Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Dušan Damián

AUTOR

dusandamian

Keby mi tak niekto videl do hlavy…

Keby mi tak niekto videl do hlavy, asi by ma rovno zavrhol. Možno ani nie tak preto, čo by tam videl, ale preto, čo by to s tým dotyčným porobilo.

Tak ohromný a tak rôznorodý zhluk myšlienok ktoré by v skutočnom svete hneď zanikli, lebo sú si tak protikladné. Tak protikladné ako moje ja vo mne.

Denne zvádzam boj sám so sebou. A je to krutý boj na život a na smrť.

Vážne.

Ja nežartujem.

Každý večer umieram a každé ráno sa znovu rodím. A každý deň so sebou bojujem pričom niet východiska.

Pri tomto type boja je najhoršie to, že hoci som víťazom som aj porazeným. A prečo o tom hovorím?

Ja vážne netuším.

Pochybujem, že by to kohokoľvek zaujímalo. Komukoľvek môže byť ukradnuté to ako sa cítim.

Keby som sa náhle vyparil, na ceny chleba by to predsa nemalo vôbec žiadny dopad a ak aj, tak len mizivý.

Možno by dva tri týždne stúpli tržby v miestnych krčmách, kde by moji priatelia zapíjali žiaľ, ak by vôbec niekto za mnou smútil.

Ak by som vôbec mal skutočných priateľov.

Možno sa zdá, že tu ide o sebaľútosť, ale na to vravím rázne nie. Nikdy som sa neľutoval. 

No dobre, nikdy je možno prisilné slovo, ale vo všeobecnosti ľuďmi, čo sa ľutujú hlboko pohŕdam. Ja proste len konštatujem to aký som…

Snáď mi toto konštatovanie dá odpoveď na to, kto som.

Lebo v tom mám zmätok.

Taký veľký zmätok aký si je len možné predstaviť.

Keby mi tak niekto videl do hlavy…

Bol by som šťastný, lebo by som sa o ten svoj zmätok mohol podeliť a nie ho dusiť v sebe. Ale ja som už raz taký. Som zvláštny človek. Možno ani nie som človek… 

Ale prečo tak túžim aby mi niekto videl do hlavy?

Ak vás to zaujíma, tak vám odpoviem.

Je to preto, že sám ľuďom vidím do hlavy. Nie nehrám sa na Edworda Cullena.

Nie nechvastám sa a ani si nevymýšľam.

Po dlhodobých úvahách som sa sám so sebou zhodol i na tom, že blázon nie som, hoci o tom začínam opäť vážne pochybovať.

No prejdem k veci.

Naozaj vidím ľuďom do hlavy.

Je to zvláštnejšie než by sa mohlo zdať, kedysi som si vravel aké by to bolo čítať myšlienky. Muselo by to byť úžasné.

A potom raz som si uvedomil, mal som asi 12, že mám akýsi nadhľad medzi ľuďmi – moc nad nimi – i keď ovládaný som bol vlastne ja.

Z nadhľadu sa zrazu stalo hlboké porozumenie, ktoré som patrične nadšený začal využívať – zneužívať a časom som prenikol do ľudských myslí tak hlboko až som bol znechutený.

Nie, netvrdím že som čítal myšlienky. Myslím si že to by som sa načisto zbláznil, ja som len silno vnímal emócie tak silno ako nikto iný.

Nazval by som sa empatom. Človekom, ktorý je natoľko empatický že dokáže prežívať emócie druhých plnými dúškami.

Ale rýchlo som zistil, že tento dar je v skutku prekliatím. Keď som bol s niekým načisto som prebral jeho emócie a to nutne viedlo k tomu aby som prekrýval svoju osobnosť. Ale akú osobnosť, keď som bol sotva uvedomelým – sebou.

Ja som nebol ja.

Bol som on, ona, ono, oni, my a aj vy – podľa situácie. Spoločnosť ma zdeformovala a ja som sa nechal pretvárať ako plastelína.

Preto, že som si nechal zničiť veľkú časť života nerozvážnym používaním svojej schopnosti, rozhodol som sa vypnúť svoj dar – svoje najväčšie prekliatie.

Vypnúť seba.

Nešlo to.

Nejde to a ani to nepôjde.

Neúspešný pokus zničiť sa však spôsobil čosi horšie.

Stretnutie so smrťou dopadlo nečakane.

Dala mi ďalší Danajský dar. Trójskeho koňa pre moje sebavedomie. Hlbokú intuíciu, cit pre systém a predvídavosť.

