Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Topoľ je slabé slovo /časť 4.

Nad Bugárovom sa zatiahli mračná, búrka prišla a odišla, len moje tenisky ostali do nitky premočené…

Práve sme s Romanom, Babinou a Jankou v hore neďaleko našej chajdy obdivovali Raslavkameň, keď sa spustil lejak. 

Rýchlo sa skryť!

A tak sme len zízali do korún košatých bukov, hľadajúc tú najhustejšiu, ktorá by nás aspoň trochu uchránila pred úplným zmoknutím. Lomoz hromov a blesky si na nebi tkajú cestičku, kriviac sa k nám už iba pomedzi ihličie smrekov… Ja, Babina, Janka a Roman, chúliaci sa jeden k druhému tričkami prilepenými o telá a Bodra, najinteligentnejší čuvač pod slnkom, v tej chvíli pod mrakom. 

Vraj – nebudeme tu stáť donekonečna! Preteky domov!

Rozbehli sme sa… Roman bosý, ako zvyčajne, Janina, Babina, ja vedľa Bodry. Šialene sme sa smiali, aj keď nám v podstate nemalo čo byť do smiechu; hrom totiž nikdy nepredvída blesk, lebo práve najsilnejšie a najnebezpečnejšie veci prichádzajú v úplnej tichosti. 

Na Bugárove je však všetko chránené samotným Bohom, je to vesmír, kde namiesto Slnka žiari Romanova chalúpka a namiesto hviezd zas steblá trávy, ktorým my, Janina, Babina, Ja, Roman, Bodra, kone, kozy a jalovice dávame vyniknúť, keď si ľahneme na zem a naše telá tak v roji stebiel vytvoria súhvezdia. A každý je teda sám sebe znamením – originálnym, jedinečným a nenapodobiteľným, ktorému nijaká pokrivená Sybila v sivom kabáte s kapucňou na hlave nepredpovie horoskop. 

Ešte stále sa hystericky ženieme zvädnutou lúkou, akoby sme mohli v cieli spočítať, do koho nebo nastrieľalo menej rán. Vtom sa Janina pošmykne na mokrej tráve a padá rovno na zadok. Chvíľu sa nechápavo obzerá a vzápätí sa všetci pustíme do hurónskeho rehotu. 

Preteky vyhrala Bodra, jej sa Janin pád nezdal taký vtipný.

S uzavretím istých kapitol života, o ktorých viem, že ich aj tak nikdy neuzavriem, súvisí opäť jedno z tých sivých období, kedy sa žena snaží nebyť smutná sama pred sebou.

Budím sa s pocitom, aký dokáže vyvolať len preplakaná noc. Rýchlo si ohmatám viečka, či sú ešte stále také napuchnuté, ako keď som išla v noci na vécko a s uľavujúcim povzdychom zisťujem, že už je to lepšie, ba čo viac, snáď na mne dnes nebude nič vidno. 

Oči ma pália, neviem si predstaviť, že o pár minút do nich napchám kontaktné šošovky, no z postele sa statočne zbieram –opäť statočne len sama pred sebou; nechcem totiž, aby spolubývajúce čo i len vytušili moju nočnú triašku, hoci nemám poňatia, či sa to drkotanie a dusenie plaču pod perinou vôbec dalo nejak zakryť.  Príkro pozerám na svoju posteľ – dýcha zúfalstvom. Teraz vstávam, ale večer si ma opäť počká.

„Majka, ty plačeš?“ 

„Nie, nie, čosi! Len mi tečú sople! Šak vieš, tá moja celoročná nádcha…“

Vieš, že vieš a pritom nevieš nič? Trvá to už štyri roky a za tie štyri roky sa mi na oplátku dostali len štyri mesiace zadosťučinenia, kedy si sa ku mne správal ako k princeznej a ja som mala pocit absolútnej nedotknuteľnosti, spokojnosti, istoty a čo ja viem čoho všetkého ešte. 

Prečo dokáže to isté krásne z jednej bytosti vyprchnúť a z druhej ani za svet? Láska je nespravodlivá – ak toto vôbec je láska. No v slabej chvíľke silnej sebareflexie prichádzam na to, že zrejme áno, pretože napriek všetkému, čo si kedy vo mne spôsobil, spravila by som pre teba čokoľvek. Šťastie, že netušíš, ako málo ti stačí pohnúť prstom. 

Nedokážem s tebou byť no nedokážem byť ani bez teba. Viem, čo by som mala. Spakovať sa z tvojho dosahu, vyhýbať sa, spáliť materiál, vymazať kontakty… avšak o sekundu na to, by som sa bohapusto preklínala a ktovie, kde by to vlastne mohlo skončiť.

Racio vytlačiť z hlavy a zavrieť do pohárika od zaváraných uhoriek. Nech! Načo mi je nezvratný mechanizmus, ktorý len nahráva a nahráva a mazať odmieta?

Ranná rosa nedovolila mojim teniskám uschnúť a tak som sa vyzula, aj keď som si myslela, že chodiť celý deň len tak bosá proste nedokážem… 

No nič lepšie ako načerpať energiu, ktorú mi cez štvorlístky vštepuje do tela sama zem, človek ani nemôže zažiť. Keby to dovoľovali aj zákony asfaltovo-semafórovo-panelovej džungle, kam v podstate patrím (aj nepatrím), už sa nikdy neobujem!

