okolí.

  • …mám ten istý pocit aký si opísala. Keď sa pohybuješ vo svete, normálne po ulici, nie si sám. Vždy sú tam ľudia. Na webe sa len mrkneš, či niekto z tvojich priateľov nechatuje a začnete si písať. Odpíšu? A ak nie, ešte je možnosť, že ti klamú. Takto na diaľku to ťažko zistíš, lebo tomu človeku nevidíš do očí. Možný je program, kde daného človeka vidíš, ale k čomu to je?
    Alebo toto: v našej triede je dokopy tridsať žiakov. Polovica bola v učebni informatiky a aj dievčatá, ktoré aj sedeli vedľa seba, si PÍSALI CEZ POKEC! Dobre, ak je jedna v Malackách a druhá v Lábe, ale ak sú spolu v miestnoti, to už naozaj nemusia komunikovať takto! Za chvíľu nás počítače budú ovládať…
    Pokiaľ ide o internetové známosti, podobné veci som už zažila. Nejaký chalan/dievča ti napíše, že Ahoj a ty mu odpíšeš, no, rovno by bolo dobré poslať ho preč. Alebo mu vôbec neodpovedať.

  • … máš veľmi jednostranné pohľady na veci – všimol som si. Teraz tiež.

    Rôzne identity na webe umožňujú človeku uplatniť rôzne stránky svojej osobnosti.

    Napr. niekedy chodím na stránky o financiách, investovaní, burzových operáciách a pod. – jasné, že som si tam zvolil špeciálny nick, pod ktorým vystupujem. Samozrejme, že tam používam iný štýl komunikácie, ako napr. tu, na Enigme. Aj iný slovník.

    „Zmeny pohlavia“ sú na webe napr. vhodné ako psychologické sondy, ktoré Ti ukážu rozdiely v myslení žien a mužov. Skús ísť napr. na nejaký čet (všetky čety sú ináč takmer imbecilné, to je fakt, ale prekonaj sa), a prihlás sa do debaty pod mužským menom. Budeš sa čudovať napr. o čo to majú muži ťažšie pri nadviazaní rozhovoru s opačným pohlavím.

    Dobrá sonda (ale i zábava) je prihlásiť sa do skupiny napr. ľudí nad 70 rokov ako 92-ročná babička – umožní Ti to pochopiť trochu viac túto vekovú skupinu.

    Alebo sa prihlás do debaty fanatických prívržencov nejakého náboženstva a klaď im nepríjemné otázky – jasné, že to nemôžeš urobiť pod vlastným menom – upálili by Ťa.

    Atď., atď. …

    … možnosť meniť identitu na internete je vynikajúca príležitosť zahrať si rolu, ktorú v reálnom svete nedostaneš (napr. z Teba bude ťažko niekedy muž, súdiac podľa fotky, čo tu máš :), spoznať oveľa viac sám seba, ako keby si vystupovala pod vlastným menom (viac autocenzúry), a v neposlednom rade je to aj kráľovská zábava – nesmie však urážať a ponižovať iných.

    Ináč zmena identity ľudí lákala od pradávna – nie je to nič nové – čo myslíš, prečo sa príslušníci primitívnych kmeňov napr. pred bojom maľujú, ale to isté platí napr. aj pre dnešné ženy pred zrkadlom, alebo prečo ľudia tak radi chodia na karnevaly? Správne, chcú si skrátka vyskúšať inú identitu. Internet je to isté, len v modernej podobe.

  • Že treba meniť spôsob komunikácie podľa toho s kým sa bavím, to je mi jasné. Ale nikdy som nepochopila, načo k tomu niektorí menia aj meno. Ja vystupujem vždy len pod týmto alebo pod nickom Eryn Blire(ová), pričom ani v jednom prípade netajím ten druhý. A druhé meno som zaviedla len preto, lebo to prvé bolo pridlhé a miestami nepraktické.

    Nie som žiadny špión, aby som sa niekde potrebovala infiltrovať.  Keď sú ku mne hnusní len pre moje pohlavie, vek, alebo inú kategóriu, je to ich problém, nie môj. Aspoň človek hneď vidí, kto má predsudky a s kým sa neoplatí baviť. Internet je podľa mňa komunikačný prostriedok ako každý iný, aj tu by mali platiť isté zásady a pravidlá.

    Myslím, že keď sa ženy maľujú, tak to nie je to isté, pretože ženu aj namaľovanú každý spozná (až na vzácne výnimky :-)) ale keby aj, ja sa nemaľujem, v živote som si ani nenafarbila vlasy. Nie že by som bola so svojim vzhľadom spokojná, ale som zástanca prirodzenosti (a potom sú tam ešte ďalšie dôvody, ktoré však teraz netreba rozoberať).

    No skrátka, podľa mojich skúseností zo zmien identity ešte nikdy nič dobrého nevzišlo a keď sa mi štýl písania dvoch ľudí začína na seba podozrivo podobať, už ani neviem, či som paranoidná alebo naozaj dokonca aj ten človek, o ktorom by som to nikdy nepovedala, má svoj bábkovský účet.

  • Nesúhlasím. Nie že by si nemala trochu pravdu, ale keď idem na internet, tak s tým rovno rátam. Veľa vecí som vyriešil cez internet bez toho, aby som druhého človeka spoznal. Tiež výmena názorov na nebežné témy s ľuďmi čo tomu rozumejú je super. Tí ľudia nemusia byť dokonalí a sú medzi nimi i tupci, ale stojí mi za to to preskákať.

    A sklamania sa nebojím. Beriem ho ako 70% istotu. Takže naopak, skôr sa teším, ak to náhodou vyjde. A taktiež rátam s tým, že druhá strana môže byť sklamaná zo mňa.

