Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Zahatať prázdno /časť 3

Musím! Musím to urobiť! Je to pre dobro nás…

Oboch.

Nirvana, ignorujúc poludňajšie slnko, ktoré jej opeká sivohnedý chrbát, vyťahuje trsy bylín z konštrukcie starého senníka. Keď sa priblížim, zbystrí a díva sa na mňa, až kým k nej neprídem a nepohladím ju, na čo ona otočí hlavou, alebo sa rovno zvrtne chrbtom či opäť zahĺbi do ochutnávky sena. Nikdy si nepotrpela na maznanie, môžem povedať, že ja som väčší maznák ako ona…

Vo vnútri sa celá chvejem a hlavou sa mi preháňajú katastrofické scenáre a úvahy, až ako tragicky sa môže skončiť dnešný deň. Koho by napadlo, koľko dôvery stojí prechádzka v prírode vo dvojici?

Od kreténa, imbecila a hoväda som prešla na tvrdé, slová začínajúce písmenami necudnými už len tvarom. Tá suka! Ach Bože, ako ju len nenávidím! A teba s ňou!!! Ako si ťa mohla takto namotať na prstenáčik?!

Verila som ti! Verila som, že sa vrátiš… Kurva počúvaj ma! – rozprávam sa s tebou! Nie nehysterčím, uvedom sa! Ja ťa milujem ty hlupák!

Prejsť cez potok a cez dedinu až na koniec, k útlej cestičke, ktorú stroho zužuje krovie a konáre, skláňajúce sa až k mojej hlave, čo vlastne nie je až tak nízko, vzhľadom na meter sedemdesiatpäť vysokú Nirvanu. Zatiaľ kráča pokojne, kým ja s miernym zamrazením v chrbte spomínam na predchádzajúcich pár minút a strečkovanie v potoku, rovno pred deťmi, čo si naivne namýšľali, že v toľkom kale nalákajú rybu na motúzik istený papekom. Vo chvíli strnuli pred Nirvaniným valcovitým telom a na tvárach som im zbadala rozpaky, či utiecť alebo zostať stáť. Keď však zistili, že Nirvana sa neplánuje pohnúť vôbec, prestali si ma všímať. Naozaj neviem, ako sme sa odtiaľ nakoniec dostali.

Vonku je nádherne, no ja neviem čo si mám všímať skôr, či atmosféru, alebo, či si Nirvana náhodou náhle nezmyslí, že na žiadnu vychádzku sa predsalen nejde a zvrtne to domov.

Zeleň sa pomaly rozplýva, modrastá obloha podchvíľou vystupuje do popredia, sem-tam mi do očí zašermuje slnko. Na rozhraní cestičiek odbáčam do poľa, ktoré v úvode mierne stúpa, potom sa kúsok zvažuje, zase stúpa a nakoniec zarastá strmo dole, do bodu, ktorý ja považujem za miesto, odkiaľ by mi už Nirvana nemala ujsť.

Skúsim poklusať. Holeň prikladám jemne, no kobylou šklbne dopredu ako na dostihovej dráhe, preto hneď zase spomalím a pokúšam sa opäť. Tentoraz pokojnejšie, no akosi do boku. Nevadí, všetko sa dá doladiť odvahou a trpezlivosťou.

Zatiahnem uzdu a ostanem sedieť, spomalíme, hľadám v húštine spoj s tým prudkým zrázom. Samozrejme, že Nirvana zase protestuje a vyjavene gúľa očami: „to ako fakt"? A keď sa pohne, mám pocit, že ju to pod chvostom pošteklil sám Boh.

A sme tu, len ja a ona, ona a ja, my a les, srnky; (diviaky sa k nám snáď nepridajú). Srdce mi tlčie ako divé, neverím vlastným očiam, ona fakt kráča!!! Hladím ju po šiji, stále sa jej prihováram. Uštipnem sa do ruky, keď vtom v kríkoch zašuchorí srna a vzápätí mizne, lúčiac sa štíhlymi nohami pod bielym zadkom; je skutočná!

A máš čo si chcel! Je koniec! Sa opovažuješ mi tri dni neozvať?! Hlavne že si so sukou v škole a ja trčím doma, atakovaná angínou a upchatým nosom!

Ideš mi na nervy! Som zúfalá, nechápeš? Keď ti volám, si ticho, keď ideme na večeru, povieš že som mrož, zvláštne sa zadívaš a ja cítim že niečo je zle, že to s tým mrožom si vo vnútri nemyslel zo srandy; týždeň sa nerozprávame, intuícia mi napovedá, že je v tom niekto tretí a vieš čo? Ja jej verím!

Už na mňa nehľadíš ako vtedy, keď som ešte nebola zamilovaná po uši, ale iba po pás, teda si sa ma snažil získať, veľavravne mi nebozkávaš dlane a mne to šialene chýba!

Čakám ťa v bare, povedali sme si, že ťa predstavím kamarátkam, že posedíme, že bude fajn, ale ty neprichádzaš ani o šiestej, ani o siedmej – a keď ti o pol ôsmej volám, si na bowlingu.