Toľký pokoj! Žiadna telka, počítač, internet; až by si človek pomyslel, že nebude mať čo robiť. Nie. Práveže v tej zateplenej, vyplastovanej elektronickej kocke niet čo robiť; všetka tá pohodlnosť okolo, ľudí unavuje a ničí, lebo sa im tiaži zdvihnúť zadok, keď sa potrebujú načiahnuť za ovládačom od plazmy, alebo keď majú ísť vyvenčiť psa, či všeličo iné, čo je v podstate pravda, lebo keby za nich všetko nezariadila technika, mali by aspoň pocit, že aj navštíviť mamu dôchodkyňu je duchaplná činnosť.

Konečne rosa uschla. Bodra čosi zavetrila v diaľke a rozbehla sa cestičkou od Romanovho domu, presne podľa svojich biologických čuvačských noriem, ako sa patrí od domu odbehnúť – teda ani veľa, ani málo. Má pravdu; a človek tiež nie je opica, ktorá potrebuje teritórium ohradené plotom.

Vybehnem za ňou… neznášam beh, no bosá akoby som to ani nebola ja, začnem Bodru provokovať, hašteriť sa s ňou a poskakovať okolo, ako hyperaktívna nutria, až kým nepristane na moju bláznivú hru a nerozbehneme sa spolu zas naspäť k chalúpke. Vlasy mi samy odskakujú od tváre a v nohách cítim unášajúcu ľahkosť. Šialené, aký dokáže byť život naturálny.

V kúpeľni zisťujem, že oči mi vôbec neodpuchli a že kruhy pod nimi sú ako nápisy vyryté v kamennej klenbe nad vchodom do kostola: „Dnes som troska“ a: „Už som si to priznala; nebude môj, aj keď ja budem vždy jeho“.

Dida sa ma pýta, či môže zapáliť veľké svetlo a zo mňa až prirýchlo vyletí, že v žiadnom prípade, až keď sa namaľujem – dovtedy nám svieti malá lampička. No som vďačná, že sa ma nič nepýta; radšej si do puzzle založí moju ledabolo utrúsenú poznámku, že ma bolí hlava. 

Dám si čierne tiene, čierna to spraví, aspoň ona je spravodlivá – nosí smútok vždy a vždy rovnako, na nič sa nehrá, ako láska, ktorá v jednom vzťahu vystrieda vášeň, nenávisť, bolesť, žiarlivosť, chuť aj nechuť, víťazstvo, prehru, odmietnutia, návraty, podvody, tresty, odmeny, hádky, zmierenia, staronovú aj celom sviežu žiadostivosť… slovom – vystrieda vesmír.
 

Som absolútne mimo a všetko, na čom sa baby cestou do školy smejú mi pripadá nezmyselné, až šialené! Ničomu nechápem, k ničomu sa nevyjadrujem o ničom nežartujem a všetci mi v ten deň hovoria, že to ani nie som ja.


Ďalšie príspevky

Komentáre

6 Responses to Topoľ je slabé slovo /časť 4.

  • meno nie je dôležité. v takejto kompozícii je priam na obtiaž. myslím, že táto tzv.anonymita práve zvyšuje emocionálne napätie, a v konečnom dôsledku podstatnejšie je vnímanie pocitov ako uvádzanie faktov „koho sa to týka“. sklamanie z lásky zvykne byť dobrým motorom pre tvorbu (okrem iného), len nech ti to neostane navždy 🙂

  • hovoríš časť 4, ale toto je úplne iné, ako predchádzajúce, akoby dochádzalo k premene v tvojom vnútri..
    dva paralelné príbehy si rozčlenila do väčších celkov, je to pokojnejšie, viac opisné (nie uvravené), udržala si rytmus, len akoby si sa viac odosobnila;
    zmizli výčitky, zostalo konštatovanie, snaha o zmierenie s vlastnými pocitmi;
    pojítko zostalo Bugárovo, ale zmizli kone:(
    a on, no zmiernila sa vášeň; ešte ukryť pár následkov..
    na povrch vystúpila jednoduchosť v protiklade s nezmyselnosťou a komplikovanosťou doby
    zostávajú však praskliny po skalmamaní, a tie nejde zmyť, úplne to nedokáže ani rosa na bosých nohách…

    ja som si opäť zgustol, zdá sa mi, že každým príspevkom píšeš lepšie 🙂

    mená mi v tvojom podaní nevadia, aj keď ich sám nerád používam

  • Ďakujem za pozitívny komentár.
    Paralelné príbehy vo viacerých celkoch, premena v mojom vnútri, rytmus, odosobnenie, konštatovanie, kontrasty… Ach! Všetkému, čo hovoríš boco rozumiem a predsa mi to vôbec nedáva zmysel. Bude to tým, že nechápem samu seba… asi sa hľadám, ktovie.

    Možno sa ti zdá, že príbeh je iný preto, lebo v ňom nie sú kone (v tejto časti). No nemá to byť len o koňoch a v podstate je v ňom všetko čo má byť, lebo je v ňom to čo milujem. A čo milujem si navzájom odporuje.
    Mimochodom, ak by tieto moje výlevy trvali dlhšie, plánujem dať im spoločný názov a z častí urobiť kapitoly s nadpismi.

    Ďakujem ešte raz za pochvaly 🙂 a myslím si, že píšem stále rovnako, len v inej nálade.

  • Snáď mi to naozaj neostane večne 🙂 🙁

  • nie kvôli koňom je to iné, ale pokiaľ do kapitol, je to v poriadku 🙂

  • Ja neviem… možno to bude tisíc chuťoviek, z ktorých raz vznikne niečo viac… naozaj neviem.
    Skrátka píšem, lebo mi to pomáha a aj preto, že nie len ja som postihnutá nešťastnou láskou 🙂 vyrovnávajme sa teda spoločne, milí čitatelia 😀

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button