Aký som teraz?

Dokážem sa do každého vcítiť, intuitívne vynášať pravdivé súdy, ktoré by som najradšej nikdy nevyniesol a navyše predvídam s takou veľkou presnosťou až ma to desí.

Prečo sa vlastne sťažujem? Mohol by sa niekto spýtať aj keď sa nepýta a tak si touto otázkou úboho pomáham sám.

Pretože nefungujem ako stroj.

Tieto moje dary nefungujú vtedy keď chcem a tak ako chcem. Je to presne opačne, to ja fungujem vtedy keď to moje schopnosti chcú a tak ako to ony uznajú za potrebné.

Keby mi tak niekto videl do hlavy…

Uvidel mňa, moje je a ešte ich – cudzie vedomia mojich schopností – iba ďalšie moje ja. Každé má vlastné túžby a vlastné chute.

Sú medzi nimi anjeli i diabli, sväté mysle ale aj hriešne obludy, ktoré si všetky robia nároky na moje telo a na môj život.

Ale kto som ja?

Keby mi tak niekto chcel nazrieť do hlavy a dať mi odpoveď…

Veľmi by ma potešil.  

Dušan Damián
Kedysi som bol výrečnejší a slová zo mňa prýštili ako gejzíry. No tak ako kedysi, keď som na tento blog prišiel, i dnes sa občas zamýšľam nad tým, či som tvrdým človekom s mäkkým jadrom, alebo mäkkýš s tvrdou podstatou. V duchu podobných myšlienok sa ešte občas rozlievam do veršov a piesní dosiaľ nespievaných. Keby ma chcel ktokoľvek kontaktovať, môže tak urobiť na týchto e-mailoch: dusandamian@centrum.sk alebo dusandamian@gmail.com
Ďalšie príspevky

Komentáre

40 Responses to Keby mi tak niekto videl do hlavy…

  • Vieš Dušan, teraz by som mohla tvoje dielo zhodnotiť presne tak ako ty moju Charakteristiku a ešte horšie. A ani ti nejdem viac nakladať… Minúta ticha.

  • ze sa nehanbis, najskor ma navnadis na to ako mi nalozis a potom mlcis.
    Vsak daj mi do tela!
    Iba na to cakam. 😛

  • K tomu ma nevyprovokuješ. Keby som chcela, tak ti už dám do tela. Ale bolo by toho písaného slova asi príliš…

  • Ja len nechápem, čo ti na tom vadí…
    Jednoducho z tvojho prvého komentu, to je akoby si mi ani nič nenapísala.
    Ja ťa nechcem vyprovokovať aby si útočila.
    Chcem len počuť tvoj názor.
    Je to snáď zle napísané?
    Nepáči sa ti myšlienka?
    O to mi ide.
    Oveľa radšej budem keď mi dáš do tela, než keď mi napíšeš minúta ticha.
    Lebo ako vravím, to je akoby si ani nedala koment.

  • … nebolo to zlé… nie až také zlé 🙂 Ale pri tebe, Dušan, som si zvykla na lepšie veci. Lepšie diela.
    Mne osobne si v tvorbe veľmi pomohol, ale… tentoraz je to vážne ako sloh do školy.
    Ja na tvojom mieste si k tomu ešte sadnem a popremýšľam nad tým. Keď sa tak nato dívam, je to v podstate i z časti filozofia, pretože jednu vec vylučuješ druhou a podobne… ale ty filozofuješ oveľa, oveľa lepšie Dušan. Vieme to obaja, že? 😀
    Je pravda, že ťa máme aspoň trošku možnosť spoznať, ale mne osobne to príde ako taká charakteristika do školy. Na začiatku… nieže som sa začala nudiť po pár riadkoch, ale mierne ma to začalo odrádzať. Dúfam, že si to nebudeš brať v zlom 😉
    Je to fajn, dozvedeli sme sa o tebe niečo nové 🙂 Ale ja by som na tom ešte trošku popracovala 🙂
    Múze zdar! 🙂

  • Vďaka za komentár.
    V zlom som to skutočne nevzal. Potešilo ma to.
    Len aby som veci uviedol na pravú mieru, toto je štúdia k môjmu pripravovanému príbehu. A bol som zvedavý na reakcie.
    Takže áno je to ako sloh.
    Ale nie nieje to celkom o mne. I keď je to opäť mnou výrazne inšpirované. 🙂
    Ešte raz vďaka.

