Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

boco

AUTOR

boco

Dotyky

– Tomáš, Tomáško!
Malý šesťročný blonďáčik s priezračnými modrými očami, anjelskou tvárou a odzbrojujúcim úsmevom kľačí na zemi. Chodiť nechce. Oveľa radšej má kolená. Veľmi vážne berie do rúk najrôznejšie predmety a roztáča ich. Napríklad krúžok. Čím dlhšie a rýchlejšie sa točí, tým viac sa usmieva, ten pohyb v ňom vyvoláva nadšenie. Akoby jediný zmysel bol v ich vzájomnom kontakte, v priam mystickom spojení schopností točiť sa a roztáčať. Nikto nevie prečo to robí, prečo donekonečna uvádza do pohybu svoj umelý hrnček. Krátkym, rýchlym pohybom, v jedinom, takmer neexistujúcom bode. Fascinuje ho to.

– Tomáško, prestaň, všetko povylievaš!
Pravda, niekedy to robí aj s plným pohárom, nie naschvál, čaj rozliaty po stole nevidí.
– Nerozumieš, Tomáš!?
Na toto neodpovie. Vie sa nádherne smiať, srdcervúco plakať i neznesiteľne kričať, len rozprávať nie.
– Tak už dosť! Ty nerozumieš? Pozri, celý si mokrý. Nehanbíš sa?
Najskôr nie. Ale keď mu vezmú jeho obľúbenú hračku, zatína zuby a celý sa trasie a kričí… Vtedy je najrýchlejším riešením ústup. Nie najlepším. Tomáško však vie, čo zapôsobí a vytrvalosť má v tomto smere neprekonateľnú.
A potom voda, tá ho priam fascinuje. Voda v pohári, v umývadle, vo vani, kdekoľvek, len nech je správne mokrá, nech sa pod rukou rozprskáva do strán a nech unesie všetky tie nádherné farebné predmety, ktoré v jeho prstoch ožívajú. Kuchynku má zakáznú, do kúpelne môže len pod dozorom. Stačí chvíľka nepozornosti a …
– Tomáško, už zase!? Baby, veď dajte naňho trochu pozor!
– Tomáš, poď sem!
Niektoré ruky sa ho dotýkajú iba zlostne, ale také ruky sa dotýkajú zlostne každého a všetkého; aj čerstvý ranný vzduch vedia premeniť na ťažký a nedýchateľný. No i takéto ruky dokážu znežnieť, ak sa dotknú Tomáškových vlasov.
– Tomáško, aha..no tak, vezmi si.
Tie ruky ešte cíti na zadku, ale koliesko má zázračnú moc.
Dievča na vozíku sa smeje, keď sa smeje on.
– Tomáš, ty si ale..
– Čo Zuzka?
– Nič..
Tomáš pozná ruky, Zuzka ich hlas.
– Už si sa dnes česala?
– Ešte nie. Ale..teta Jarka ma očeše.
– Teta Jarka tu dnes nie je.
– Príde, poobede.
– Dnes nepríde, mala nočnú.
– Aha..ale prečo potom vravela..
– Čo si zas vymýšľaš, Zuzana?
– Ja si nevymýšľam.
Naozaj nie, len tomu nerozumie. Dotýka sa vlasov; musí sa pritom predkloniť inak by to nedokázala. Chcela by sa očesať sama, ale vo svojich stuhnutých prstoch, nič neudrží. A tak znáša dotyky cudzích rúk.
– Tomáš, zase si tam? Čo som povedala, kde máš byť?
Lenže voda a krúžky sú oveľa príťažlivejšie.

Komentáre

6 Responses to Dotyky

  • je to úvod do poviedkovej kompozície, som zvedavý, ako to vnímate
    🙂

  • príjemné, trochu som nepochodpila poslednú časť, no asi to je len úryvok. Takže mne sa ten začiatok páči, je to také reálne milé.

  • Mám hovoriť ako som to pochopila? lebo nechcem vyjsť na smiech :D:D:D ale… fakt sú to deti so zázračnými schopnosťami? Teda, ja si ich predstavujem ako v nejakom domove a tak… neviem 🙂
    Nad tým by sa asi dalo hĺbať :D:D:D

  • zázračnými? no, jednu schopnosť majú: prinútia ťa, úplne nenásilne, rozmýšľať o sebe, rozlišovať medzi dôležitým a nepodstatným.. pracoval som v ústave s postihnutými deťmi a dostal som pár lekcií 🙂

  • Taká zázračnosť v abnormálnosti.
    Teda, pracovať v ústave s postihnutými deťmi musí byť zážitok. Teším sa na pokračovanie 🙂

  • ak sa necháš, otestuje ťa to

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button