Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Moja múza

Toto je sloh na tému Moja múza:

 

Sloh na tému Moja múza (začiatok)

 

Moja múza je Columbia, raketoplán NASA.

Akokoľvek sa to môže stať smiešne, vo veku, kedy väčšina mojich rovesníkov šalela za nejakými celebritami a za tým… akože to… jáj, superstár, ja som bola beznádejne zbláznená do Columbie. A do jej poslednej tragickej misie, kedy na jej palube zahynulo sedem astronautov. Bola to viac než inšpirácia… bola to úplná explózia tvorivosti vyplývajúca zo šialene silných sympatií a empatií. Neviem, kde sa vo mne toľko intenzívnych pocitov vzalo, neviem čo som ja mala s Columbiou spoločné, ale proste to prišlo… a zaplavilo ma to.

Stala som sa úplným bláznom do Columbie a do amerických pilotovaných letov všeobecne. Milovala som na tom všetko od technických detailov a suchého vysvetľovania na čo ktoré tlačidlo v raketopláne slúži, až po najhlbšie pocity astronautov. A pripomínala som si ich všade a všetkým. Spolužiaci na strednej si polepili svoje zošity kadejakými filmovými a hudobnými hviezdami, ktorým som ja ani nevedela prísť na meno. Spolužiačka, ktorá sedela vedľa mňa na francúzštine tam mala napríklad nalepeného takého svalnatého chlapíka oblečeného len v trenkách a vpredu poriadne vydutých. Ja som si zase všade nacápala obrázky raketoplánov. Boli na všetkom od fyziky, kde by sa to ešte možno aj hodilo, až po literatúru, kde sa to na prvý pohľad nehodilo vôbec (no viacmenej ja som Columbiu začala s literatúrou čoraz viac stotožňovať, nakoľko to bola pre mňa múza hlavne literárna, hoci tak trochu aj výtvarná). Spolužiačky mali z vnútornej strany skrinky na knihy nalepené zrkadielko. Ja? Obrázok Columbie! Ešteže som mala skrinku len sama pre seba, čo bolo dobre, pretože tie skrinky boli také maličké, že do každej z dvoch poličiek sa vám zmestila len jediná topánka a inak nič. A chodiť do školy len s jednou topánkou, pretože na umiestnenie druhej v skrinke by mala nárok druhá spolužiačka, to by nebolo nič moc. Stále hovorím „spolužiačka“ pretože na strednej sme boli takmer čisto dievčenská trieda.

V druhom ročníku sme všetky lavice prelepili tmavým baliacim papierom, aby sme si na ne mohli beztrestne čmárať. A skutočne, už zanedlho po tomto čine ožili naše lavice množstvom kresieb. Raz na voľnej hodine pozerám vedľa seba: spolužiačka písala na lavicu okrasným písmom: Kurt Cobain (1967-1994). Pozriem na svoju lavicu: a tam raketoplán Columbia nad Zemou pri východe Slnka, pod tým 1. 2. 2003. Dátum, ktorý som vedela zarecitovať aj keby ma prebudili uprostred noci (čo sa napr. o veľkej násobilke nedalo povedať). A hádajte, čo som celé tie roky mala ako desktop backround na svojom počítači?

Snívala som o Columbii. Často aj dlhé hodiny, väčšinou cez vyučovanie. Môj neprítomný výraz občas iritoval učiteľov, ktorí ma podozrievali, že som azda zamilovaná. Ale ja som bola živým príkladom toho, že pokiaľ dievča nemyslí na školu, nemusí myslieť práve na chlapcov. Stačilo spomenúť slovíčko Columbia alebo raketoplán (prípadne 107 – číslo jej  poslednej tragicky končiacej misie) a mne sa zrýchlil dych, rozbúchalo srdce a podlomili nohy. Zbierala som každučičkú každú jednu informáciu o Columbii, ktorá sa ku mne dostala. Mám na to taký obrovský hrubizný fascikel. Dokonca som si o nej prekladala z angličtiny a zabudla som pritom, že angličtinu neznášam. A tá inšpirácia… za šesť rokov bolo jej výsledkom jedna úvaha, jeden sloh (fuj, ten radšej ani nespomínať), jedna dvojhodinová prednáška (prídem vám ju odprednášať, ak znesiete 68 slajdov popísaných písmom desiatkou), niekoľko desiatok strán populárno-náučného textu o tom, ako to skutočne bolo a niekoľko stoviek strán beletrizovaného textu rozdeleného do dvoch románov. Ten posledný román však bol obzvlášť vyčerpávajúci. Potrebujem po ňom oddych.