O rok zisťujem, že v tom pube pracuje ONA.

Hrdo sa nesiem lesnou cestičkou, vychutnávam melódiu ticha, ktoré pomaly prestáva byť zlovestné. Nirvana ma oddane nesie, neštrajkuje, poslušne kráča. Pohľad z vysokého konského chrbta je mi zrazu akýsi prirodzený, priam akoby som išla po vlastných a nie po Nirvaniných nohách.

Prichádza prvá lúka, na ktorej skracujem oťaže, klus, zasadnúť do sedla a pritlačiť holeň, cválame. Pomalé tempo, relax a pocit, ktorý vytláča z podvedomia všetky ostatné, menej šťastné – aspoň na chvíľu.

To spojenie dvoch bytostí… Kedy to ešte človek môže zažiť? Vôľa jedného prepletená s tou protikladnou – rybí vrkoč, kravata, námornícky uzol. Viem.

Stále sa zdravíš, akoby sa nič nestalo. To som pre teba fakt tak málo znamenala? Je ti to celé jedno alebo sa len snažíš spraviť si očko a priestor pre moment, keď ťa suka odkopne?

Bolí to. A naša spoločná známa medituje nad tým, ako dlho sme sa nevideli v autobuse, v ktorom som rada, že dnes nesedíš, a že ako s tebou a ja že nijako, že sme sa rozišli kvôli tej a tej.

Vraj TÉÉÉJ? Že či ti to je rodina, lebo že ťa videla ako sa s ňou držíš za ruky, ako ju šteklíš a smejete sa a keď poviem, že ti to nie je rodina, spomína si ešte, že na jednej chodbe si sa s ŇOU ručičkoval a na druhej si ma šiel pobozkať.

Bolelo by to, aj keby to nebola pravda.

Ďalšia lúka, obklopená lesom. Oťaže púšťam na voľno a Nirvana sa rúti vpred sršiac šťastím. No vidíš, že to so mnou ide… Prehovorím k nej v duchu a keď spomalíme, zase ju pohladím.

Ach áno, tento úsek si pamätám. Je dlhý, tmavý a tichý – zlovestne. Cesta drkoce po ryhách čohosi zaručene plechového. Občas sem zrejme zablúdi traktor, alebo výletníci z campingovej usadlosti asi o kilometer mojím smerom.

Zrazu k nám z diaľky doľahne podivný škrekot. Nirvana okamžite zastane a ja ju nikam nesúrim, obe pozorne načúvame. Znovu ten výskot, a potom bujarý smiech.

„To sú len deti." Prehodnotím nahlas, na čo sa Nirvana sama od seba spokojne pohne.

A naozaj.

Dupot trysku sa určite niesol z ďaleka.

„Teta na koni! Teta na koni!" Počujem splašené detské hlasy, vchádzam do potoka, v ktorom sa kúpu chlapci a pozorujem užasnuté tváre; a na tvárach tých starších zase nahé zahanbenie skrývajúce sa pod nízky spád vody, či poza neveľmi hrubé konáre stromov. Otec ma zdraví, najmladší bez ostychu stojí zmáčaný asi po kolená a nadšene kýva.

Zalieva ma teplo ich nákazlivej detskej radosti.

Vraj nechám Nirvanu napásť!

Skáčem zo sedla a v tom momente mi všetko dochádza. Už viem, o čom hovorí Monty Roberts, už viem čo sa človek snaží na koni toľko získať!

Dôvera ma ovalila, keď sa moje chodidlá votreli do trávy. Zrazu mi bola takmer po kolená, strácala som sa v nej, topila! A tá úbohá chôdza! Kde je rýchlosť? Kam zmizla dravosť?

Bezpečie je fuč; takto by som veru pred diviakom neutiekla…

Sami sme takí slabí!

Obaja.

Všetko zosivelo, z výšin Nirvaninho sedla je svet oveľa farebnejší; rýchlo vysadám naspäť a otriasam skľúčenosť.

Všetko je len tak, ako malo byť.

Všetko je tak, ako Boh chce, aby som neskôr jasne prehodnotila vlastnú zaslepenosť.

Bolí, aj po roku. A keď ťa vidím, ako jej vlastne stále zobeš z ruky, pričom ten, kto si na teba každý večer spomenie určite nemá blond vlasy a na tvári vagón púdru… priam ma to trhá na kusy.

Nikdy si vlastne nebol môj, vždy tam bola ona, bola v tebe. A ja s ňou žiť nechcem, chcela som s tebou; už nechcem ani to.

Všetko je tak, ako má byť. Veta, ktorá znamená zmierenie. A zmierenie znamená zahatať dieru po sprievodcovi s prázdnou vizitkou.

Avšak nezahodím. Aj keď inovácie sa nedočkám.

 

Ďalšie príspevky

Komentáre

12 Responses to Zahatať prázdno /časť 3

  • …krasne, smutne, na zmierenie duse s hlavou, o najdeni sily… aspon tak si myslim ja 🙂
    muze zdar majka!!!

