Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

12. Plán…

   ,,To nie je pravda!", zareval Samo. Už mu to celé liezlo na nervy. Myslia si, že som blázon?! Fajn, nech, ale toto už naozaj nekomentujem!

   ,,Mysli si, čo chceš, ale nekrič mi tu.", povedal Hrion a opäť sa začal pohrávať s kapucňou.

   ,,Budem si robiť, čo chcem!", zavrčal Samo.

   ,,A čo chceš? Kričať, dupať, hádzať sa o zem?", spýtal sa ho Waul a hneď sa zasmial.Samo sa od neho dotiahol. ,,Tak prečo by mi to rodičia nepovedali? Že som sa k nim dostal…", vetu nedokončil, lebo nevedel ako. Našli ho rodičia, teda tí, ktorých nazýval rodičmi, alebo ho našiel niekto iný, dal ho do nejakého domova a potom si ho adoptovali ,,rodičia"? Ale asi neskončil veľmi ďaleko od ich domu, keď jediný priechod je tu v ,,pivnici". A Hrion by mu na túto otázku pravdepodobne neodpovedal. Rozhodne nie pravdivo. Prečo takto rozmýšľam? Veď Hrion klame, to je isté! Laz, kde si? Nie, nebudem do toho miešať aj Laza!

   Z myšlienok ho vytrhol Hrionov hlas:

   ,,Žeby si mysleli, že na to nie si pripravený?"

   ,,Óóó, ty si ale múdry!", Samo nenápadne cúval k dverám. Skryjem sa… v tých debnách? Nie, to nie je múdre, akurát poriadne smradľavé, ešte sa tam otrávim!

   ,,Vďaka.", odvetil Hrion. ,,A vieš, ako si sa sem dostal? Asi nie, ľudská pamäť nevidí ďaleko do minulosti… Mohol by som ti to povedať, samozrejme očakávam tvoj súhlas, Samo."

   Samo naňho dlho gánil. Chcel povedať: Nie, dajte mi pokoj, chcem byť sám! ale namiesto toho proti svojej vôli prikývol.

    Hrion a Waul sa na seba pozreli a Waul prikývol. Potom sa Hrion obrátil k Samovi.

   ,,V poriadku, na túto chvíľu sa zahrám na kamaráta, nič ti nezatajím a ani ti nebudem klamať. Ale neskáč mi do reči a dávaj pozor, lebo druhý krát už taký milý nebudem!"

    ,,Dobre, budem ticho.", zamrmlal Samo. 

   Waul si neveriacky odfrkol. Samo ho ignoroval.

   ,,Našla ťa Ehtte. Jej plány s tebou neboli veľmi príjemné, čo by si aj sám povedal. Podľa Ehtte bolo divné, že sme si nevšimli, že si v lese. Zvyčajne to aspoň ja cítim. Mal si vtedy štyri roky. Mňa však napadlo, že na tebe niečo otestujem. Ja som to prežil, ale pre dieťa by to mohlo byť nebezpečné. Smrteľne. A navyše si bol príliš malý. Musel si mať aspoň deväť rokov, ináč by som priveľmi riskoval. Tak sme si ťa tu nechali, kým ja som ti natáral kopu klamstiev o tvojich rodičoch a všetko ostatnom. Uveril si."

   Samo ho len počúval. Bola to pravda? Nechcel, aby to bola pravda.

   ,,Žil si tu asi tri mesiace a za ten čas si nám spôsobil veľa nepríjemností. Veľmi si miloval elixíry a v jednom kuse si s nimi experimentoval, pokiaľ ťa Ehtte neodtiahla preč. A raz… raz si sedel v Ehtteninej miestnosti a hral si sa s elixírmi. Ľubovoľne si si nejaké vybral a zlieval si ich do prázdnej fľašky. A ono to vybuchlo a odmiestnilo to teba aj tie elixíry do tvojho sveta. Prišiel na to Waul., keď ťa hľadal. Najskôr sme nevedeli, kde si. Ale keď som zistil, že v celom Nekhere ťa nedokážem nájsť cez myseľ, tak mi to došlo. Ale teraz si tu a máš správny vek, takže to môžem otestovať!" Hrion naklonil hlavu, ale nespustil pritom zo Sama oči.

    Samo nevedel, čo má povedať. Chcel vedieť, či Hrion klame alebo nie. Ale… prečo by mi klamal? Načo by mu to bolo? A ak som z Nekheru, ako som sa dostal sem do lesa? Nevedel potlačiť tú otázku:

   ,,Čo sa stalo s mojimi pravými rodičmi?", spýtal sa ho opatrne.

   ,,Netuším. To bolo totiž to posledné, čo ma v tej chvíli zaujímalo.", povedal Hrion. Narovnal hlavu a obrátil sa k Waulovi:

    ,,Mäure deelinnas vim lepr."

    ,,Geansd.", odvetil Waul.

   Samo sa v tej sekunde rozhodol. Obrátil sa a vybehol z miestnosti ako raketa. Trochu ho spomalili dvere, ale s trhnutím ich otvoril, až zavŕzgali. Taký strašný zvuk ešte nepočul. Keď už bol na chodbe, rozbehol sa smerom k železným dverám. Nechcel utiecť von, keďže boli zamknuté, len chcel byť čo najďalej od Hriona. Zastal pred nimi a z celej sily do nich kopol.

    ,,Aúúú!", zakňučal. Bolesť v prstoch sa mu postupne premiestnila do celej nohy. Odskočil od dverí, akoby ho popálili. Obrátil sa a potichu zanadával. Ja chcem preč… nie, daj pokoj! Mal pocit, že sa vnútri rozdelil na dve časti. Jedna fňukala a chcela sa schúliť do kúta, a druhá túžila byť surová a všetkému sa postaviť. Samo nevedel, čo robiť. Nechcel sa vzdať, ale bojovať tiež nechcel. Chcel potichu rozmýšľať o možnostiach úniku.

   V tej sekunde ho niečo napadlo. Veď ja mám v batohu spinku! Môžem tie dvere otvoriť! A utiecť bez Laza… ale on už tu asi nie je. Stratil so mnou trpezlivosť. Strašná predstava. Napriek tomu zamieril k miestnosti s debnami. Chytil kľučku, ešte raz sa obzrel a potom opatrne otvoril dvere. Našťastie tieto nevŕzgali.

    V miestnosti ho ovalil ďalší, oveľa horší smrad, ale ignoroval ho. Zároveň sa ovládol a nepokúsil sa pozrieť do debien. Nechcel zažiť ďalší šok.

   Svoj batoh našiel veľmi rýchlo. Kľakol si k nemu a strčil doň ruku. Začal sa v batohu prehrabovať. Už si ani nespomínal, čo doň vlastne narýchlo nahádzal. Môj mozog asi usúdil, že je to nepotrebné, napadlo ho. Ale čo všetko tam mal! Dve knihy, ktoré tam dal už zo zvyku a zápisník, ktorý bol jeho denník, zošit z matematiky a zároveň v ňom boli znetvorené kresby ľudí, ktorých nemal rád. Ešte tam našiel pero, mapu Európy a kúsok lana. Odstrčil prázdny obal od čipsov a konečne zbadal spinku. Vytiahol ju. Tak a teraz sa odtiaľto dostanem! Trochu sa s ňou babral a potom sa víťazoslávne uškrnul. Ideme!

   Postavil sa a rozbehol sa k dverám.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button