  • Takže teraz absotútne triezvo, úprimne a objektívne (bez ohľadu na to kto si, lebo samozrejme, snáď si už mal možnosť zistiť, že svoj názor by som pokojne povedala aj čínskej delegácií). Žiaden útok, len to, čo som si myslela, že pochopíš, keď ti napíšem: „Okomentovala by som to asi tak ako ty moju Charakteristiku a ešte horšie.“

    Jednajme o myšlienke – čo vlastne ani neviem akú myšlienku to malo mať. Forma… tiež na tvoje pomery slabá.

    Takže toto… tvoje neviem čo, lebo mne to ani nepríde ako dačo od teba… pôsobí dokonale psychopaticky, absolútne sebaľutujúco (vidz: „Pochybujem, že by to kohokoľvek zaujímalo. Komukoľvek môže byť ukradnuté to ako sa cítim.“ a ďalej: „Keby som sa náhle vyparil, na ceny chleba by to predsa nemalo vôbec žiadny dopad a ak aj, tak len mizivý.
    Možno by dva tri týždne stúpli tržby v miestnych krčmách, kde by moji priatelia zapíjali žiaľ, ak by vôbec niekto za mnou smútil.“) – aj napriek tomu, že v strede príspevku popieraš, že sa ľutuješ, takže to vyznieva, že ani nevieš, že by si mal vlastne pohŕdať sám sebou.

    A všetky tie srandy ako: „Vidím ľuďom do hlavy“ by som o sebe asi nezverejňovala. To môžeš povedať kamarátom, aj tak si nie som istá, či správne pochopia.
    Zhrnula by som to asi takto:
    Niekedy priveľa filozofovania ŠKODÍ!!! Snáď už to nemusím ďalej rozvíjať.

    Možno si myslíme, že vidíme do ľudí skrz ich pocity, ktoré sa dajú spozorovať v mimike a gestách, ale môj názor je, že je to len klam, pretože ľudia sú priveľmi zložití na to, aby sme im len tak jednoducho nahliadli dovnútra. K tomu – myslíš že poznáš sám seba? Pochybujem, všetko tu nasvedčuje tomu, že ani omylom; prečo sa teda staviaš do role: „Viem o tebe všetko, poznám ťa, odhadol som ťa, vyrieknem súd.“?

    Aj ja sa občas v myšlienkach pozastavujem a sledujem ľudí, mamičky s kočíkom, ich ustarané, či radostné tváre; tehotnú ženu v Dráčiku, ako do nej manžel nervózne hudie, že všetky hračky aj tak skončia v koši, no ona to nepočuje, lebo nechce počuť a bla bla bla bla!!!! AJ JA… AJ ON, AJ ONA aj neviem kto všetko. Možno nie len ty, to som chcela povedať. Preto – do ťažkej role si sa postavil vo vlastnom diele, až by som to mohla nazvať hotovou gilotínou, ktorú si si uštrikoval a ešte si si ňou aj sám zoťal hlavu.

    Snáď už nemám čo k tomu…

  • uprimne povedane: zo zaciatku, mi to prislo ako spoved niekoho kto nevie ako dalej, koho zivot nema cim potesit a potom to zrazu bolo nejake sci-fi o pozerani do ludskych hlav…
    nehovorim, ze to bolo zle, lebo som to nedocitala cele, ani neviem preco, mozno to bolo az prilis neuveritelne na moju aktualnu naladu…
    skor by som bola za nieco na rozveselenie…
    muze zdar!!!

  • uf…vieš sa poriadne rozohniť, Majka, môžeš to vložiť, ako samostatný príspevok 🙂 opäť sa mi potvrdila tvoja vnímavosť, nadhľad;

    ľudské vnútro je zložité do tej miery, do akej nás okolie vychýli z rovnováhy, vtedy sme s ním konfrontovaný,ako aj sami so sebou, a nie vždy ten nepokoj zvládame…to je môj pohľad

    dušanov príspevok vnímam ako takúto konfrontáciu, nie literárny útvar, vyplutie, ktoré som občas urobil aj ja v duchu Goetheho  Werthera; je to asi vo veku, keď sa staviame na vlastné nohy a sme z toho mierne v šoku 🙂

    súhlasím s Majkou, že ak nám to ponúkneš, chcelo by to stráviteľnejšiu formu

    uvidíme, čo ďalej 

     

  • Ty si skrátka dobrák boco :D:D:D 

    To len ja som vždy taký oheň…

  • ó, dalo by sa všeličo vypustiť..ale asi naozaj na to nie som stavaný, a potom, dobre si uvedomujem vlastné nedostatky 🙂

    Ozaj, Bystrica je moja srdcovka, chodil som tam do školy, hore na Sásovú 

  • Ako ťa napadla Bystrica? 😀

    Ja som v Sásovej bývala 🙂 Mám tam starkú. 

