Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Maťo

AUTOR

mato

Kostol

Hoc podľa neho nahlas

Stále je to márne

Dieťa kričí a z nás

je vidieť čo sa stane

 

Chce kričať zbohom zbraniam držiac smrteľnú v ruke

No necíti že sám je len steblom na lúke

Vždy opláchol sa, šťastný že niečo napraví

Len zabúda že pocit je trochu špinavý

 

Špina a zlosť a drina a žlč

Sú atribútmi strachu čo mení sa v kŕč

Temní a temnejší z výrazu tváre

Tak zdajú sa mu ľudia čo neskrotil v hlave.

 

Nič iné mu neostáva než začať nenávidieť

každý kúsok sveta čo vôkol neho vidieť

Krása a krv smrdia jak pot z jeho bŕv

Raz – dva spojí si zvuky, tie nechápal prv

 

Keď rinčia zbrane, mlčia muži

To havran jeho strachu im na nebi krúži

Hľa nezábudka dáva sa na útek

On koreňom sa smeje, nechápe ten vek

 

A práve osudná nadišla chvíľa

Ruka toho muža čo tak s radosťou sa bila

Lampy času mu do svedomia píšu

Keď on zabúda akú má čas príchuť.

 

Do jablka sváru sa ponára s bázňou

V očiach má výzor milosrdných bláznov

Muži utekajú do boja  vpred

Berúc si do úst iba jeho jed

 

Havrany však ostali kľudné

Požerú z  mozgov myšlienky bludné

Čo stalo sa nevráti vraj už nikto

On však je spokojný aj s prehratou bitkou

 

Konečne zdá sa že v hlave mu svitlo

Ľudia kričiac "mier"! bežia do ulíc rýchlo

A on? Milosrdný výraz sa na tvári usadil

Komu hej a komu nie, čo to už vyzradil

Úsmev sa krčí a premieňa v kŕč

Ty čo máš rozum, sa radšej skrč

Nie veru nepríde radosti deľba

Jeho veľkou radosťou je do ľudí streľba

 

Tak špinaví ľudia kľačiaci pri zemi

Sú dnes po prvýraz najmenej zničení

A hrdo stojaci oči im svietia

Duše im na iné bojisko letia

 

Ďalšie príspevky

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button