Ako bolí kráčať…

Po zemi nebolí kráčať ale utekať… Utekať životom pred ľuďmi ktorý sklamali a sledovať ako všetko čo som kedy získala, mi pri tom behu vypadáva cez diery vo vreckách…
Nebolí kráčať….
Viac bolí nekráčať a cez sklenené dno pohára od whisky sledovať svoje mladé neopotrebované nohy…
Cesta životom…
Je kráľovná korunovaná na dvakrát…
Korunou z tŕnia a korunou života…
Kráčať ňou znamená otvoriť oči aj keď vieš že ti z nich potečú litre sĺz…
A často krát úplne opustený…
A keď ťa obkľúči agónia a paranoja tohto sveta…
Stojíš a len samota ti búši do kroku…
Vtedy ti niekto chýba…
Ale načo sa ráta chýbanie?
Na litre sĺz a krvi z dávno zahojených rán?
Kráčať… je krásne kráčať v prítomnosti niekoho kto ma drží za ruku nesie aj môj bôľ na útrapách tejto krížovej cesty…
Dúfaš že stretneš lásku?…. hádam šťastie?…
Tie dve panie dokonalé chodia so zaviazanými očami a šatku zložia len vtedy, keď o niekoho zakopnú…
A topánky mám už deravé a špinavé od prachu ciest…
Bolí ma každé krivé šľapnutie a otlaky na nohách mi už ani nestíhajú pripomínať všetky chyby ktoré som nestihla napraviť…
A topánky rozžeravené od horúceho piesku…
…Rozžeravené až do biela… sála z nich chlad…
Tú cestu je ťažko opísať…
Slnko na nej zapadá iba raz a jeden deň má 44 hodín…
Slnko ktoré nakoniec podrezané vykrváca do oceánu..
Oceánu sĺz.. možno smútku a možno šťastia.
Cesta života na ktorej si vyplačeme vlastné more, cesta na ktorej vypotíme krv na ktorej konci budeme vedieť že sme išli pre niečo a usmejeme sa pri pohľade späť…
Cesta ktorej korením je strach o vlastný krok dopredu…
Na nej jedinej sa v tvojej duši objaví strieborný vlas…
A zahalí celý tvoj čas do perleťového súkna …
Potom si už len pomyslíš že kráčať životom nebolí a že je to krásne…
Na konci ležať a počúvať ako si pochovaný milenci šepkajú o hviezdach…
Čo možno žiaria nad nimi…
Ako bolí kráčať po zemi?…
Nebolí po nej kráčať…
Bolí zastať a nevedieť kadiaľ ďalej ísť!