  • si odtiaľ, nie? a chodíš na obchodnú akadémiu, ešte recituješ?

  • Odiaľ toto všetko vieš? 😮

    My sme sa už stretli? Či?

    Nie, už nerecitujem, ale asi začnem, lebo si neviem predstaviť zvyšok života strávený s Omega podvojným účtovníctvom. Skúsim to na VŠMÚ možno… 

  • prepáč, hľadal som ťa na internete, niekedy je sranda, čo všetko Googl vypľuje

    teraz sa pokojne rozohni, niekedy som zvedavý..:)

    to ani ja, preto som na ekonómiu nešiel, ale na VŠMU som chcel, pracoval som v BA v divadle, keď som zažil šoubiznis,vzdal som to  🙂 

  • No tak s tebou boco ja väčšinou len súhlasím a teraz tomu nebude inak. 

    Táto forma je čistý prvoplán ako som povedal, hlavne som bol zvedavý na reakcie.

    Samotný príbeh, ktorý plánujem na tomto stavať má celkom iný charakter aj formu, tu šlo len o myšlienku. 🙂 

     Ale vážim si tvoj názor. 

    Vďaka. 

  • Snáď čoskoro aj veselé príde. 

    Dúfam. 😉

    A vďaka aj za snahu. 😀 

  • Jeden z najlepších komentárov aké som od teba dostal Majka 🙂 

    Som veľmi rád, že si sa nakoniec rozrečnila.

    Za výrok: "pôsobí dokonale psychopaticky" by som ťa najradšej objal. 😀

    To si sa trafila a som rád, že to tak vnímaš. 

    Či je to gilotína zrovna to neviem, ale rozhodne je to štúdia k novému príbehu a som rád, že splnilo očakávania.

    Vďaka za "úprimnosť", potešila ma.

    Zostaň s múzou!  

  • Ak je to štúdia k nejakej bláznivej postave, tak súhlasím, ak je to skutočne o tebe, dávam na hlavu čiapku z hrubej vlny (ježia sa mi z toho vlasy).

  • tak sa tesim na vesele…

    a ved aj snaha sa ceni, mozno raz to docitam 😉

    muze zdar!!!

  • Sme slepí a čím viac si myslíme že vidíme – či už do hláv alebo kamkoľvek inam, tak tím sme slepejší. Sokrates mal sakra pravdu…

  • Hej to teda mal. 

    Ale aj jeho veľký výrok "Viem, že nič neviem" znamenal, že niečo vie.

    Však jedna z otázok, ktoré sa črtajú je tiež: Môžeme "vidieť" aj niečím iným ako očami?

    A keď človek vraví, že vidí… Vidí vôbec?

    Je vôbec taká fantastická, tá predstava, že by niekto ľuďom videl do hlavy?   

  • Ja sa nechatám toho "do hlavy"

    Fantastické je podľa mňa to akí sme zaslepení neexistujúcimi schopnosťami. 

    Vo chvíľach keď aspoň trocha vidíme sme udrbaní okolnosťami úplne nepodstatnými.

  • tak tento názor beriem…  

    Ale čím to je, že udržať zdanie toho, že skutočne vidíme, je tak ťažké? 

    To či naozaj vidíme sa asi nedozvieme.

    Ale prečo keď máme pocit, že sme nad vecou, že chápeme, nám zaručene niečo musí podraziť nohy aby sme opäť spadli do sračiek?  

  • Tá posledná Dušanova veta stála za milión! Inak pretlmočené ako Murphyho zákon…
    To sa nad tým ešte niekto pozastavuje?

  • Podľa mňa – obmedzené mysle, to sa nedá ani zazlievať ani ja nie som iný.

  • Takto ti poviem… 

    Nad všetkými týmito otázkami sa pozastavuje množstvo ľudí. Niektorí o tom rozmýšľajú aj podvedome.

    Na niektoré otázky, ktoré som sa opýtal sa vedú dokonca aj vedecké semináre.

    A len tak mimochodom, čo myslíš tým "nad tým"? 

