Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Dušan Damián

AUTOR

dusandamian

Píše duša…

Píše duša tajný list

míňa drahocenný purpur

nasiaknutý je už pergamen

v lysoch rysov vábnych skulptúr

 

Píše duša tajný list

už minula čas aj priestor

bez grafémy jednorukej

bezzáručne…

uchopuje clivé gesto

 

Víno sa s vodou mieša

zmätená je táto duša

chce zo seba pravdu vyžialiť

no nedarí sa…

a asi ani nezdarí sa…  

Dušan Damián
Kedysi som bol výrečnejší a slová zo mňa prýštili ako gejzíry. No tak ako kedysi, keď som na tento blog prišiel, i dnes sa občas zamýšľam nad tým, či som tvrdým človekom s mäkkým jadrom, alebo mäkkýš s tvrdou podstatou. V duchu podobných myšlienok sa ešte občas rozlievam do veršov a piesní dosiaľ nespievaných. Keby ma chcel ktokoľvek kontaktovať, môže tak urobiť na týchto e-mailoch: dusandamian@centrum.sk alebo dusandamian@gmail.com
Ďalšie príspevky

Komentáre

7 Responses to Píše duša…

  • Dosť sentimentálne a smutné. Prečo píšeš tak smutno a pochmúrne. Raz som sledoval taký dokument o planéte pluto. Keď ukázali snímku smerom k slnku, mal som presne taký pocit ako pri čítaní tejto básne. Slnko bola len taká maličká bodka, ako severka na našej oblohe a všade vôkol temnota. Táto báseň je o Plute. Napíš báseň o zemi alebo slnku 🙂

  • Vďaka za komentár.

    Myslím, že si to vystihol celkom pekne.
    Asi je to ozaj báseň o Plute, alebo z pohľadu Pluta.
    A hrozne by som chcel už napísať niečo z pohľadu Zemského, ale žiaľ ešte to nejde.
    Možno postačí trpezlivosť. Kto vie?
    Teraz totiž mlčia múzy.
    A vlastne nemlčia.
    Nie sú.
    Ani jedna.

    PS: Ešte raz vďaka za komentár. Potešil si ma.

  • To bol asi nejaký zlý dokument, pretože Slnko vydáva pri pohľade z Pluta 30-krát viac svetla, ako Mesiac v splne :). Ale myslím, že aj napriek tomu to na Plute nevyzerá nijako veselo.

    Asi pre každého autora je ľahšie navodiť v čitateľovi atmosféru smútku, ako radosti a pohody a iných príjemných pocitov. Nielen preto, že veľa nadaných autorov (aj svetoznámych) bolo nespokojných a depresívnych. Je to aj v tom, že čitateľ ľahšie smútku uverí, je to pre neho prirodzenejšie. Žeby to bol tým, že aj väčšina čitateľov je negatívne naladených? Beletriu a poéziu čítajú zväčša citliví ľudia a takých nie je ťažké v dnešom otrasnom svete raniť.

    V každom prípade som zistila zaujímavú vec, aj keď to možno s literatúrou priamo nesúvisí, ale medzi záujemcami o astronómiu je vysoký počet ľudí, ktorí v minulosti či ešte stále trpia depresiami. Zdá sa, že ľudí, ktorých spája takáto pekná záľuba spája aj špecifické vnímanie sveta. Toto vnímanie by sa dalo zhrnúť frázou: Dobre si uvedomujem, čo sa okolo mňa deje a nie je mi z toho vôbec do smiechu.

  • Áno, ľudia skôr absorbujú smútok, čoho dôkazom je obľúbenosť balád a drám. No paradoxne sa na smutné veci skôr zabúda. Presne ako po pohrebe. Na tri dni sa zamyslíme nad životom a márnosťou naších činov a potom sme znova vo víre bytia. Sme zvláštne bytosti, ktoré súhrou šťastných náhod prežijú a ešte si z toho robia srandu, alebo plačú.

  • Dušan, vieš dobre, že ja tvoju poéziu nemusím, ale teraz uznávam, že toto je čosi úplne iné ako pred tým. Je to fajn… čoby fajn, fakt sa mi to páčilo.

    Verše boli nepredvídateľné, nie len to typické rytmické verklíkovanie; a pritom silne zakomponované, poskladané do seba a ko puzzle.

    hm… 

  • Toto si napísal pekne… 

    Akurát, že sú ľudia aj opačnej nátury, ktorý skôr zabudnú na to krásne a mučia svoju dušu, tým smutným a možno "zlým" čo ich postretlo.  

    Ale inak viac menej súhlasím. 🙂 

  • Vďaka Majka…

    Snáď viac od teba čakať ani nemôžem. 😉

    Potešila si ma.  

    Som rád, že sa ti páčilo. 

     

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button