  • Ďakujem veľmi pekne 🙂
    Asi som sa takto potrebovala vyrovnať sama so sebou (?) Ak ma to vylieči… budem šťastná 🙁

  • Pekné…Vlastne čo to trepen, krásne. 🙂

    Ak si spomínaš, nedávno si mi písala, či náhodou nevyhadzujem na svetlo sveta – až príliš intímne, tie svoje dielka.

    Teraz by som to mohol použiť aj ja. 🙂

    Čím chcem len povedať – že je to prehľadný príbeh a myslím, že všetky línie sú zrejmé.

    "Dôvera ma ovalila, keď sa moje chodidlá votreli do trávy. Zrazu mi bola takmer po kolená, strácala som sa v nej, topila!

    A tá úbohá chôdza! Kde je rýchlosť? Kam zmizla dravosť?

    Bezpečie je fuč; takto by som veru pred diviakom neutiekla…

    Sami sme takí slabí!

    Obaja."

    Táto časť, práve toto je to, čo mi zovrelo srdce dnes.

    Samozrejme vytrhnuté z kontextu to nemá až takú silu, ale práve tento kúsok je jedným z hlavných pilierov tohoto príspevku.

    Ešte raz poviem, krásny príspevok.

    Neľutujem, že som si ho prečítal. 🙂

    S pozdravom Dušan Damián. 

  • Tak vidíš, nakoniec mnohé v živote nie je zbytočné. 

    A snáď ťa to vylieči… Myslím, že určite. 🙂

    Som skôr optimista.

    Ako spieva Miko hladký: 

    Šťastie si aj na mňa sadne, keď sa unaví…

    Tak stačí ak ho trochu uštveš a dočkáš sa. 😉 

  • Vďaka.

    Máš pravdu, je to intímne a dosť. Ale bez použitia mien. Aj keď nepoužiť mená nebolo plánované, nejak sa to tak vyvinulo. Len v tomto myslím, že je medzi našimi príbehmi rozdiel.

    Taká tá osoba – neosoba u mňa asi vyvoláva pocit tajomna, možnosť preniesť príbeh do viacerých životov – tvojho, môjho, jej… ak to jde, nalepí sa ako plastelína, obalí naše vlastné spomienky, aj keď sú to spomienky cudzieho človeka.

    Ďakujem za pochvalu, som rada, že sa dobre čítalo 🙂

    Múze zdar. 

  • Možno máš pravdu, ale to že nepoužiješ mená, to intímnosť nezníži.

    Ale hej je to rozdiel medzi našimi dielkami. 🙂

    Aj v tom druhom bode s tebou z časti súhlasím. Ale paradoxne, niekedy sa človek vžije viac do postavy s menom ako bez nej, ale to je individuálne. 🙂

     A jasne, aj nabudúce. 

    Nemám problém pochváliť kvalitné dielko. A ty ich máš v celku kvalitné. 😉  

  • V tom prípade myslím, že keby enigma vydala „Príručku, ako uštvať šťastie“, všetci by sa o ňu trhali, čo znamená…
    :D:D
    Úžitok.

  • Rýchlo si ten názov patentuj!
    O to sa ozaj budú ľudia trhať. 😉
    :D:D

  • Súhlasím, ak by to mal byť dlhší príbeh, nie len "pocitofka", mená sú priam NUTNÉ. Nedá sa písať príbeh bez mien, samozrjeme.

  • Aj na to som myslela :D:D:D:D:D:D:D:D

    Patentujem! Vydám, keď dorastiem do správnych mentálnych rozmerov :D:D:D – a skúseností.

  • :————————————————————————————————————————————————————————————————————————————————————————————————-
    ďakujem
    prepáč mi tú drzosť, no privlastňujem si tvoj text, či už sa ti to páči alebo nie; po prvom prečítaní som sa nedokázal poriadne nadýchnuť, zasiahla ma úprimnosť, bolesť slov aj očista túlaním sa s Nirvanou, toto ma pohladilo;
    spomenul som si na vlastné prešľapy, sklamania…v prstoch
    cítim slabosť aj teraz pri písaní;
    čakal som, že to bude dobré, ale že mi vstúpiš do svedomia…
    je to silné, aj bez vulgarizmov, aj bez nich úplne hmatateľne cítiť to prázdno…

    len sa, prosím vráť a poopravuj chyby 🙂
    ako to myslíš *uvedom sa!*?

    určite sa k tomu vrátim

  • Ďakujem krásne, ja som sa nemohla nadýchnuť po tomto komentári :D:D
    Myslíš štylistické chyby? A pár gramatických? Tých tam je, viem 🙂 o tretej ráno som to vešala na net. Ale celkovo najviac sa aj mne páči táto časť a ostatné by potrebovali vyčistiť…
    *Uvedom sa*? 🙂 To nepoznáš? To je taký teenegerský slogan; k nadávkam – tiež ich nemusím, ale tu nemali vyjadrovať ani tak hrubosť ako moju sprostosť, až posadnutosť…
    Naozaj ďakujem krásne za komentár 🙂 a konkretizuj chyby :D:D nech sa k tomu môžem vrátiť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button