  • Áno, je mi to jasné.
    Čo môžem myslieť tým "nad tým"? Asi to čo som tým povedala, resp. kto v dnešnej dobe sa ešte pozastavuje nad Murphyho zákonmi?
    Mňa by zaujímalo čo si ty sledoval, keď si označil moju úprimnosť ako "úprimnosť"…

  • Len toľko, že si vážim, že si bola „úprimná“. 😉
    Podľa teba som tým mienil niečo viac?
    Hm…
    Zaujímavá dedukcia.
    Prečo myslíš?

    PS: Som rád, že si nestratila svoj zmysel pre dvojzmysel.
    A tiež, že ti je „to“ jasné.

    Respect Maya!

  • že mi ten, s kým sa rozprávam, vie čítať myšlienky. Občas by to bolo fajn, tak ako vo filme s Melom Gibsonom Po čom ženy túžia, ale nakoniec si vždy aj tak poviem, že chválabohu, že mi nič neprečítal z čela. Takže ja by som to rozhodne nechcela. A prežívať pocity iných by bolo naozaj prekliatím. Mńa takéto témy zaujímajú, takže keď z toho bude kniha, daj vedieť. Kúpim si ju.

  • Neviem… podľa mňa keď dáš slovo do úvodzoviek, znamená to, že ho myslíš ironicky, alebo, že má rovno opačný význam. U vás v Bratislave nie? 

    Preto sa ma to trochu dotklo, lebo ja som úprimná, nie "úprimná".  

     

  • Tak ak sa ťa to dotklo, tak sa ospravedlňujem, nebol to môj úmysel. 

     Potom vďaka za úprimnosť. 

    Môže byť? 🙂  

  • Tak ak sa náhodou dopracujem až k tej knihe, tak to určite s radosťou roztrúbim. 😀 

     A vďaka za komentár, po chvíľkovej odmlke si až nečakane potešila. 🙂  

  • ked som to zacala citat presne mi to pripomenulo Edwarda Cullena vzdy som chcela citat myslienky, ale zacala som si uvedomovat ze to neni az taky dobry napad.
    bez ohladu na vsetky tie komentare kt. tu je dost, mne sa to pacilo.

  • Vrelá vďaka za tento pozitívny komentár.

    Na mojej tvári vykúzlila si úsmev. 

  • tak moja tvar sa bude usmievat tiez.

  • …ale nejako som sa k tomu nedostala. Tak ho píšem až teraz. Ale vlastne nie je na škodu, že ho pridávam tak neskoro, lebo aspoň je z komentárov nado mnou nad slnko jasnejšie, aká je typická reakcia keď niekto naznačí… opakujem že to jednoznačne netvrdí a taktiež nie je jednoznačný súvis s jeho osobou, len naznačí… že by mohol mať nejaké, nazvime to, zvláštne schopnosti.

    Skúste také niečo urobiť a uvidíte, aké zubiská a pazúry na vás vytasia aj ľudia, s ktorými ste dovtedy dobre vychádzali. Tieto komentáre sú toho smutným príkladom. Niektorí ľudia sa nepredvídavo uzavrú pre možnosťou, ktorá sa im nepáči a ani si nepočkajú na dôkaz či na akýkoľvek fakt, ktorý to tvrdenie môže podporiť.

    Nie nie ja netvrdím, že Dušan je schopný čítať niečie myšlienky vlastne pocity. Ja len tvrdím, že to nie je úplne vylúčené zvlášť pokiaľ skutočná pravda má nejakú menej neuveriteľnú podobu (keď tvrdí, že to ním bolo len inšpirované). Na svete sú proste pravdepodobnejšie veci a nepravdepodobnejšie veci ale pokiaľ neexistuje jednoznačný dôkaz ja tvrdím – neodsudzujme!

  • Vďaka Adhara sa podnetný komentár.

    Myslím, že som sa s ním celkom stotožnil.

    A navyše, veľmi ma potešil. 😀

    Múze zdar! 

  • Som vánok i búrka. Som zima i teplo zároveň. Mám moc tvoriť i ničiť… mohol by som s tymi protikladmi pokracovat. Cokolvek poviem o sebe moze to byt pravda, no nikdy nie absolutna. A ak mas ten dar vidiet do hlavy, mozes ho vyuzit i zneuzit. Zaujimava uvaha. 

  • Vďaka za pozastavenie sa nad vecou z pohľadu „nad vecou“. To všdy poteší.

Napísať odpoveď pre Denisa Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button