    1/ Na chate ti chýba výzor, mimika, farba hlasu, oblečenie, oči. Sústredíte sa na jedinú spoločnú vec s podobným názorom. V okamihu ako sa stretnete tie ostatné súčasti osobnosti tomu začnú dávať nový rozmer v t vojom vnímaní. Ale dávajú aj iný zmysel?

    Len imaginárny príklad. Ak sa s niekým bavíš cez internet a zdá sa Ti strašne múdry, spriaznený a zábavný ale keď ho stretneš zrazu dominuje že je škaredý a má piskľavý hlas? Nie je pod tou vrstvou skutočne ten, koho si chcela stretnúť, len sa nevieš nad to povzniesť? Nemá on ten istý problém?

    2/ Na chate nehladám trvalé vzťahy ani kamarátstva. Ak vziknú, je to len bonus. A je to výnimočne. Ale možné.  Primárne tam hľadám riešenie nejakého problému, získanie informácie. Navyše snažím sa druhých nezaťažovať, rešpektovať ich súkromie. Preto opustenie diskusie neberiem nijak nenormálne.

    Nie som v stave udržiavať trvalý kontakt ani so všetkými priateľmi. o to menej ma trapia virtuálne.

    Vínimka je ak chodíš niekam na web celé roky a celé roky sa tam stretávaš s nejakou osobou, tak tam istá forma vzťahu nastáva. Napr. ak by som sa dozvedel, ze wintermute bude niekde spievať, tak by som sa išiel pozrieť, hoci o jeho speve nič netuším a vždy sme sa bavili o fyzike (príbuzne kvantovej mechanike). Alebo ak by mi Alchymista chatol, že mu na stanici v Blave ukradli doklady a peniaze a ci nemoze u mna prespat tak prenho este asi aj skocim autom. Vzivote som ani jedneho z nich nevidel. Ani neviem, kolko maju rokov. Ani ci su muzi, aj ked mudri su a bavia ich rakety. 😀

    A vyslovene sa teším na výmenu názorov s niektorými z nich. A viem že v ďalekom okolí ťažko nájdem podobne strelených ľudí.

     

    A že sa jedného dňa niekto neozve? Ozval sa keď si sa dostala do radiusu jeho aktualneho záujmu a keď ten skončil, už sa neouzval. A nemuselo to byť kvoli tebe. Ja som sa tiež už pár rokov neozval osobe, ktorú som vyhľadal cez internet, lebo som potreboval konzultovať raketový motor(správnosť výpočtov a koncepcie). Ale za tých pár rokov bol  pokrok tak malý, že som nepovažoval za potrebné túto osobu mnou zaťažovať. A dúfam, že v blízkej dobe ju opať vyhľadám. 😀

     

    Takže otázka je, či neočakávaš od internetu niečo čo nedokáže poskytnúť. Alebo, že Ti je ľúto, že ľudia nedávjú do internetu to, čo by si chcela aby dávali.

  • Naopak, ja som išla na internet s predsudkami. Také očakávania ako nájsť cez internet priateľstvo porovnateľné s priateľstvom získaným bez internetu alebo rovno lásku, to sa ma nikdy netýkalo. Ja chcem len niekoho normálneho, s kým si môžem pokecať o spoločných témach. Nakoľko viem, že ja ani moje témy nie sú štandardné, bežné, zrejme nie som „neurotypická“, vedela som, že ľudia s podobnými záujmami sú asi po Slovensku (a Čechách) rozmiestnení príliš nariedko než aby sa dali nájsť priamym hľadaním (okrem toho, ja na priame hľadanie príliš nie som – nechodím „von“ a tak). V tomto mal mi internet pomôcť, prekonať vzdialenosti. A ono to fungovalo. Z času na čas sa niekto na písanie našiel. Nevyriešená otázka zostala, prečo to zlyhalo. Nespomínam teraz prípady že „nieto o čom diskutovať“ to je iný typ známostí: kontaktujem človeka kvôli nejakému problému (alebo on mňa), vyriešime, prestaneme si písať. V pohode. Ale tieto prerušené kontakty sa týkali ľudí, s ktorými som si písala už minimálne rok a vždy si bolo vždy o čom písať – dlhé maily ako sa máme, čo sme od posledného písania robili, diskusia o novinkách v našich spoločných témach… dalo by sa v tom pokračovať donekonečna. Ale z ich strany to asi v 50% prípadoch už vyhaslo (a u tých pretrvávajúcich 50% to radšej dopredu považujem len za nejakú latentnú fázu ktorá neskôr tiež vyústi do prerušenia kontaktu :-D). Ja nehovorím, že sa majú ozývať každý deň alebo každý týždeň. Ale aspoň raz do mesiaca by sa mohli. Len aby mi ukázali, že na mňa s prepáčením neserú. A aby som mala o dôvod viac tešiť sa na ďalší deň – čo ak príde mail od kamaráta? A čo takto príjemné prekvapko hoci aj po pol roku, po roku od odmlčania, keď som sa už povedzme vzdala všetkých nádejí? To by sa mi rátalo. Žiaľ, ešte mi ho nikto nespravil.

    Aj keď viem, že som niekoho proste prestala baviť, „skončil okruh jeho radiusu“ ako hovoríš, nie je mi to vôbec príjemné. Ja som vo svojich záujmoch, názoroch, koníčkoch a vzťahoch veľmi stabilná. Prečo sú ostatní takí prelietaví?

    Viem, že už v živote neostalo veľa priateľov. Preto ma viac mrzí aj strata nejakého, čo vznikol virtuálnou cestou. Možno keby som ich mala plno, ani by som si nevšimla, že by nejaký zmizol. 😀

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button