Nedávno mama skonštatovala, že som si zmenila desktop backround. Považovala za priaznivý pokrok v mojej ontogenéze, že už tam nemám nejaké dávno mŕtve posádky. Vyslovila nádej, že som sa konečne začala zaujímať o chlapcov. Ale ja som ju s úsmevom ubezpečila, mami, to len preto, že pôvodný obrázok mi odišiel spolu s pokazeným diskom. A tiež si potrebujem trochu vydýchnuť. Nemôžete byť do niečoho fanatikom dvadsaťštyri hodín denne tristošesťdesiatpäť dní v roku každým rokom svojho života. Občas sa musíte stať fanatikom aj do niečoho iného (porovnateľne strešteného). Pre zmenu a pre osvieženie. Ale, ako hovoria slová jednej mojej obľúbenej piesne, ktoré som si dovolila trochu prispôsobiť predmetu tohto textu:

 „Columbia,

You have always been my love.“

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

9 Responses to Moja múza

  • Keď sa nejako v poslednom čase viacero autorov rozhodlo uverejniť čosi viac o sebe (alebo, aby som bola presná, diela, ktoré sú nimi silne inšpirované), dávam aj ja sem takýto imaginárny sloh. Ale s pravdivými informáciami! Keď už tu máme tú sekciu Kope vás múza, tak by sme si trochu mohli podiskutovať o múzach… 🙂

  • ja som žiadny idol nemal, hlúposť, mal, ako štvorročný som raz stál pred televízorom, sledoval muža, čo mal prejav na tribúne a potom to zo mňa vyšlo: ja budem Leninom; ani neviem prečo som si to rozmyslel;

    výborný text, aj keď myslím, že niečo v podobnom duchu som už čítal

  • Tak ja sa teda nechcem stať raketoplánom, tak ďaleko to ešte nezašlo. 😀

     

    Fakt si niečo podobné čítal? Od niekoho iného, predpokladám…? Uf, možno predsa len nie som jediný človek vyšinutý týmto nezvyčajným spôsobom… 🙂

  • ja o Columbii a raketoplanoch naozaj nic neviem, preto by som tu prednasku aj brala. Tak ked sa raz rozhodnes verejne to odprednasat, daj vediet, rada by som si to vypocula.
    pacia sa mi tvoje texty, mozno by si mohla napisat aj nieco o matike alebo fyzike, mozno by som tieto dva moje „oblubene“ predmety potom aj pochopila:)

  • Skutočne by ma úprimne potešilo, keby sa niekto vďaka mojej tvorbe začal o tragický koniec Columbie zaujímať a inšpirovalo by ho to k prečítaniu aspoň zopár faktov (nemusel by sa zrovna stať fanatikom ako ja :-)). Tá prednáška fakt existuje ale spomenula som ju ako žart, mysliac si, že to musí každého odradiť… je to totiž na dve hodiny čistého času a hoci som sa to snažila spestriť množstvom obrázkov, videami a tiež hudbou, nie každý ju zvláda. Vyrobila som k piatemu výročiu tragédie, odprednášala som ju niekoľkokrát pre rôzne publikum v roku 2008, tento rok nie. Možno raz opäť bude, ale zatiaľ ju nemám veľmi pre koho…

    Ale zase ťa musím vyviesť z omylu, ja matiku a fyziku tiež neznášam! 🙂 A nechápem ich a skoro nič o nich neviem. Teda o matike úplne nič, z fyziky ťažko-ťažko by sa možno niečo našlo. A nemusím veľmi ani techniku, raketoplány sú v tomto ohľade svetlou výnimkou.   

  • Tak to ma vazne tesi, pretoze som na tom rovnako. Technika mi naozaj nic nehovori a marne sa pokusam vysvetlit mamine ze matiku nebudem potrebovat-naco by boli potom tie sikovne kalkulacky.

  • Ahoj, ja ťa poznám osobne 🙂 A koľko si mala rokov, keď si písala ten sloh? Teda viem, že to bolo na SŠ.. Myslím, že učiteľka musela byť prekvapená, keď niekto napísal, že jej idol má 38 metrov a 90 (?) ton.. Čítam, že mala 28 misií, to je dosť, nie? Nebola už stará? 🙂 Koľko sa dožívajú raketoplány?

    Ja som bola typickejší tínedžer ako ty, páčil sa mi Brad Pitt a Tom Cruise. A ešte skôr, Back Street Boys (ale to ešte bolo na základke) a neskôr Take That. Ako ťa poznám, tebe tieto mená ani nebudú nič hovoriť.. A mne už zas nehovoria nič názvy terajších skupín.. Ale múza – to je niečo iné. Mojou múzou bola asi melancholická nálada, vtedy som písala básne jedna radosť (či jeden smútok, lepšie povedané).

  • Haha, ten „sloh“ som nepísala naozaj do školy. Napísala som ho len pre potreby tohto príspevku a sama som si v ňom červenou opravila chyby, nech vyzerá realisticky. 🙂

    Za svojho času bola Columbia skutočne najstarším raketoplánom s najväčším počtom letov, ale po jej „smrti“ ju tie zostávajúce v dĺžke života aj v počte letov predbehli. Raketoplány sú stavané na 50 letov, ovšem v čase ich konštrukcie sa prepdokladalo, že tých 50 letov zvládnu v oveľa kratšom čase, možno tak do roku 2000. Takže hoci ešte nemajú vylietaný svoj limit, už sú tu riziká z vysokého veku, ako je únava materiálu (ale to ťa už asi nezaujíma)…

    Nooo, niečo málo mi tie mená hovoria. 🙂 A všetci vravia, že píšu básne v melancholickej nálade. 🙂

  • Nuž, keby som čítala pozornejšie, tak by som kládla väčší dôraz na „imaginárny sloh“ (ako si sama napísala) a tiež mi mohlo byť podozrivé, že si dakedy spravila až takú hrubicu ako vyvyaznuť.. :)). Takisto učiteľka má rovnaké písmo ako ty.. 🙂 
    A do čoho si teraz taký fanatik, máš niečo nové?

Napísať odpoveď pre adhara Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button